vier(k)uška

Nerozumiem tomuto svetu

2012-01-23T23:50:00.000+01:00

Nerozumiem prečo by za mňa dal niekto ruku do ohňa.
Nerozumiem ako som napísala doteraz všetky práce do školy a ako dopíšem tie tohtotýždňové.
Nerozumiem, kto mi tie nenormálne písomné reporty bude písať, až sa raz (Bože uchovaj?!) dostanem do praxe.
Nerozumiem PREČO si na vyjadrenie svojho názoru VŽDY vyberiem nesprávne miesto, čas, osobu alebo spôsob.
Nerozumiem tomu – kde sa strácajú vedomosti? a Prečo sa po dlhom čase vždy vynoria ako nejasné tušenia?!
Nerozumiem tomu, prečo sa mi zase vrátil herpes.
Nerozumiem prečo som taký strašný džad a nič na to nepomáha – vzdelanie, umenie, diskusie...
Nerozumiem prečo sa nedokážem ovládať rovnako pri všetkých ľuďoch.
Nerozumiem, čo majú všetci s tým zabíjaním sa pre „lásku“. A inými sebadeštrukčnými tendenciami.
Nerozumiem ako sa môže narodiť niekto ako ja, čo dokáže byť tak zničujúco cynický a zároveň sa nadchýnať existenciou plynových gúľ mnoho miliárd svetelných rokov odtiaľto.
Nerozumiem čo majú tlačiarne proti mne. A ako to robia, keď vraj nie sú schopné kognitívnych ani intuitívnych procesov.
Nerozumiem prečo sa brutálne dobrý organista oblieka ako nenalíčená Lady Gaga. no a čo, že som netolerantná.
Nerozumiem prečo sa moje vlasy majú tak hlbokú túžbu samovoľne uzliť.
Nerozumiem prečo som tak neznesiteľne sebecký individualista a prečo ma to serie.

a nerozumiem ešte mnohým veciam. napríklad prečo toto píšem, prečo to zavesím na blog a link si dám na FB. nerozumiem tomuto svetu a sebe v ňom.

Nedeľne.

2012-01-15T14:20:00.000+01:00

tak som sa dnes zobudila a pustila si pesničku na ráno. Jednu, druhú tretiu... a potom som sa dostala k Jarkovi s nohavicou v mene a jeho „haleluja“. A na počudovanie, s metlou v ruke (hoci je nedeľa!) som s ním súhlasila v plnom rozsahu. Nebo, v ktorom máme „všechno sečtený“ je pre mňa maximálne smiešne.
Nech si ho nechajú! :D

a popri pokusoch o prácu na dvoch maximálne nezmyselných projektoch do školy (v tajnej aliancii s Guff a Gerym, spočívajúcej v absolútne nemiestnom a neracionálnom odpore voči existencii nezriadenej túžby našich kantorov po ich písaní) som si prečítala jeden textík, ktorý som tak pekne od srdca napísala pred prvým januárovým odchodom z domu. a páči sa mi. a keďže ešte určite bude horšie, na blog ho dám až vtedy ;)

dnes mám túžbu písať cez odrážky. tak teda:
- zarobila som si prvých 10 eur ako liečebný pedagóg. snáď nie posledných.
- ešte stále som zaskočená úprimnosťou nášho maďarského kaplána na predvianočnej spovedi. je skutočne povzbudzujúce stretnúť aj na spovedi človeka.
- podarilo sa mi extrahovať esenciu mojej bratislavskej nespokojnosti: som SKLAMANÁ. „veľký svet“, tak masovo prezentovaný svetovou kinematografiou je rovnaký bullshit ako idylický vidiek. to trvalo, ja viem.
- a ďalšia životná múdrosť: život ideálnych rodinných vzťahov, dobrej komunikácie, fajn kamarátov a ružových poníkov nikto nežije. škoda, že ho všade prezentujú ako štandard.
- napriek predošlej odrážke, bolo by chybou po takom netúžiť a na takom nepracovať. menením seba samého a nie okolia ;)
- je vcelku fajn, keď prídete na omšu a časť kázne venuje pán farár konkrétne vám. odporúčam zažiť.
- texty Tomáša Hudáka sú geniálne. odporúčam eKumšt ;)
- do zážitkov s našim ockom pribudli opäť dve krásne protichodné. sága leva, šatníka a čarodejnice v kategórii vtipné a milé; etuda o daromnej dcére, zlom cudzom svete a jej neznalosti dôležitých životných hodnôt v kategórii groteska.
- prepadla som hráčskej vášni :D bejewelled. ideálne ku skúškovému obdobiu :D
- iracionalita je fajn. tak prečo neurobiť z afunkčnej sponky talizman?
- dostala som oficiálne vynadané tak, že okrem toho, že som lenivá som sa dozvedela aj o vysokej mienke, ktorú na mňa časť katedry má. Pane na nebi, prečo?!
- ...a nemala by som sa kamarátiť s Lukášom. just budem :P
- a nebudem chodiť v nedeľu na ranné omše a nie a nie! :D
- a práve som cestou na obed počula novodobého Baudelaira recitovať sonet o Košiciach vo voľnom verši :)

asi stačí ;)

krásnu nedeľu.

Je noc... vraj ;)

2012-01-05T16:41:00.003+01:00

Písať básne je tak trochu pohodlné. Netreba vysvetľovať. Báseň je krásne nevysvetľujúca. Náladová.

ťažko povedať, čo cítim. alebo skôr: ťažko to zaradiť do šuflíčkov známych a pochopiteľných. sklamanie, smútok, zaľúbenie, hnev, samota a noc... nesedia. žiadne v plnom rozsahu. žiadne ani na 50%.

treba si vymyslieť vlastnú kategóriu. alebo písať básne. alebo sa nezamýšľať (načo je komu inteligencia?!) :D

je noc
clona medzi nami
neprekáža

pomoc nepríde
nik už nepomáha
(vraví skeptik)

láska?!
smiešne neočakávaná
v našom veku (prepánajána!)

neviditeľne padá hviezda
a teraz sneží
vraj...

a k tomu hra Republic of two piesenku o vankúši. nádherne ;)

O Dunaji, lodiach a pravde

2011-11-28T12:17:00.004+01:00

Kombinácia šiestich dní doma a štyroch dní DCčiek je tak trochu likvidačná pre návrat do reality. Minimálne to likviduje moju idealistickú a odhodlanú časť osoby. A možno je to práve dobre, lebo to učí s pokorou liezť každý deň vždy znova a znova na ten svoj planý figovník (díky Hužwo za super metafór:).

Napriek tomu, že mi veru moc do spevu nebolo, nebudem tu písať o tom, ako som sa skoro rozplakala na Mitašíkovej ani o tom, že už nikdy si nedovolím tak drzo dobre napísať test z NKS. Chcem tu napísať o tom, že...

jeden z pocitov, ktorý by som si chcela po ducháčoch ponechať je „aj ja môžem“. neviem to lepšie vyjadriť. Zahŕňa to v sebe všetky moje ohraničenia a (ne)schopnosti aj túžby a sny a proste celé sa to vyjadrí do vety vyššie spomínanej. a myslím, že je to pocit vysoko pozitívny, naposledy som ho mala po tom, ako som sa vrátila zo Španielska a vydržal vcelku dlho (kým som sa nevrátila do BA ;)

v štvrtok ráno po NKS, ktoré bolo také zaujímavo smiešnostrašné, sme chytili s Lukom záchvat smiechu pri schodoch. Najvtipnejšie na tom bolo, že vlastne ani neviem, na čom sme sa tak veľmi smiali. Ani nám vôbec nevadilo tak zo 15 nemčinárov sediacich pri schodoch na lavičke. proste sme sedeli na schodoch a strašne sme sa smiali a bolo nám to jedno. potom nás tuším pozbierala daktorá spolužiačka, už si nepamätám. bola to proste sila :)

Ak niečo na Bratislave milujem, tak je to Dunaj. a prvýkrát v živote som videla kormorána. a Marka Twaina – síce na súši, ale aj tak ma maximálne očaril. a bolo tam miestami tak krásne ticho a pusto, že som sa cítila, akoby sme ani neboli v hlučnej a uponáhľanej Bratislave.

a tento týždeň som uzavrela dvoma na mňa prezvláštnymi výpadmi. najprv v pondelok som na „preveľmi“ zaujímavej hodine celý čas tíšila spravodlivý hnev Luka a Abu, aby som ku koncu hodiny celkom spontánne vybuchla a znegovala všetko možné. najhoršie je, že pani... docentka(?) to zobrala úplne v pohode a naďalej si žije vo svete Bruna Ferrera, Danky Steelovej, Virginie „idemsahneďzabiť“ Andrewsovej a Slepačích polievok pre dušu. nemôžem jej ale odobrať absolútne intergalaktické víťazstvo v kategórii premostenia nepremostiteľného.

