29. februára 2012

odkedy si pamätám, že viem o existencii tohto zvláštneho dňa dokazujúceho ľudskú snahu o (minimálne) matematicko-fyzikálno-astronomickú rovnováhu, spôsobuje mi jeho jestvovanie radosť. takú pekne iracionálnu, lebo však, povedzme si, čo radosť prinášajúce je na tom, že si nejaký 24hodinový úsek časopriestoru nazveme nejak inak, ako je bežné. ale sarkazmus ešte príde.

vďaka pobytu pražskému, zázračne sa v mojom živote vyskytnuvšiemu sa opäť vynorila otázočka nejaká novučičká. ale aby som bola fér nejaká odpoveď na niektoré zo starších sa našli. a čosi z nich sem napíšem, nech mám nejakú spomienku na tento deň. ale nielen ;)

- dnes som išla okolo kvetinárstva. uvedomila som si, aké dôležité sú v živote človeka kvety. Dobre, tak v živote ženy. Alebo ešte lepšie – v mojom :) ak sa konečne toten môj Samwise vráti z potuliek svetom, tote kvietky by mohol zvládať :)

- dnes som opäť došla do konfliktu pre mňa typu „z čista-jasna“. Nechápem. Ale pod vplyvom udalostí pražských proste NEZAČNEM pochybovať o sebe. Mohla som spraviť chybu, o ktorej neviem, ale NEBUDEM sa cítiť vinná.

- ale na druhej strane, udalosti pražské mi potvrdili krutú pravdu o mne. som rovnako náladová, protivná, neznesiteľná, ponorkové stavy chytajúca ako... človek u ktorého mi to vždy ubližovalo. Najsmiešnejšie na tom bolo, že najťažšia časť bola prijať to, že holt, správam sa jak debil. Evidentne. Mám problém, je to môj problém, nikto za neho nemôže a nevyriešim to dnes. Hypotéza o vlastnej perfektnosti uvedomelého správania je v háji. (aneb pravda je svinstvo:D)

- a škola je fajn, možno preto, že som tam zatiaľ bola len tri dni :D

- a dostala som knižku. len tak! som v šoku :)

- ďalší pozitívny šok mi zapríčinili páni Pastirčákovci v mladšom aj staršom vydaní. Proste len tým, že sú a aká pohoda z nich ide. žeby život bol skutočne možný? (sj láska? taká naozajstná?)

- tretí pozitívny šok mi zapríčinila lyžovačka a Rv company v tradičnom zložení. A ja to neviem inak popísať, ale čosi také... akoby sa o mňa starali alebo čo. znie to čudne, ale je to čosi také milé kamarátsko-bratsko-neviemaké a pri nich som úplne iná Vierka. a celkom sebecky – páči sa mi tá rožňavská Vierka. nemusela by som o ňu prísť. Iba že by to bolo pre nás všetkých lepšie, všakáno?

- a mám pocit, že sa karta obrátila a teraz sa do školy teším ja na „pána riaditeľa“ :D nie, náš Najžiarivejší, neznamená to, že sa zmenšila Tvoja svietivosť :D

a zistenia pražské v skratke:

- páčia sa mi gestaltisti pre ich anarchickosť. Rebels forever! ;)

- Dasein je pre mňa obrovská, úžasne krásna a neuveriteľne ťažká vec. ale aby ste vedeli, ja toho Heideggera s jeho Bytím a časom proste prečítam a hotovo!

- asi som si konečne uvedomila, že to, že sa mi niektoré povahové črty na mne fest nepáčia a preto ich popieram do zblbnutia (vlastného) skutočne nie je konštruktívny prístup.