druhý zážitok bol trochu viac pripravený z mojej strany a vyhla som sa slovnému spojeniu „na hovno“ v priamom prenose priamo na vyučovaní. dlho som riešila morálnu dilemu či môžem priateľskú pomoc pokladať pre účely liečebnopedagogického praktika za činnosť terapeutickú. a preto som proste nemohla ani plnohodnotne fungovať na tejto na hodine. keď som vyčerpala všetky legálne aj pololegálne spôsoby neprítomnosti na tejto hodine, rozhodla som sa ísť s pravdou von. a povedala som pekne nahlas, o čom pochybujem a váham a čo riešim a že neviem, čo mám robiť. aj keď tu bolo riziko, že ma pekne kolektívne pošlú do paže a na čele s pánom Jankom ma nechajú opakovať predmet. Nakoniec bola z toho veľmi pekná diskusia, v ktorej sa aj doteraz amorfný pán Janko ukázal ako človek s názorom a jediným negatívom bolo, že cca polovica skupina sa nedostala ku slovu s ich prípadom, čo ma úprimne mrzí.

ono je to stou pravdou také zvláštne. Boli časy, kedy by som prisahala, že to proste nemá zmysel a pravdu si treba nechávať pre súkromné účely. V škole, práci... sa to proste neoplatí, aj tak si za blázna. Lenže ono to nie je také jednoduché – ak raz začneš klamať, šíri sa to ako rakovina tebou samým a prenášaš to všade. a hoci mám doteraz na rováši „len také“ obyčajné domáce či školské klamania, táto cesta jednoduchších riešení sa fakt ťažko opúšťa. a pritom – pravda oslobodzuje ;)

len pre zachovanie pozitívnosti tohto blogu: ďakujem Abu alias Vicky za skvelý priestor jej krásneho bytu, kde sme sa krásne deštrukčne pričinili o ďalší dôvod nenávisti jej susedov a ďalší nárast v poznaní, že sme prosto úžasní :)

život liečebáka je proste skvelý. a ak nám nevyjde akademická kariéra, India už čaká. dovtedy:

kým počúvam U2

2011-10-30T23:42:00.000+01:00

toto je vraj tá dospelosť

dievčatá nosia dlhé vlasy

tvária sa, že sú ženy

neveria na drakov

sú vraj z rozprávky

no ja ich stretávam každé ráno

čítajú noviny a zdvorilo ma zdravia

vravia mi: bojuj!

choď za svojím cieľom!

no ja nie som bojovníčka

ublížim si vlastným štítom

život predsa nemôže byť vojna

cítim dotyk Tvojej ruky na dlani

prázdny pocit

napĺňaš ho, neznámy

toto je vraj tá dospelosť

neveria na draky...

kto ich potom môže oslobodiť?

toto je vraj tá dospelosť

šepkáš

never im

ja prídem

zatiaľ

ver

Žasnem

2011-10-29T01:07:00.001+02:00

pri príležítosti intergalaktických dní pochybností a váhania konaných každý rok minimálne v oktáve okolo mojich narodenín chcem sem napísať dve URČITE pozitívne veci.

mala som dve narodeninové oslavy. vyhlasujem to za dôkaz toho, že MINIMÁLNE 7 ľuďom stojím za dohadovanie sa, organizovanie, zmagorovanie mojej i tak nevšímavej osoby a proste, píšem to sem, kebyže „náhodou“ zase dakedy nadobudnem egoisticko-márnomyseľný pocit, že som každému ukradnutá. (preventívny systém v praxi;)

druhá vec. Hm, rozmýšľam, ako to sem napísať, aby to ani mne neznelo za deň-dva ako SDFka. proste, dostala sa mi do uší jedna prednáška, ktorá bola asi o čomsi úplne inom, no vo mne ostala ako hrča myšlienka:

Pán, ten všemohúci, Boh, ktorý vie a vidí všetko, čo zomrel na kríži a nakŕmil davy z piatich chlebov a dvoch rýb, presne ten, kvôli ktorému každú druhú stredu spievame na oslavu si myslí, nie on je presvedčený, že JA, Viera, Vierisko, Vier, Vierk, Vierka, Vieruška aj Vierkuška, proste ja...

ja som krásna, veľmi fajn, úžasná a po všetkých stránkach milovaniahodná.

Chápete? Som to vôbec schopná pochopiť? Ten istý, ktorý stvoril francúzske Alpy, inšpiroval ľudí k stavbe katedrály v Burgose a Coldplay, Daft punk, Pink floyd, tých zase k tej úžasnej hudbe. A Nika, Marf, Lukáš, Tim, Majo, Veve, Janči.... všetci majú tie KRÁSNE DARY od Neho.

A ON si myslí, nie, nie, VIE, že JA som krásna.

v živote som si nič také nepripustila.

ak Boh je, čo zrejme je, tak asi je čas na ďalšiu zmenu.

XXVI.

2011-10-23T21:48:00.001+02:00

niekedy v stredu som sa zrazu strhla: narodky pred dverami a mne nič nie je. Kde je moja každoročná jesenná okolonarodeninová melanchólia?!

v piatok večer v Karlovke, po takej fajnej nočnej prechádzke, som sa ukľudnila, všetko je v poriadku, melanchólia je tu a ďalší rok zbehol ako voda.

tak nějak málo tančím, zpívám, brečím, líbám, marně si hledám tep. jsem prý dospělý... spieva môj obľúbený spevák. A ja s ním opäť raz, trochu ambivalentne súhlasím a nesúhlasím naraz.

posledné dva týždne sa prudko prejavovalo mojich cholerických 25%. viac asi ako kohokoľvek iného to prekvapovalo mňa. predsa len, byť nonstop protivná a vybuchnúť pre hocijakú hovadinu, byť rázna a rozhodná, no nie je to zrovna môj životný štandard. tento zvláštny stav priniesol však ďalší posun v mojom výskume v správaní sa mnou zadefinovanej vzorke ľudstva. takže zo života humanoidov/a:

prišla som na to, prečo si moja mamka zobrala môjho ocka. Oni sú tí cholerici vcelku zábavní, ale treba si veru vedieť stáť na svojom.

myslím, že som sa stala alebo patologicky lenivou už na dobro, alebo mám vcelku slušnú ponorku z mamateykárskych záležitostí. nabudúce by som mohla riešiť veci, čo ma dusia skôr, ako budem modrosinavá odpadávať.

a potvrdila sa moja teória o škodlivosti hektického životného štýlu aj na pôvodných obyvateľoch Bratislavy J asi sa na to nedá úplne zvyknúť.

zas a znova je tu príbeh z Káčerova spolu s otázkou: čo so svojím životom? posunula som sa o bod ďalej, ale praktické využitie toto zistenie zatiaľ nemá – čo robia ľudia, ktorí túžia odísť všelikam do sveta a zároveň ostať dakde v diere doma za pecou zašití? (teda okrem toho, že chodia na pravidelné preliečenia na psychiatriu?)

a zároveň je tu otázka profesijná – kde je hranica, kedy treba ľuďom, pacientom, priateľom hovoriť pravdu a kedy treba s pokorou uznať, že ju nemusíme mať? a odkiaľ vlastne máme právo hovoriť ľudom do života? existuje spôsob ako sa naučiť, spoznať, čo ponúknuť dospelým ľuďom ako liečebný pedagóg?

a kde je hranica medzi aroganciou a „byť sama sebou“? kde sú nám priatelia radcami a kedy brzdou? kde je hranica medzi manipuláciou a sprevádzaním?

kde je hranica medzi racionalitou a ateizmom? kde je hranica medzi krízou a apatiou? medzi neistotou a neschopnosťou?

kde je hranica medzi vnímaním faktov(Ľudí, situácií) a faktami (ľuďmi, situáciami) samotnými?

a tak. a ešte som sa dozvedela, že:

strach je hlavný nepriateľ života.

sila sa prejavuje v slabosti.

sme zranení presne v tom, v čom môžeme vynikať.

aj môj zmysel pre humor má hranice. škoda.

draky sú zaručený spôsob, ako prekonať pochmúrnu jesennú clivotu.

a v Malých Karpatoch to miestami vyzerá úplne jak pri Rožňave. normálne som dakedy už čakala výhľad na Krásnu Hôrku alebo Opičiu skalu.

tohtoročná jeseň vyzerá na dlho – v lese sú stromy ešte stále zelené.

vesmír je v rovnováhe vďaka mne a Lukášovi.

som to najhoršie decko v rodine. tvrdí Mišiak :P

chýbajú mi bráchovia. strašne. a Monika. a Gabo s Jančim. a Hela. a...

ťažko tento príspevok nejako dokončiť. nebojte sa, nejdem sa vešať, len... sem-tam treba trochu porozmýšľať, zapochybovať si aj viac, ako obvykle a keďže sa o tom ťažko hovorí, tak to na blog napísať. tak, hurá do nového týždňa a vlastne aj roku a tak.

a aby som bola aj reálne optimistická, tak za dobu písania tohto príspevku sa stalo:

saleziáni z Rožňavy ma pozvali na výlet.

brácho ma pozval na výlet.

písala som si s Helou a Žofinkou. Žofinka mi sľubuje, že po tomto smutnom a púštnom období určite príde nejaká brutálna studňa. a keby aj nie, nevadí, veď som krásna :D

našla som na facebooku fotky zo španielskeho stopovacieho šialenstva.

bola som na dvoch.. hm, oslavách ;)

a na výlete v Karpatoch. a bol krásny jesenný deň!