- a tiež, že moja schopnosť paradoxného „vyskytovania sa“ v situáciách, na seminároch, DCčkách, v mestách, krajinách... úplne iným spôsobom, ako všetci ostatní je proste... pre mňa charakteristická a úplne normálna. ďakujem tete existenciálnej analytičke za sprostredkovanie „prožitku“ zmysluplnosti :)

- a keď budem veľká, budem tiež tak nenútene sprosto nadávať v rámci ukážok z praxe, ako istý pán psychoterapeut. asi si to aj vychutnám ;)

- a stanica Jiřího s Poděbrad je mojím osobným highlightom z potuliek Prahou :) vozíkovanie sa po Karlovom moste, antikvariát a káva v Starbuckse sú v tesnom závese ;)

- vrátila som sa z Prahy a prvýkrát sa cítim v Bratislave doma. zázrak :)

hej a odporúčam svetbezjmena.net

Co na Bratislavě miluju

tak som sa nejako zotavila po poslednom a strašnom týždni skúškovom, k čomu výrazne pomohli voľnočasové aktivity s Hríbikmi, upratovanie intráku, páni Hapka a Horáček a ich geniálne predstavenie Kudykam a pán Šabach, ku ktorého Babičkám som sa konečne od narodenín dostala. A keďže na jemne unavený mozog je naozaj najlepšie pozerať a čítať české veci, výsledok na seba nemohol nechať dlho čakať.

Co na Bratislavě miluju

líbí se mi český tvar slova „milovat“, příde mi to hezké a proto jsem se rozhodla pro absolútně netradiční název i obsah a ano, skutočně jsem úplne v pořádku. Prostě se to jednou muselo stát a já tady věřejně priznávam, že i v Bratislavě jsou milováníhodné věci.
- západ nebo východ slunce, který se dá vidět na cestě od Incheby směrem do Mlynské doliny, přes most Lafranconi je prostě... nádherný. Obloha prochází od tmavě modrých odstínů, ke světlejším až bílím a ty pak do ostře ružové až zlatisto žluté. Je to prostě nádhera. Jo, jsou tam vidět cesty a kandelábry, ale pak stromy a v dálce ne moc vysoké kopce. Pak se do toho zamíchá Dunaj a celkově to vyvolává pocit blízkosti jakéhokoliv vzdáleného a krásného místa kdekoliv na Zemi. A možná i ve vesmíru. Kvůli tomuhle pohledu jezdívám ráda 92kou a taky se v týhle místech pravidělně probudím, když jdu do Bratislavy autem s tátou.
- druhá věc je ten krásný rebelantský pocit, ktorý máte, když se vyberete jen tak napříč Petržalkou. Ono totiž je skutečně mezi tími paneláky všechno stejné a třeba i když se už jakž-takž orientujete na hlavních trasách autobusů, někdy se dá krásně zamotat. Jo a setkáte neuvěřitelné množstvo psů, protože procházky se v Petržalce moc nenosí.
- a třetí věc je přemýšlení. Já ho mám ráda a proto jsem taky nikdy moc nenamítala, že bydlíme doma tak daleko od centra – člověk stihne za 25 minut rezké chůze leccos promyslet. A tady jsou ideální podmínky – všechno je tu daleko a je třeba cestovat a já přes všechnu svou lásku k hudbě ji jednoduše nedokážu poslouchat, když jsem venku. Tak se vozím MHD a procházím leckde, sleduju lidi a o všem přemýšlím a pak o tom v duchu píšu články, které ale zapomenu dřív než se dostanu k tužce a papíru. ale tenhle jsem nezapoměla a píšu ho jako malou omluvu, zadostučinění Bratislavě, protože skutečně nemůže za to, že se mi tu nelíbí a skutečně jsou tu mnohé věci moc fajn.