...dobre, teraz už môžem mať 26 rokov.

len tak... lebo treba (aneb: o chaose v hlave n+1)

2011-10-14T00:02:00.001+02:00

- dnes som dočítala príbeh Pí Patéla. impozantný!

- našla som svoju kreslenú podobu na menovke od Montessori organizácie

- dostala som prvého kresleného dinosaura. asi camarasaura.

- brácho mal narodky. sedemnáste... trochu neuveriteľné, však?

- načisto som stratila rozum – tvárim sa od stredy ako vedúca zboru. cha :D

- načisto som stratila rozum, vol.2 – podala som si žiadosť o vstup k ASC

- načisto som stratila rozum, vol.3 – povedala som čosi strašne neurčité a sentimentálne pred tým nesprávnym človekom. o zábavu viac, strašne sa bavím :P

- som majster sveta a galaxie v absolútne špecifickej disciplíne – ako nestihnúť dva autobusy z mlynskej za sebou.

- moja ľahkovážnosť naberá brutálne rozmery

- a je mi to asi jedno

- stretávam veľmi fajn ľudí teraz. ale aj tak už potrebujem vypadnúť, lebo ma Bratislava tiesni.

- svet spod žltého dáždnika je skutočne krásny. ak raz dospejem natoľko, aby som mohla vlastniť aj používať dáždnik...

- moja sociálna fóbia začína naberať brutálne rozmery.

- je tu jeseň a s ňou sa vrátil Pink floyd a Parov stelar... ach :) o dva týždne koncertujú v Bratislave...

- Tim je strašne super. viete to?

- mám chuť na takú poriadnu báseň. takú krásnu a krehkú, že sa ju bojíte dočítať, aby ste ju nezranili a pri ktorej musíte plakať, lebo je tak nádherná.

- ďakujem Monike za to, že ju mám tú česť poznať už od prváku na ZŠ.

- nehovorte to môjmu ocovi: fakt som bola týždeň pri mori?! občas sa mi zdá, že to na realitu bolo až pripekné.

- našla som svoju humanoidnú podstatu bytia. keď ju pridám k dračej identite, k mojim novoobjaveným židovským koreňom a veciam, ktoré som o sebe už vedela... hm, dáva to zmysel :)

- - má zmysel veriť.

- naša žiarivá entita si ráta koľkokrát do dňa zachráni moje bytie... aké „pošetilé“ ;)

- asi mám nejakú zvláštnu auru, ktorá priťahuje ľudí dychtiacich po mojej rade v situáciách, s ktorými nemám žiadne skúsenosti

- a nejakú zvláštnu auru pre ničenie a spontánne sa kazenie technologických výdobytkov

- viem, že ani za jednu priamo nemôžem, ale čo ak?

ľudia ešte stále neveria, že rada žehlím

- načisto som stratila rozum, vol. x – bude to pokračovať... :/ :) :P

Prečo študujem (práve) liečebnú pedagogiku

2011-09-27T04:56:00.002+02:00

Odpoveď sa zdá jednoduchá – lebo ma vyhodili z medicíny.

Skutočnosť však vôbec nie je taká jednoduchá – prečo som sa pri hľadaní vysokej školy pre moju skrachovanú existenciu vrátila práve ku liečebnej pedagogike, ktorá vyžadovala potvrdenie o práci v obore a talentové skúšky(! s podtitulom: čo by ešte nechceli?!), ktorú som niekoľkokrát zavrhla, nakoľko aj cílie podráždené formaldehydom v počiatočnom orgáne dýchacej sústavy našeho asistenta na Ústave anatómie sa mi zdali šikovnejšie a životaschopnejšie ako moja úbohosť.

Až som sa jedného januárového rána zobudila v mojej útulnej rožňavskej izbe, pozrela na štósy mojich obľúbených chémií, nenávidených biológií, milovaných genetík, tri megazväzky stredoškolskej fyziky, zbierky matematických úloh na pobavenie a oddych a hneď vedľa nich na pripravené texty pre poobedňajší nácvik zboru a hlavou mi preblesla jediná myšlienka: To by bola totálna haluz, keby teraz pre zmenu idem študovať čosi humanitné...

Každý na mňa pozeral ako na blázna. Čo to ideš študovať?! Kam?! Na čo?! Bež na Prírodovedeckú, Chemickú, Feiku, kamkoľvek... ale pedagogika?!

Dodnes neviem. Rovnako ako v prvý deň v Bratislave, kedy som stretla spolužiaka z gymnázia – na rozhodnutí študovať liečebku nie je nič racionálne. Veď ja mám problémy dobre odhadnúť situácie a ľudí, nenútene konverzovať, vždy som si predstavovala svoj život skôr v labáku, ako vystavená napospas ľuďom. A predsa – keď sa prejdem po chodbách našej školy, pozriem do očí mojim priateľom, ktorých mi práve toto štúdium dalo, nemôžem prestať žasnúť. Liečebka ma posúva práve na miesta a do situácií, ktoré by mi v živote nevysvetliteľne chýbali. Núti ma byť človekom, s ktorého budovaním by som si v labáku nikdy nedala námahu.

Zdá sa to príliš sebecké? Možno. Ale v duchu hesla „dávam ďalej, čo som dostal“ som zrejme práve ja potrebovala „dostať“ liečebku, aby som mala ľuďom okolo mňa čo posúvať. O to viac, že bude mojou profesiou. O to viac, že ma pohýna hľadať to lepšie vo mne aj v ostatných. O to viac, že je nielen prácou, ale aj životným postojom.

zvláštne...

2011-09-24T01:06:00.002+02:00

je noc, som strašne, veľmi unavená a zajtra skoro vstávam, ale nemôžem si odpustiť ešte týchto pár slov. pretože situácia, v ktorej ich píšem je v istom zmysle neuveriteľná. už som ani nedúfala. ja totiž sedím v mojej intrákovskej izbe bratislvskej a som šťastná(!). za posledný mesiac som urobila strašne veľa trhlých vecí, privodila som si opäť svoju dračiu fázu a potrebujem to sem napísať, skôr než ma to iracionálne šťastie prejde alebo sa hladina endorfínov v krvi ustáli na bežnej úrovni.

zrazu si ešte silnejšie uvedomujem, že mám okolo seba skvelých ľudí. a to nielen preto, že sa vďaka nim nestačím nudiť.

a uvedomila som si, že väčšina vecí z „wishlistu“ tu zverejneného sa už uskutočnila:

- študujem liečebku na Mgr. stupni

- trávim veľa času s liečebákmi, i keď taká Radka je trochu v nevýhode, keďže je až v Nórsku.

- išla som do Madridu! (aj keď neprišla :D)
- lyžovala som sa! aj korčuľovala :)

- podala som si žiadosť do ASC

- mám malú gitaru ;)

- bola som v Lopašove (a jak tam bolo skvelo!)

- stopovala som! do Španielska!

sú tam ešte nejaké nesplnené body, ale ich počet je úplne zanedbateľný. a pridávam ďalšie body, nech sa je načo tešiť:

- zaspievať si nejaký fajný song s klasickou kapelou

- ísť ešte do Fatry na hrebeňovku

- dokončiť školu úspešne

- urobiť dajaký zaujímavý výskum

- ísť na Erazmus

- naučiť sa aspoň trošku viac rozprávať po nemecky

- ísť ešte dakam stopom

- vidieť Sibír. a ideálne aj Aljašku

- skúsiť sa naučiť jazdiť na skateboarde

zase som dajaká dorazená, tak si viac nepamätám. tak teda, poďme na to, nech nás radosť sprevádza ;)

je...

2011-07-25T23:50:00.002+02:00

v istom zmysle je nebezpečné písať si so Žofinkou.
v istom zmysle je nebezpečné myslieť.
v istom zmysle je nebezpečné snívať.
v istom zmysle je nebezpečné dúfať.
v istom zmysle je nebezpečné žiť, čokoľvek úprimné povedať a z čohokoľvek sa smiať.

je nebezpečné tancovať slaďáky.
tešiť sa zo šťastia druhých.
je nebezpečné prekonávať strach. aj trému.

je nebezpečné chváliť.

je nebezpečné rozosmievať.

je nebezpečné chodiť do lesa večer sám/a.

je nebezpečné sa stratiť. a možno je ešte nebezpečnejšie sa nájsť.

je nebezpečné sa vracať domov.

je bezpečné plakať?
keď tak iba na brehu Dunaja, keď práve pláva okolo aspoň 5 lodí.

a predsa... píšem si soŽofinkou, myslím, snívam, dúfam, žijem. Občas to risknem a niečo úprimné poviem. Často sa smejem. Tancujem! Teším sa, prekonávam, chválim, rozosmievam, chodím, strácam sa (nachádzam?!) vraciam sa a plačem.

s diplomom v ruke, keď okolo pláva aspoň 5 lodí.

(je nebezpečné chodiť na svadby ;)

(a niekde medzi tým všetkým som ja)

...dajako mi clivo ;)

2011-06-15T01:03:00.002+02:00

tak ja sa teda učím na tie štátnice...

a jak som tak sedela v práci na plechovke krmiva pre psy a čítala si tie všetky veci krásne liečebácke, ktoré sa mi úplne nádherným spôsobom zlievajú, premkol ma pocit. taký zvláštne nostalgický, jak za detstvom, ktoré je už preč a už ma nečaká nič iné, len práca a ešte viac práce a ešte všelijaké tie veci, ktoré ma zatiaľ vôbec netankujú a nechce sa mi ich riešiť.

a preto a tiež pre všetky decká, ktoré k nám chodia obdivovať škrečky a andulky a pripomínajú mi nás s Mončou, keď sme chodili do chovlovu akože na psie tyčinky pre Rikiho a hlavne v podstate ako do ZOO - hľa, básnička ;)

...
ako akord sedmičkový
ako radosť mamkina
ako puding nemiešaný
ako tajná modrina

ako ticho
ako hrdosť
ako túžba
ako smiech

optimizmus?
spomienkový?!
chválabohu, nech!
...

One of these days

2011-06-08T23:35:00.002+02:00

niekedy je strašne ťažké pozerať sa na svet radostne, s nádejou, dúfať...

ale napriek tomu, že si chodím po svete a pripadám si ako smutná Kung fu panda, že sa to nedá zvaliť na hormóny, ale naozaj nie, pokiaľ fungujú štandardne. (tým pádom asi možno aj hej, však čo by už u mňa fungovalo normálne?!), že vďaka učeniu na štátnice mám fakt silný pocit, že som nezvládla 3. Ericsonovu vývinovú krízu a tým pádom som už odsúdené na večné pochybovanie...

dnešný deň aj tak stál za to.

Lebo:

- som pozbierala odvahu a išla poprosiť úplne neznámeho uja, aby mi opravil metlu. a už ju mám doma, celú! :) (s výdatnou pomocou Hužva a saleziánov :D)

- stretla som za polhodinku asi 10 veľmi milých ľudí

- dostala som neuveriteľne dobrý oponentský posudok :D

- Anička spravila štátnice!!! HURAAAAAAA :) dal by sa podľa jej strastiplného štúdia natočiť vcelku slušný Hollywoodsky film, ale nevzdala to a je MUDr.!

- a dopísala som báseň, ktorá mi po rozume chodí už dlllllllllllllllllho. a dnes jej chcem veriť a preto ju tu aj uverejním, kým si to rozmyslím. howgh!

nezlomíš mi srdce

mám ho dobre skryté

v hlbinách si kľúčik

potichučky tepe

nezlomíš mi srdce

zdivočelý svete

kľúčiky sú v srdciach

mora sveta skryté

kľúčiky od srdca?!

sú na ňom var dvere?!

tajuplné moria

dudrú otvorene

nie sú! vravia ľudia

ani kľúče...

ani dvere...

ani srdcia...

(vážne pochybujeme o existencii mora)

Szciranka day aneb: „Aha, Maďari prišli!“

2011-06-06T13:37:00.002+02:00

posledná citovaná veta vyhrala moju osobnú súťaž o hlášku dňa hneď v tej chvíli, ako som ju začula :)

Však len pozrite na obrázok a hneď Vám musí byť jasné, že maďari sme všetci. Aj keď my, decká už častejšie po maďarsky nevieme ako vieme.

a keďže nielen Lukáš objavil čaro písania blogov cez odrážky, tak sa aj ja pridám ;)

- je nás jak hadov veeeeľa a veeeeľa a to ešte mnohí neprišli :D

- v každej rodine sa nájde „atrakcia“, v našej to bol škót Collin (jak vystrihnutý z Trainspottingu, zabil hláškou: „fuck ordinary people!“ :D)

- hádam každý u nás má rád:

o hudbu a vie spievať, poprípade aj na niečom hrať. Máme v rodine aj manželský pár, ktorí majú klasickú kapelu a hrávajú na svadbách ;) Ujo Ďuro má harmoniku (po slovensky akordeón :) a ako na ňom vypekal!!! na chvíľku som ho ukoristila aj ja a verte, že Coldplay znie skvele aj na harmonike. Dikes, Milanč!

o futbal! Súčasťou programu bol aj futbalový zápas „Moldava vs. Zvyšok sveta“ a keďže Moldavčanov bolo asi o 10 viac (aj keď na našej strane sme mali „ozajstných štvrtoligových futbalistov :D) na penalty predsa len vyhrali domáci. Prehru sme zniesli statočne a ako poznamenal ujo Paľo: „nechali sme ich vyhrať, aby nám nerozbili autá“ :D

o ironický, krutý humor. Všetci doradu. Ach jaj, asi je to aj nejako výchovou podmienené, lebo tak 100% dominantnú alelu žiadnu ďalšiu hádam genetika nepozná :)

- mala som super zážitok z rozhovoru s Tünde, ktorý sme s Michalom viedli naraz po slovensky, maďarsky a anglicky a perfektne sme pokecali :D a tým pádom nás aj v tejto rodine okamžite zaradili medzi strašných intelektuálov :D (z mamkinej strany ten biľag už nikdy nezmyjeme... alebo to je krutá pravda o nás, alebo to veľmi dobre hráme :D)

- a máme s Milančom rovnaký typ sociálnej fóbie. Proste tam bolo príliš veľa „cudzích“ ľudí naraz (a ja ešte s mojou pamäťou na tváre som fakt netušila, s kým som sa kedy videla či nevidela) a ťažko sa rozpráva s niekým, kto Ti na úvod zadrie: „jeeej, naposledy som Ťa videl, keď si bola ešte v kočíku“. no, čo na to normálne povedať?! Mišiak s tým samozrejme nemal problém vôbec žiaden, on bol vo svojom živle, kecal a spoznával a... až som mu závidela, že vie byť tak v pohode :D

- ale v konečnom dôsledku to bolo skvelé stretnutie. Keď pripočítame aj dobrodružnú cestu cez Silicu, súredenecký Oasis hraný a spievaný v aute :), skvelý bassheads, tankovanie štýlom „Čo to máme za diesel?!“ a „Koľko litrov asi tak môže mať naša nádrž?!“ :D to bol proste skvelý deň ;)

poPlamienkovo

2011-05-17T13:44:00.004+02:00

je to zvláštny pocit.

tento týždeň vo štvrtok už žiaden liečebácky obed, žiaden Plamienok. Bakalárka je odovzdaná, ja zháňam druhú prácu a zamýšľam sa, ako vlastne chcem, aby môj život vyzeral po septembri 2011.

Ale to je veľa problematických a otvorených otázok. A tento príspevok patrí vlastne hlavne Plamienku.

Od kedy si pamätám, vždy som si takým svojským, niekedy viac a niekedy menej nápadným spôsobom „vybojovávala“ svoj priestor na žitie a v mojom prípade aj na premýšľanie. Mala som asi 8 rokov, keď som dokázala sama zobrať do rúk knihu a čítať ju bez toho, aby som sa ju predtým naučila naspamäť :D ale to pekné na tom čase je, že ako som sa naučila čítať, naučila som sa úplne odblokovať celý svet. Ostala som len ja a príbeh v knihe a potom ešte zo dve- tri úrovne premýšľania popri tom.

Mala som šťastie. Na najlepšiu kamošku. Ktorá mala psa a neuveriteľnú fantáziu, rovnaký čitateľský apetít a dobre, že nám v škole nemerali IQ, ináč by bola skončila v škole pre mimoriadne nadané deti a ja by som prišla o jediného človeka, ktorý mi namiesto bežnej protiotázky: „toto ti jak napadlo?!“ či veľmi múdreho konštatovania: „priveľa premýšľaš“, ponúkla ďalšiu otázku, odpoveď alebo sa jednoducho zasmiala, lebo však, buďme úprimní, mnohé moje uvažovania neboli práve skvosty filozofie :)

a dodnes ani nie sú.

Plamienok bol veľmi dôležitý medzník v mojom živote. Hej, vyzerá to skoro na takéto konštatovanie. Ale prvýkrát v živote som si musela vedome a dobrovoľne priznať, že aj ja som v pozícii človeka, čo potrebuje pomoc. A neraz. A je to úplne normálne. A je to úplne nový spôsob premýšľania, kladenia si otázok a hľadania odpovedí.

zlé a ťažké veci patria k životu. Aj keď bolia a nevidíme v nich žiaden zmysel.

z nejakého dôvodu, nádej prameniaca z čohosi brutálne hlbokého, nielen ľahkomyseľného „bude dobre“ je viac ako všetky poklady sveta.

keď si necením seba, necením si ani ostatných.

irónia a sarkazmus sú môj spôsob agresivity. a viem ja veľmi dobre, ako ďaleko tento „vtip“ vie zájsť a čo všetko vie rozbiť.

prešla som si svojím utrpením a, no hold, nie sú to nejaké „strašné“ veci. Nič extra, aj keď je to osteň, čo rád vždy znovu príde pichnúť. a skladá sa vlastne len z pár slov: som sama a nanič.