A proč tohle píšu česky? Já nevím... možná je tu spousta gramatických chyb a to se pak ospravědlňuji případnému českému čtenáři. Prostě jsem si četla Šabacha v 92ce, koukla se z okna, byl krásný západ slunce a mně tenhle text plynule napadal po česky. Tak je tady a počkáme si do dalšího zkouškovýho období, zdali jse tahle deformace vrátí :)

Nerozumiem tomuto svetu

Nerozumiem prečo by za mňa dal niekto ruku do ohňa.
Nerozumiem ako som napísala doteraz všetky práce do školy a ako dopíšem tie tohtotýždňové.
Nerozumiem, kto mi tie nenormálne písomné reporty bude písať, až sa raz (Bože uchovaj?!) dostanem do praxe.
Nerozumiem PREČO si na vyjadrenie svojho názoru VŽDY vyberiem nesprávne miesto, čas, osobu alebo spôsob.
Nerozumiem tomu – kde sa strácajú vedomosti? a Prečo sa po dlhom čase vždy vynoria ako nejasné tušenia?!
Nerozumiem tomu, prečo sa mi zase vrátil herpes.
Nerozumiem prečo som taký strašný džad a nič na to nepomáha – vzdelanie, umenie, diskusie...
Nerozumiem prečo sa nedokážem ovládať rovnako pri všetkých ľuďoch.
Nerozumiem, čo majú všetci s tým zabíjaním sa pre „lásku“. A inými sebadeštrukčnými tendenciami.
Nerozumiem ako sa môže narodiť niekto ako ja, čo dokáže byť tak zničujúco cynický a zároveň sa nadchýnať existenciou plynových gúľ mnoho miliárd svetelných rokov odtiaľto.
Nerozumiem čo majú tlačiarne proti mne. A ako to robia, keď vraj nie sú schopné kognitívnych ani intuitívnych procesov.
Nerozumiem prečo sa brutálne dobrý organista oblieka ako nenalíčená Lady Gaga. no a čo, že som netolerantná.
Nerozumiem prečo sa moje vlasy majú tak hlbokú túžbu samovoľne uzliť.
Nerozumiem prečo som tak neznesiteľne sebecký individualista a prečo ma to serie.

a nerozumiem ešte mnohým veciam. napríklad prečo toto píšem, prečo to zavesím na blog a link si dám na FB. nerozumiem tomuto svetu a sebe v ňom.

Nedeľne.

tak som sa dnes zobudila a pustila si pesničku na ráno. Jednu, druhú tretiu... a potom som sa dostala k Jarkovi s nohavicou v mene a jeho „haleluja“. A na počudovanie, s metlou v ruke (hoci je nedeľa!) som s ním súhlasila v plnom rozsahu. Nebo, v ktorom máme „všechno sečtený“ je pre mňa maximálne smiešne.
Nech si ho nechajú! :D

a popri pokusoch o prácu na dvoch maximálne nezmyselných projektoch do školy (v tajnej aliancii s Guff a Gerym, spočívajúcej v absolútne nemiestnom a neracionálnom odpore voči existencii nezriadenej túžby našich kantorov po ich písaní) som si prečítala jeden textík, ktorý som tak pekne od srdca napísala pred prvým januárovým odchodom z domu. a páči sa mi. a keďže ešte určite bude horšie, na blog ho dám až vtedy ;)