Znie to zle, vyzerá to zle, bolí to a FEST! :) ale – v pochopení a prijatí týchto dvoch slov spočíva môj kľúč k životu. Hm a ak sa nemýlim, tak aj k ŽIVOTU ;)

...

váham či to pridať na blog... ale, patrí sem. Vyznieva smutne, no pre mňa je to zdroj nádeje. Tej zvláštnej, ktorá nám dáva šancu a ktorá nám vraví: „márne je spoliehať sa na človeka“ – aj keď som tým človekom ja osobne :)

liečebácky o smrti

2011-05-12T12:11:00.000+02:00

Mam sice rozpisaný iný príspevok... ale Lukáš mi už píli uši, že kedy čosi pridám. Tak teda, hľa: úvaha na zakončenie kurzu Plamienkového, kde som si prvýkrát v živote uvedomila, že v živote skutočne NEMUSÍM zvládnuť všetko sama. (nie že by som doteraz všetko tak super zvládala... skôr v zmysle, že pýtať pomoc v istých situáciách je úplne legitímne ;)

Starám sa o pacienta, ktorého život nezachránim

Sivozelené a trochu obité steny, biele vysoké postele, maličká izba, ujo, čo vraj nehovorí, náš dedo strašne kašľajúci s hadičkou v nose, dívajúci sa na nás takými unavenými a strašne smutnými očami. Pohladkal ma po hlave, zamával nám z okna, dojatý pohľadom aspoň cez okno na najmladšieho vnuka... pár dní na to zomrel a pre mňa sa smrť stala po prvýkrát v živote čímsi konkrétnym.

Smrť sa mi vidí z jedného pohľadu strašne krutá. Ako čosi berúce radosť, plány, aktivity, vzťahy, myšlienky a diela – prosto život. No na druhej strane, koľko ľudí preberá zo životnej agónie, rezignovanosti až stretnutie so smrťou?! Nie, že by som so smrteľne chorými mala extra skúsenosti, len vidím na svojich známych, kamarátoch, kolegoch... ako by sa v nejakom bode - keď sa zdá, že ďalšie sklamanie už bude príliš tvrdé a predsa sa udeje - jednoducho vzdali. Už žiadne ďalšie ideály, už neverme, nedúfajme, nechcime, berme to, čo máme a kašlime na to, že to nie je to, po čom v skutočnosti túžime. Vyzerá to dobre, chvályhodne podľa ostatných, tak načo ďalšie starosti.

Moja budúca práca, ako liečebnej pedagogičky spočíva práve v tomto – zachraňovať ľudí pred predčasnou smrťou. Pred smrťou ľahostajného životného postoja, rezignácie, naháňania sa za predstavou života, ktorý v skutočnosti žiť nechcú. Nie radením, mudrovaním, poskytovaním zaručených spôsobov a receptov, ale sprevádzaním, prítomnosťou, hľadaním a nevyhnutnou prácou na sebe.

Je, bohužiaľ predpokladateľné, že sa mi to nie vždy podarí alebo ak aj áno, neuvidím výsledok svojej práce. Ale myslím, že rovnako ako sme sa naučili či presnejšie, znova uvedomili počas tohto kurzu – na všetko musí dozrieť čas. Aj proces starania sa o ľudí, ktorým umiera duša, životný elán či „prestávajú byť v kontakte sami so sebou“ ešte skôr ako príde smrť ich tela je práca zdĺhavá a nie vždy sa dá určiť koľko všelijakých faktorov sa na uzdravovaní podieľa. Rovnako ako starostlivosť o pacienta, ktorému „len“ podávame lieky na tíšenie bolesti, aj práca s ľuďmi, ktorí rezignovali na život nie je nezmyselná. Má cenu každá kvapka záujmu. Každý úsmev. Každé slovo. Každý dotyk. Má cenu žiť, aj keď smrť, smútok a sklamanie sú neodvratné.

:) neumierajme! nie skôr, ako je treba ;)

...keď sa nedarí písať ;)

2011-04-13T22:26:00.002+02:00

... ale túžba čosi povedať tu je. Vtedy sa hodí poupratovať v "šuflíčku". všeličo sa nájde.

toto ostalo ako nedokončený blog, no keď som ho objavila... zrejme aj texty žijú svojim vlastným životom, pretože náhle mi toho hovorí strašne veľa a stačí.

...pokiaľ mi kedy šibalo, tak nikdy nie tak jak teraz.

Načisto som sa totiž spochabela. nemám na to viac slov a preto sa radšej pustím do popisnej časti, keď už z analýzy nič.

sedíme u Golema - ja, Anička, Žofka a padre. z tvárí prítomných sa dá zreteľne čítať šok a sklamanie a ľútosť. Z mojej tváre sa dá čítať zmes šoku a radosti. Zrazu tu sedím a som voľná. Môžem ísť kam chcem, študovať, čo chcem, robiť čo chcem. Môžem spievať a hrať dňom aj nocou, môžem ísť do sveta a na misie a práve som tak sklamala svojich rodičov, že mi to môže byť jedno. Je štvrtok, deň ako každý iný, Anička prišla špeciálne kvôli mne z Martina a ja som prvýkrát v živote skutočne voľná, v celej desivosti a ťaživosti tohto slova, ale aj v jeho kráse a dobrodružnosti. Deň, kedy ma vyhodili z medicíny.

Kráčam do jedálne. A nevládzem. Nevládzem už myslieť na to, čo všetko treba do školy a nezvládam, že treba ísť zajtra zase do roboty a že si spolupracovníci znovu vymysleli dajakú hovadinu. Som unavená a teda aj smutná, kamoši sa dnes všetci porozutekali za svojimi záväzkami a radosťami. A ja? Spomínam na svoje sny – ako sa ich toľko nesplnilo, že som sa prestalo odvažovať snívať. Ešte ani „čistý zázrak“ s názvom Camino de Santiago ma nepresvedčil, že sa oplatí. Že aj ja môžem.

a vo mne je jeden veľký otáznik – skutočne som využila ten dar výberu a slobody, čo som dostala v ten zvláštny februárový deň?

dátum vzniku... asi február :)

telenovela life... opäť :)

2011-04-11T20:35:00.000+02:00

...a je to tu – bakalárkový čas, tentokrát už nezvratne. Napísaných mám 10 strán postrádajúcich akúkoľvek myšlienku, ku ktorej by mohli smerovať, ale však nevadí... prečo by aj?

Strašne, strašne ma to hnevá. Nie to, že sú ľudia schopní písať 30 strán „akožeodborného“ textu bez hlavnej myšlienky (ALE S OSNOVOU!!!), prepáčte za výraz – serie ma, že sa na mňa dívajú jak na blázonka pojašeného, čo verí na rozprávky a na to, že ak sa pod niečo podpíše, tak to má mať hlavu a pätu. A najviac na tom celom ma serie to, že ja tú prácu s Božou pomocou pozliepam, podpíšem a že tú myšlienku mať nebude. A že len myknem plecami a budem sa v noci budiť na nočné mory, že mi NIEKTO na TO príde, až kým nezistím či prišiel alebo nie. A úplne principiálne ma serie to, že nemám odvahu nenapísať žvást, pretože už mám veľa rokov a žiaden hmatateľný výsledok celoživotného vzdelávania sa v rukách.

toľko malé bakalárkové principiálne vyžalovanie sa ;)

ale o inom som chcela. Už dlhší čas čítam blogy ľudí, čo mám na bočnej lište. A sú to články o živote – hm, bez ružových okuliarov, no predsa krásnom. A znovu a znovu som konfrontovaná s takou tou životnou záhadnosťou – oplatí sa napriek všetkej bolesti, komplikovanosti, utrpeniu. A vôbec neviem vysvetliť prečo. Ani oni nevedia. Proste len píšu o živote, ktorý žijú a ktorý je krásny napriek všetkému kvôli čomu by mal byť na houby.

Pred dvomi týždňami som sa behom týždňa dozvedela dve také tie „faktické“ vydesenia. Obe len tak mimochodom, v iných kontextoch. Zrazu som musela čeliť krehkosti môjho vlastného života a jeho súčasného usporiadania. Za čím všetkým by mi bolo ľúto, keď by som o to prišla? A pri čom by som si vlastne „vydýchla“ ? Čo je skutočne hodnotné?