dnes mám túžbu písať cez odrážky. tak teda:
- zarobila som si prvých 10 eur ako liečebný pedagóg. snáď nie posledných.
- ešte stále som zaskočená úprimnosťou nášho maďarského kaplána na predvianočnej spovedi. je skutočne povzbudzujúce stretnúť aj na spovedi človeka.
- podarilo sa mi extrahovať esenciu mojej bratislavskej nespokojnosti: som SKLAMANÁ. „veľký svet“, tak masovo prezentovaný svetovou kinematografiou je rovnaký bullshit ako idylický vidiek. to trvalo, ja viem.
- a ďalšia životná múdrosť: život ideálnych rodinných vzťahov, dobrej komunikácie, fajn kamarátov a ružových poníkov nikto nežije. škoda, že ho všade prezentujú ako štandard.
- napriek predošlej odrážke, bolo by chybou po takom netúžiť a na takom nepracovať. menením seba samého a nie okolia ;)
- je vcelku fajn, keď prídete na omšu a časť kázne venuje pán farár konkrétne vám. odporúčam zažiť.
- texty Tomáša Hudáka sú geniálne. odporúčam eKumšt ;)
- do zážitkov s našim ockom pribudli opäť dve krásne protichodné. sága leva, šatníka a čarodejnice v kategórii vtipné a milé; etuda o daromnej dcére, zlom cudzom svete a jej neznalosti dôležitých životných hodnôt v kategórii groteska.
- prepadla som hráčskej vášni :D bejewelled. ideálne ku skúškovému obdobiu :D
- iracionalita je fajn. tak prečo neurobiť z afunkčnej sponky talizman?
- dostala som oficiálne vynadané tak, že okrem toho, že som lenivá som sa dozvedela aj o vysokej mienke, ktorú na mňa časť katedry má. Pane na nebi, prečo?!
- ...a nemala by som sa kamarátiť s Lukášom. just budem :P
- a nebudem chodiť v nedeľu na ranné omše a nie a nie! :D
- a práve som cestou na obed počula novodobého Baudelaira recitovať sonet o Košiciach vo voľnom verši :)

asi stačí ;)

krásnu nedeľu.

Je noc... vraj ;)

Písať básne je tak trochu pohodlné. Netreba vysvetľovať. Báseň je krásne nevysvetľujúca. Náladová.

ťažko povedať, čo cítim. alebo skôr: ťažko to zaradiť do šuflíčkov známych a pochopiteľných. sklamanie, smútok, zaľúbenie, hnev, samota a noc... nesedia. žiadne v plnom rozsahu. žiadne ani na 50%.

treba si vymyslieť vlastnú kategóriu. alebo písať básne. alebo sa nezamýšľať (načo je komu inteligencia?!) :D


je noc
clona medzi nami
neprekáža

pomoc nepríde
nik už nepomáha
(vraví skeptik)

láska?!
smiešne neočakávaná
v našom veku (prepánajána!)

neviditeľne padá hviezda
a teraz sneží
vraj...

a k tomu hra Republic of two piesenku o vankúši. nádherne ;)

O Dunaji, lodiach a pravde

Kombinácia šiestich dní doma a štyroch dní DCčiek je tak trochu likvidačná pre návrat do reality. Minimálne to likviduje moju idealistickú a odhodlanú časť osoby. A možno je to práve dobre, lebo to učí s pokorou liezť každý deň vždy znova a znova na ten svoj planý figovník (díky Hužwo za super metafór:).

Napriek tomu, že mi veru moc do spevu nebolo, nebudem tu písať o tom, ako som sa skoro rozplakala na Mitašíkovej ani o tom, že už nikdy si nedovolím tak drzo dobre napísať test z NKS. Chcem tu napísať o tom, že...

jeden z pocitov, ktorý by som si chcela po ducháčoch ponechať je „aj ja môžem“. neviem to lepšie vyjadriť. Zahŕňa to v sebe všetky moje ohraničenia a (ne)schopnosti aj túžby a sny a proste celé sa to vyjadrí do vety vyššie spomínanej. a myslím, že je to pocit vysoko pozitívny, naposledy som ho mala po tom, ako som sa vrátila zo Španielska a vydržal vcelku dlho (kým som sa nevrátila do BA ;)

v štvrtok ráno po NKS, ktoré bolo také zaujímavo smiešnostrašné, sme chytili s Lukom záchvat smiechu pri schodoch. Najvtipnejšie na tom bolo, že vlastne ani neviem, na čom sme sa tak veľmi smiali. Ani nám vôbec nevadilo tak zo 15 nemčinárov sediacich pri schodoch na lavičke. proste sme sedeli na schodoch a strašne sme sa smiali a bolo nám to jedno. potom nás tuším pozbierala daktorá spolužiačka, už si nepamätám. bola to proste sila :)