Pripomenulo mi to moju krízu, z ktorej som sa dostala ani neviem ako, ale asi sa vráti, keďže som vtedajší skonštatovaný stav nijako nepohla. Jedno jej pozitívum si ale uvedomujem už teraz. Prvýkrát, čo som v Bratislave som si uvedomovala, že ľudia ma z neznámych dôvodov majú radi a nestavajú to na tom, „ako super všetko robím“ („irónia“ :D). Proste tu len boli a pomohli, koľko mohli. A ja som im bola a aj som veľmi, veľmi vďačná. A... je to niekedy úľava, uvedomiť si, že celý svet nemusí nevyhnutne fungovať tak, ako to u nás doma bývalo.

a... zase sa mi stali strašne super veci :) naučila som sa vyrábať kvietočky z drôtu a mám dobrú oponentku, mali sme super katedrálku, dostala som ružu, spoznala som kopec dobrej hudby a hrala som na klavíri a piekla koláčik a dostali sme so zborom ponuku na „turné“ a pozvánku na „lezeckú akciu“ (čo tam asi tak budem robiť?! :) a vyhrali sme včera florbalový turnaj!!!

nikdy, nikdy v živote nepoviem svojmu dieťaťu, že je nemotorné a slovo drevo sa u nás bude používať iba ako názov materiálu. howgh! ;)

o štvrtku

2011-03-25T11:15:00.002+01:00

písanie je ako droga. raz začneš, zdá sa Ti to super, sem-tam napíšeš čosi znovu a zrazu... nedá sa prestať. Písanie referátov a bakalárok je zrejme výnimkou potvrdzujúcou toto pravidlo. Ďalšia vec je či je to aspoň niekomu na niečo prospešné...

tento blog sa začal tvoriť v pondelok. stretla som vtedy Reného. To je vždy dôvod na úsmev. René je človek, ktorý ma má rád odkedy si pamätám. Sedel so mnou v hudobke, 10 ročnou potvorou pojašenou, každý týždeň hodinku a naučil ma prvých pár akordov gitarovitých :) Je to úžasne jednoduchý, dobrý človek, až do špiku kosti. Pozrela som sa do jeho krásnych tmavých očí a bolo mi jasné, prečo som nejaký mesiac dozadu bola trápiť decká v Plaveckom písaním a čítaním. A prečo tam chcem ísť zas. Práca s Rómami je mravenčia a ťažká a... Keď sa podarí ponúknuť inú alternatívu ešte aspoň jednému Renému či Vaneske, oplatí sa.

chýbajú mi bráchovia. Neviem ako to robia, potvory, ale strašne.

v predošlom blogu som zabudla: sedím si na Valnom pri raňajkách, zhodou okolností pri jednom stole s Mamateykármi. Zrazu na mňa kukne Jacky a vraví mi: „chystáš sa po škole ostať v Bratislave? Rozmýšľal som či by sa s Tebou dalo rátať...“ ja opäť v šoku. Po troch rokoch to bolo vcelku fajn, zistiť, že s Vami niekto v tomto čudnom, obrovskom, Mordorskom stredisku CHCE rátať.

videla som včera pulzný oxymeter. konečne. Dívala som sa naň, potešila som sa, že mám vynikajúcu saturáciu kyslíkom a úplne normálny pulz. Pozerala som sa na všetky zariadenia a prístroje a opäť to bolo tu. Zase som na stotinu sekundy sedela v studenej cvikárni so "17abc" a začudovane hľadela na permanentný katéter a trápila Matúšovu žilu...

nabehli sme včera s Lukášom do Artfora. na Občanský průkaz. mali ho. Kúpili sme, trochu sme pokecali s predavačom a pobrali sa na odchod. Najprv Lukáš začal „hořečně“ hľadať kolobežku, zatiaľ čo som ho ja pokojne oslovovala jeho menom a dvíhala kolobežku zo zeme hneď vedľa pokladne :) Na to sme sa pobrali von z predajne stranou, ktorou sa bežne vchádza a nedá vyjsť, to iba my vždy vchádzame východom :D a tuším sme ešte niečo zasušili, na čo sa predavač na nás už fakt pozrel jak na pár debilov a Lukáš samozrejme celú situáciu pri dverách uzavrel „přeslovem“ na celú predajňu: „Vieri, nabudúce odídeme menej teatrálnym spôsobom.“ Na čo som ja samozrejme šla do kolien, ale našťastie už vonku :D

opäť som raz dostala takú riadnu facku na pýchu. tak mi treba, keď neviem hovoriť o problémoch vtedy, keď vznikajú alebo sú ešte „mladé“. Takto som si proste nevybrala a musela som ísť s pravdou von. Ale prežila som to, aj keď som sa musela trochu prebehnúť po vonku :D Pán Boh sa na mne musí neuveriteľne dobre baviť.

čítala som Občanský průkaz. Spočiatku som sa na tom kosila na celý Sad Janka Kráľa. Večer, keď som došla k 69.roku ma tá sranda prešla. Túto stať by som dala do čítaniek alebo učebníc dejepisu alebo proste niekam, aby sa o tom dozvedeli všetci. Povinne a ako súčasť školskej edukácie.

Nemám chuť vôbec nikam dnes ísť. Ale samozrejme, čaká ma program až do neskorých večerných hodín. Ou yeaah :)

telenovela life... opäť.

o chaose v hlave 3

2011-03-23T13:19:00.003+01:00

Nejako sa mi nedarí sa pozbierať. Už druhý deň. A keďže za toho pána neviem, za kým tu v Mordore mám ísť a porozprávať mu, čo sa mi hlavou preháňa (a aby som nekrivdila Mordorčanom, základ tohto problému tkvie v tom, že sú to veci, ktoré začala Hela s Mončou a nie je mi tak vcelku jasné, ako by som to niekomu ďalšiemu bez niekoľkoročného výcviku vysvetľovala :) tak to teda píšem sem. Nakoľko to dokážem. A v celých vetách to asi nepôjde, takže v bodoch.

- - tento svet je čudné miesto. Krásne, ale desivo krásne a záhadné. Pre draky skvelé miesto, to je pravda. Ďakujem pánovi Halíkovi za potvrdenie a Jóbovi... že mal odvahu priznať, že Boh je iný, ako si kedy myslel.

- - mám plán! ja viem v kombinácii s prvým bodom, je to smiešne, ale mám plán B alebo C alebo D alebo proste aspoň nejaký šajn, čo so životom po septembri, keby ma nezobrali na Mgr. Anglicko, tras saaaaaa!!! :)

- - Tomáš Klus má úplne skvelé piesne.

- - alebo sa zlepšujem v manipulácii alebo sa nám podarilo navzájom sa presvedčiť, že nový člen Aha hríbik môže byť aj dievča. Je to jav takmer hraničiaci so zázrakom ;)

- - takmer ma na Valnom navrhli za kandidátku do Predsedníctva Domky. Obávam sa, že hrozba nie je zažehnaná nadobro, nakoľko Andrejka sa na mňa záhadne usmiala a povedala: „Dáme Ti ešte rok...“ :D

- - bola som doma. A bolo tam úúúúúžasne a nádherne a slnko svietilo, kamošky dostali priepustky od frajerov :D a proste... paráada. Napriek tomu, že sme preberali vážne a nie moc veselé veci, aj tak poobedie s nimi bolo... ja neviem. ako keď si človek z času na čas dopraje Milku a potom ochutná trošku belgickej čokolády. Bezkonkurenčné :)

- - brácho má zase o rôčik viac. a stále nemá rád, keď ho niekto bozkáva na líca. Po tom, čo sa proste nenechal mamke pobozkať sme obaja s Milančom padli v obývačke smiechom na koberec... a proste, oco s mamkou dudrali, ale nemali šancu, museli sa smiať s nami :D

- - po dlhom čase som si urobila rozpočet hneď ako som dostala výplatu. Všetko perfektne sedelo, všakáno, a potom som prišla k tete zubárke, ktorá mi konečne doliečila tie dva nešťastné zuby a teda mi ich aj vyúčtovala, dostala som neuveriteľne obrovskú zľavu „po známosti“ a aj tak ma to stálo tretinu výplaty. Tak som si teda teraz prerátala zvyšok výplaty, časť výdavkov presunula na apríl a... asi môžem zabudnúť na návštevu Hanky. prečo sa zo zásady nedejú tak veľké výdavky vtedy, keď si rozpočet nerobím, je pre mňa záhadou :P

- - po včerajšej omši si spolu s bratom Šavlom nárokujem na titul Boží šašo. Nepoznám nikoho, koho by tiež Tato tak bezkonkurenčne a verejne rozosmieval, keď mi je na houby. A mám nejaké keltské gény, vraj :P

- - a zakončím to múdrosťami z úst vyšsie spomínaných kamošiek.

Hela: „...oplatilo sa čakať. aj keď to bolo ťažké, aj keď som si pripadala jak debil. Oplatí sa čakať, keď chceš žiť podľa hodnôt.“

Monika: „ ...nebudem Ti klamať: aj mňa ľudia otravujú, aj ja neviem tliachať. Napriek tomu, že s mojím priateľom sme neustále spolu, nikdy sme si neliezli na nervy, neotravovali sa. Znie to fantasticky, ale pokiaľ taký človek existuje pre mňa, musí niekde byť aj pre Teba.“

...tak teda s nádejou... vpred? ;)

o... inšpirácii?!