Ak niečo na Bratislave milujem, tak je to Dunaj. a prvýkrát v živote som videla kormorána. a Marka Twaina – síce na súši, ale aj tak ma maximálne očaril. a bolo tam miestami tak krásne ticho a pusto, že som sa cítila, akoby sme ani neboli v hlučnej a uponáhľanej Bratislave.

a tento týždeň som uzavrela dvoma na mňa prezvláštnymi výpadmi. najprv v pondelok som na „preveľmi“ zaujímavej hodine celý čas tíšila spravodlivý hnev Luka a Abu, aby som ku koncu hodiny celkom spontánne vybuchla a znegovala všetko možné. najhoršie je, že pani... docentka(?) to zobrala úplne v pohode a naďalej si žije vo svete Bruna Ferrera, Danky Steelovej, Virginie „idemsahneďzabiť“ Andrewsovej a Slepačích polievok pre dušu. nemôžem jej ale odobrať absolútne intergalaktické víťazstvo v kategórii premostenia nepremostiteľného.

druhý zážitok bol trochu viac pripravený z mojej strany a vyhla som sa slovnému spojeniu „na hovno“ v priamom prenose priamo na vyučovaní. dlho som riešila morálnu dilemu či môžem priateľskú pomoc pokladať pre účely liečebnopedagogického praktika za činnosť terapeutickú. a preto som proste nemohla ani plnohodnotne fungovať na tejto na hodine. keď som vyčerpala všetky legálne aj pololegálne spôsoby neprítomnosti na tejto hodine, rozhodla som sa ísť s pravdou von. a povedala som pekne nahlas, o čom pochybujem a váham a čo riešim a že neviem, čo mám robiť. aj keď tu bolo riziko, že ma pekne kolektívne pošlú do paže a na čele s pánom Jankom ma nechajú opakovať predmet. Nakoniec bola z toho veľmi pekná diskusia, v ktorej sa aj doteraz amorfný pán Janko ukázal ako človek s názorom a jediným negatívom bolo, že cca polovica skupina sa nedostala ku slovu s ich prípadom, čo ma úprimne mrzí.

ono je to stou pravdou také zvláštne. Boli časy, kedy by som prisahala, že to proste nemá zmysel a pravdu si treba nechávať pre súkromné účely. V škole, práci... sa to proste neoplatí, aj tak si za blázna. Lenže ono to nie je také jednoduché – ak raz začneš klamať, šíri sa to ako rakovina tebou samým a prenášaš to všade. a hoci mám doteraz na rováši „len také“ obyčajné domáce či školské klamania, táto cesta jednoduchších riešení sa fakt ťažko opúšťa. a pritom – pravda oslobodzuje ;)

len pre zachovanie pozitívnosti tohto blogu: ďakujem Abu alias Vicky za skvelý priestor jej krásneho bytu, kde sme sa krásne deštrukčne pričinili o ďalší dôvod nenávisti jej susedov a ďalší nárast v poznaní, že sme prosto úžasní :)

život liečebáka je proste skvelý. a ak nám nevyjde akademická kariéra, India už čaká. dovtedy:

kým počúvam U2

toto je vraj tá dospelosť

dievčatá nosia dlhé vlasy

tvária sa, že sú ženy

neveria na drakov

sú vraj z rozprávky

no ja ich stretávam každé ráno

čítajú noviny a zdvorilo ma zdravia

vravia mi: bojuj!

choď za svojím cieľom!

no ja nie som bojovníčka

ublížim si vlastným štítom

život predsa nemôže byť vojna

cítim dotyk Tvojej ruky na dlani

prázdny pocit

napĺňaš ho, neznámy

toto je vraj tá dospelosť

neveria na draky...

kto ich potom môže oslobodiť?

toto je vraj tá dospelosť

šepkáš

never im

ja prídem

zatiaľ

ver