2011-03-15T23:43:00.002+01:00

tak si sedím na intráku. V Mordore(mám na toto označenie patent, tak prečo ho nepoužiť :) Janka je doma, ja mám megaobrovský playlist spravený (konečne) a popratané. Takže (skoro) celý deň počúvam skvelú hudbu a chodí mi po rozume táto téma. a bakalárka je ešte stále v nedozerných diaľkach. Z čoho mi logicky vyplýva, že keby som týchto pár obsesívne neodchádzajúcich riadkov napísala hneď ráno, možno by som stihla byť o krok bližšie bakalárke. No ale načo sa znepokojovať, všakáno?

Opäť raz som bola na ašpirantskom stretku. Oni tie stretká majú strašne zvláštnu atmosféru. Strašnú a zvláštnu naraz. A viem, že ku nej prispievam aj ja výraznou mierou... Vždy, keď na ne prídem, som už strašne unavená, neviem sa na ne tešiť (ani ja! Žofka by len zalomila rukami, keby toto čítala:) a „nějak mi ty fóry nejdou cez pysky“. Ale čo je na nich fajn – vždy ma aspoň jedna vec na pár dní osloví. Teraz mi ostalo niekoľko vecí, super, že skoro vôbec spolu nesúvisia :D

Prvá: rozhovory. Uvedomila som si, ako veľmi mi chýbajú.

Ako decká sme sa s Monikou furt dakde prechádzali a popritom rozprávali. Kecali sme o všetkom, čo nás napadlo, boli to veci obyčajné, každodenné, vymyslené (i keď... dodnes si nie som istá tým či BANDA bola vymyslená ;), veľa sme sa smiali, občas hádali a pri tom všetkom sme mali odvahu a chuť venovať sa aj témam, ktoré neporozprávame len tak niekomu. Teda ja určite nie. A keďže ma už „prešlo“ to presvedčenie, že moje názory vôbec nikoho nezaujímajú a že ich teda nemám nikomu zbytočne prezentovať (znakom upustenia od tejto tendencie je aj tento blog ;), stojím zrazu pred faktom, že rozprávať sa, je pre mňa problém.

Ja to totiž neviem. Ľahké spoločenské konverzácie sú moja nočná mora, akoby nikdy neviem, na čo sa pýtať a čo môžem povedať a ešte mám povestné valaštekovské šťastie na boľavé otázky. Trochu mi pomáha existencia chatu, ale... to nie je celkom ono. A predsa ma to k ľuďom ťahá. Predsa chcem vedieť, čo si skutočne myslia. Ako veci vidia. Čo je pre nich dobré, hodnotné, milé, správne? Je to zvláštne, lebo ja nemám moc rada dlhé reči a obľubujem situačnú komiku, takže to chce veľa trpezlivosti, dostať sa k diskusii so mnou. A predsa mi to chýba.

Najkrajšie rozhovory, aké si pamätám boli tie s mojou starkou. Ešte žije, ale už sme sa dávno nerozprávali. Babka bola majster jednoduchých a pre mňa úplne hlboko inšpirujúcich slov. Dokázala mi ich úplne nenápadne vsunúť do debaty o tohtoročných červivých Jakubkách. Asi na to treba mať špeciálny dar alebo celoživotné skúsenosti, neviem.

(ale som sa pekne zamotala. A do toho Nightvision.... Daft punk forever ;)

Ale keď som už tento chaosný príspevok začala: druhá vec, čo vo mne od včera rezonuje je môj ocko. V kombinácii so spomínaným Daft punkom si práve asi namiesto písania rozmočím nálepku na notebooku, ale... Pred časom kamoška mala na FB status: Viete, aké to je, keď je na vás ocko hrdý?! Ja popravde, neviem veľmi. Občas, napríklad dnes, premýšľam, aké by to asi bolo. To je síce absolútne nekonštruktívne premýšľanie, ale na druhej strane, čím som staršia a trochu „ďalej“ od domu, tým je menej trpkosti v takomto premýšľaní. Dokonca až tak, že sa od sebaľútosti posúvam k otázke, ako mám ja dať najavo, že ho mám rada? Že ja som naňho hrdá, že si ho vážim? Neviem... ale nebolo by zlé na to prísť.

(Na záver perlička. Pán Boh je srandista :) Keď sme druhýkrát odspievali na Lumene, dobehol za mnou Pali Piatrov a vraví mi: „Bolo to krásne, Vierka. Naozaj. Mal som z vás naozaj super zážitok. Škoda, že tu nie sú vaši. Ocko by bol na teba hrdý!“ A ja som využila fakt, že mi veci dochádzajú pomalšie, stihla sa rozlúčiť a odbehnúť niekam za zvyškom festabangu a popritom polykať slzy. TOTO bola tá najväčšia pochvala. )

z detstva...

2011-03-10T09:32:00.002+01:00

Mám šesť rokov a v Rožňave je typicky horúce leto. Celá kotlina sa vtedy zmení na jedno rozpálené „údolie smrti“, kde vám rozhorúčené panely nedajú spať ani v noci. Práve sme sa presťahovali s našimi do druhej bytovky na tom istom sídlisku. Otec čosi opravuje na škodovke, maminka sa vybrala so sesterkou a Mišiakom v kočíku do pekárne. Z toho horúca sa už ani nám, deťom nechce nič robiť, len oťapene posedávame na lavičkách a obrubníkoch. V tom sa ozve vo mne dobrodružná povaha a vyberiem sa za mamkou.

Vedela som, kde je pekáreň, tak som si smelo vykračovala, preskúmala trochu cestou krovie a žaburinu, poskakovala a pohmkávala si. Až som došla na križovatku (dodnes, keď tadiaľ idem, zmocní sa ma na stotinu sekundy ten pocit bezradnosti) a tou sa dalo vybrať troma ďalšími cestami. Tak som skúsila prvú.... po maminke ani chýru. Druhá, to už ma chytila mierna panika. Na tejto ulici som teda určite ešte nikdy nebola. Tretia bola zlá hneď od začiatku. to som vedela. a predsa som šla až na druhý koniec, ku koncu som už utekala. Panika sa vo mne stupňovala, nechápala som, ako som mohla nestretnúť mamku a kde vlastne som a ako sa vrátim a čo teraz... na konci ulice som si sadla na obrubník a rozplakala sa. Oproti z domu akurát vychádzali domáci aj s návštevou. Teta sa na mňa súcitne pozrela a snažila sa zo mňa vypáčiť, čo tu robím, odkiaľ som a prečo plačem. Niektoré veci sa vekom nemenia. A ja som ani na šesťročné dieťa moc nezvykla plakať. No keď som už raz začala, tak nešlo len tak prestať. Chaos vo mne sa natoľko vystupňoval, že som si nevedela spomenúť na slovenčinu vôbec a len som čosi jachtala po česky. Ujo bol našťastie pletiek znalý pán policajt, takže ma rýchlo priradil k prišelcom na vojenskom sídlisku, posadil ma do služobného auta a odviezol späť pred náš panelák. Kde mimochodom už bola aj maminka s Mišom v kočiari a sesterkou po boku a oco sa ešte stále šprtal v škodovici. Šokovane na mňa kukol, keď ma zazrel v policajnom aute. Čo bolo ďalej, si už nepamätám.

Chuť objavovať a vydávať sa či už reálne alebo symbolicky na cesty sama ma ešte stále neopustili. Z tejto jednoduchej a obyčajnej príhody mi ostali len tri zvláštne princípy, ktorými sa odvtedy riadim.

1. Vždy si zapamätávam oporné body, aby som sa vedela vrátiť.

2. Rátam s tým, že ľudia sa môžu správať nepredpokladateľne (v pozitívnom smere – postarajú sa o plačúce dieťa pred domom, aj keď patrí k nie moc obľúbenej skupine v meste. v negatívnom smere – kľudne sa môžu rozhodnúť ísť domov inou cestou ;)

3. A ten tretí princíp ani nie je princípom. Len viem, že vo chvíli, kedy mám sto chutí poskladať sa na najbližší obrubník a rozplakať sa, je najvyšší čas a obrátiť a ísť domov. A že keďže moja čeština už dosť upadla, keď som v strese, tak je pre mňa neuveriteľne ťažké rozprávať.

K čomu vlastne smerujem touto príhodou z detstva?

Už pár týždňov som vďaka Plamienku, ale aj vďaka bežným situáciám znova a znova konfrontovaná s pravdami o sebe, ktoré sú vlastne strašným, iracionálnym klamstvom. To, ako som presvedčená o tom, že plač je istým spôsobom neprijateľný spôsob reakcie – to ostatní plačú, nie, kdeže ja, to v žiadnom prípade! Ako si myslím, že všetko MÁM zvládnuť sama – ostatní môžu byť smutní, bezradní, môžu nezvládať, ale ja nie, vážení. A je v tom riadny kus pýchy a neprijatia samozrejme :) neni som ja až taká nesebecká, ako by som možno chcela alebo ako by mohli tieto riadky vyznieť.

A vidím pár klamstiev aj v mojom rebelantskom naladení momentálnom. Ja nejak celkovo rada a moc ľahko klamem. Bohužiaľ, už od detstva. Bohužiaľ, nielen seba...

Dobrá správa je, že som síce bližšie k -1, ale ešte tu nie je ten pocit na plač na obrubníku, tak len smelo vpred ;)

(...ale výhľad z tej križovatky je brutálne pekný... :)

o.. divnosti

2011-03-04T01:00:00.001+01:00

Napriek tomu, že som niekde blízko +1 mojej životnej telenovelovej sínusoidy , píšem zamyslenie. Asi aby som si dokázala, že to dokážem. A tiež preto, že som divná.

Som divná, nielen preto, že sa smejem, keď je mi ťažko, keď som nahnevaná a keď sa mi chce plakať.

Nielen preto, že si nechcem priznať, že nezvládnem všetko sama.

Nielen preto, že moja všetkozľahčujúca ironická tendencia je strašne ťažko chápateľná.

Nielen preto, že všetci riešia vzťahy a ja riešim existenciálny strach s názvom „neviem, čo ďalej“.

Nielen preto, že organizujem x-vecí, aj keď si nedokážem dobre zorganizovať ani svoj vlastný čas na školu a prácu. A že ma minul nagymamin organizačný talent (rozmýšľam, kto ho asi zdedil...)

Nielen preto, že ma desia chalani, čo sú na mňa moc milí.

Nielen preto, že neviem prijímať komplimenty.

proste som a basta. A čo je najhoršie? že ma to na jednej strane tak trochu mrzí – takým tým štýlom „Ty kokso, Viera, ta ty nevieš vôbec nikam zapadnúť, že?! Do bežnej ľudskej slovenskej populácie už vôbec nie, že?!“ a na druhej strane je mi to úplne, úplne JEDNO a mám z toho až priam anarchistickú radosť.

Lietam si po Bratislave a smejem sa s liečebákmi a cudzími ľudmi v autobuse, nosím oblečenie čudnej farby, diskutujem o rôznych psychoterapeutických aspektoch, nechávam Guff zachraňovať moju bakalárku, pozerám filmy a čítam knihy, každú chvíľu vymyslím nejakú hovadinu, s kľudom Angličana si žehlím veci len tak pre radosť, kritizujem prašivú dobu, robím si kruté vtipy a nechce sa mi späť k problémom.

Jedna moja časť vie, že proste neujdem. Či sa mi to páči alebo nie, začnem aj ja byť „žena“. Čo sa bude maľovať a lakovať si nechty a pekne sa obliekať a nosiť kabelky a pekne sa vyjadrovať a bude milá a dobrá a láskavá a obrúsi môj sarkazmus na láskavé pousmiatie. že opäť príde doba, keď budem musieť riešiť či máme doma mlieko a čo uvariť na obed a ako zašiť hentú dieru na rifľoch a...

A len čo si na to spomeniem, dačo vo mne sa strašne vzbúri. Ja viem, asi je to tým, že ešte neprešiel môj „recovery“ time, ktorý mi začal plynúť hneď jak som zdrhla z domu na výšku, ale mňa z toho proste ide rozhodiť. Ja nechcem byť tá pekná, čo ju vezmú na prechádzku jak psa! Ja chcem vidieť a zažiť a ísť a dozvedieť sa! Chcem vedieť ako veci fungujú a ako by mohli, chcem odhaliť nejaké strašne tajné tajomstvo alebo rozlúštiť záhadu alebo proste si ísť zahrať florbal a futbal a smiať sa, aj keď nie je dôvod...

Táto malá vzbura, to je dôvod prečo neprijímam komplimenty. Nemôžem povedať, že je mi jedno jak vyzerám, ale HEJ! ja som človek! Mám hlavu, prepáčte! Rozprávajme sa, robme niečo, pozerajme filmy, čítajme knihy, spievajme alebo mlčme, len prosím, neostávajme pri farbe trička.

a možno to neprekonám. a potom mi veru nebude ľúto, že som sama. Ešte toľko srdca mám, že by som seba v takomto „Šárkovskom“ vydaní nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi.

Alebo je práve toto u mňa na povrchu? A vo vnútri chcem byť láskavá a príjemná a starostlivá a nežná?

Obetovala by som pre to všetku svoju div(n)(okov)osť?!

prihody dve: veselá a ...

2011-02-25T02:08:00.000+01:00

Minule som tu písala, že neviem písať len tak, z radosti. Tak som si dnes zaumienila, že skúsim, však treba nejak začať. A keďže zamyslenia mi v tomto telenovelom štádiu moc nejdú, poďme na príbehy.

Takže zážitok prvý, veselý.

Osoby a obsadenie: M – Mišiak, J – Janka, V – Vierka alebo tiež ja.

Situácia: Už vcelku fajn, kar po pohrebe našej nagymamy vcelku úspešne za nami, nesmiali sme sa s bratmi moc, Mišo si strategicky sadol medzi mňa a Milana. Darilo sa nám spoločensky konverzovať s ľuďmi, ktorých sme videli prvý krát aj s tými, ktorých sme nevideli tak dávno, že to bolo ako by sme sa videli prvýkrát. A stretli sme Janku – dievča, ktoré celý život bývala s rodičmi a bratom vedľa našej nagymamy, je v približne mojom veku a v detstve sme sa spolu často hrávali. A potom sme sa stretli v Košiciach a bývali tri roky na tých istých intrákoch a chodili do UPC a kamarátili sa. Dnes je už z nej pani psychologička v rodnom meste, tak sme mali veru o čom kecať. Zrazu, medzi rečou Janka nenápadne spomenie, že má priateľa. (Nasleduje nepresné, no hádam aspoň trochu vtipné parafrázovanie ;)

V: ...wau Jani, kto? Niekto, koho poznám?

J: Nie, nie, to si už nebola v Košiciach... A ty?

V: No, ja nič takéhoto rázu, nikde nikto ;)

M: Aaaale, vy ryšavé ženy, vy máte na každý prst desať chlapov.

(V a J nechápavý pohľad)

V: Jaaaaaaaj, tak to preto som sa s nimi ešte nestretla, že ty mi vlastne robíš casting. Také predkolo....

M: Presne! Normálne mi musia prejaviť zjavný záujem o Teba a dobré úmysly, musia mať o Tebe aj aké – také informácie..

J: A to ich skúšaš?

M: Normálne ako na výške... Pozrite kolega, toto si musíte poriadne naštudovať, to sú vážne veci – Vierine záľuby – beh, to ste kde nabrali?!

V: a veci ako charakter a tak?

M: Ale prosím Ťa, koho dnes také veci zaujímajú?

V: A môj názor bude kedy koho zaujímať?!

J: Neboj, Vieri, však ty budeš môcť ešte áno alebo nie povedať... snáď...

Na to sme sa všetci traja rozosmiali a aj sme zabudli, že sme na vážnom mieste. Keď do toho vbehol akýsi „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ pozrel na Miša a vraví – hm, ty si Milanov syn? a Mišo že hej, hej a tam na boku stojí ešte náš najmladší brat. Na to sa „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ pozrel na mňa, zopakoval svoje predstavenie a pýta sa ma – a vy, slečna? A ja mu vravím, no, ja som ich najstaršia sestra. „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ na mňa nedôverčivo pozrel a vraví – to kde Ťa Vaši nabrali? Bratom už viac nebolo treba, náhle sme všetci hľadeli iným smerom, len nie na seba, ja som si hrýzla peru a „ujo Ďuro, stači Ďuro“ sa odlifroval aj sám.

Toľko teda z krás genetiky a plánovaných zväzkov.

Príhoda druhá, duchovná (?)

Stojíme v pivnici u ockovho brata a dívame sa na nagymamine veci. A zrazu je nám všetkým jasné, že vlastne nič nechceme. Čo za vec reálne môže pripomínať našu nagymamu?! Ujo čosi vraví a vraví a ja vôbec nevnímam, len to, ako sa oco zrazu pohne smerom k jednej krabici a vyberie – kríž. Plastový, nie moc pekný, ale kríž. Pozrie na mňa a vraví – dáme si ho do kuchyne, aj tak žiadny doma nemáme. Na to vchádza mamka a oco jej ten kríž podáva so slovami - tu máš, dáme ho do kuchyne. Vymeníme si s maminkou nechápavé pohľady a odchádzame.

Vysvetlenie príhody pre nevalaštekovcov: u nás doma sa za 25 rokov na stenách vyskytoval z devocionálií – cca 4 roky obraz anjela strážneho v detskej, asi 15 rokov na zárubni spálňových dverí malinký magnetický krížik (má asi 5 cm na dľžku), jeden malinký obrázok (taký z knižky) Panny Márie Pomocnice v chodbe na skrini medzi ostatnými pohľadnicami a v časoch najväčšieho môjho pubertálneho vzdoru polokríž – poloplastika v mojej izbe asi 4 roky. Oco takéto veci nikdy nemal ráda vždy ich odudral? Z...mena?! Z...ázrak?! ;)