zvláštne radostné stretnutie

dnes som na schodoch pred Timiným intrákom po dlhom čase stretla starú známu osobu. Mám na ňu super spomienky:

...pred mnohými rokmi oznámila mojim rodičom, že chcem chodiť do (vtedy ešte) ĽŠU

... vybavila mi spievanie vo vtedy megaveľkom mládežníckom Rožňavskom zbore (kde som bola suverénne najmladšia :)

...vymyslela kombináciu botasiek a sukne, ktorú mám dodnes veľmi rada

...vždy sa najviac tešila z tých najväčších blbostí. Napríklad, že svieti slnko, rastú margarétky, že mám zelené číňany... a bolo jej srdečne jedno, ako tým niektorým ľuďom lezie na nervy

...ešte aj zastavenie krížovej cesty o plačúcich ženách prečítala veselo

...hovorila oznamy na Medickej a strašne ma to bavilo

...mala vždy veľa snov a nestíhala v nich vyberať

...jednoducho oznámila víkend pred „záchrannými“ prijímačkami do Martina, že „sorry, ale plním si sen, takže idem spievať na Lumen“ :D

...pobehovala jak splašená furt všade a flákala sa s Mončou po uličkách Rožňavy a milovala psy a špeciálne Rikiho a vôbec jej nevadilo, že je alergická

Neviem prečo sa mi to nepodarilo počas dlhých prechádzok, keď som ju hľadala. Neviem prečo som si neuvedomila jej prítomnosť napríklad na posledných DCčkách, kedy ma tak udivovala mojou bezprostrednosťou, neviem prečo som ju na dlhší čas nepustila do svojho života po tom, ako som ju stretla plačúcu za stĺpom v katedrále v Santiagu de Compostella. Ale dnes som si naplno uvedomila jej prítomnosť v mojom živote a potešilo ma, že som ju stretla a... akoby sa mi tak ľahšie kráča, keď viem, že je tu.

Dnes som stretla seba. Takú, aká som a aj som vždy bola. Tú smiešnu a hlúpu a neracionálnu, tú čo sa dvakrát zaplietla s tým istým chalanom do vzťahu, čo nemal nič, iba prítomnosť. Tú, čo sa mi možno až tak nepáči niekedy, tú čo dakedy aj kričala (kým ju bratia nerozosmiali :), tá, čo sa jej niekedy trochu bojím a niekedy ma prekvapuje; tú, čo som tak úspešne najprv vymazala zo života a potom tak horúčkovito hľadala a nemohla nájsť.

Zobrala som sa potom na prechádzku na lúku k Manželákom. Pozerala som sa na krásne vysvietené a hmlisté Dlhé diely a povedala som cez slzy len jednu vec: „Už nikdy viac!“

Uvedomila som si, že to, čo cítim a to, po čom túžim zaujíma niekoho. Zaujíma to Boha a MŇA. A je to tak správne!

Neviem síce ako sa implementujem do môjho bratislavského života, z ktorého som sa tak pekne tri roky odstrihávala, ale pre začiatok:

Dlho sa mi zdalo, že žijem bez cieľa, bez túžby, že ja vlastne nič nechcem. Ale v skutočnosti sa mi moje túžby zdali také... smiešne?!

A asi prvá vec bude, že aspoň tie, na ktoré si spomeniem sem napíšem.

TÚŽIM:

- aby som mohla doštudovať a potom aj robiť liečebku. Je to super vec!

- tráviť mooooooooc času s Guff a Katkou a Timi a Lukášom a Beneš a Radkou... a nechcem byť bez nich...

- zistiť, že čo za plán má so mnou Tato. a či má v pláne misie ;)

- ešte aspoň raz v živote nejakého chalana (muža? ;) pobozkať. Tak, že by som to skutočne túžila urobiť!

- vidieť naživo fjordy a ten zvláštny Národný park v Estónsku a polárnu žiaru a Auroru a Island a...

- ísť na svetové dni do Madridu

- lyžovať sa!

- aj korčuľovať... na klziskuuuuuuuuu :)

- zistiť či vstúpiť k ASC

- malú gitaru!!!

- -- ísť ešte do Lopášova

- prejsť celú Muránsku, Plešiveckú aj Silickú planinu a tú sľúbenú Fatru

- stopovať... a niekam ďaleko sa dostopovať!

no OK :) Bolo by toho viac, ale už som naozaj unavená. Tak zatiaľ toľko. Vitaj Vierka, sadni si u mňa, buď tak dobrá a nikam neodchádzaj, ja sa Ťa pokúsim nevyhnať :)

Druhá vec totiž bude, že s tu uverejneným zoznamom začnem dačo robiť ;)

o ... (chaose v hlave)

Opäť raz sa cítim tak mizerne, že sa mi slová samé tisnú do písmenok na klávesnici a tak to využívam teda... hádam sa môj blog poteší. ;)

Opäť raz mám v hlave taký chaos, že neviem čím skôr začať. Asi by bola na mieste otázka: „Čo sa vlastne stalo?“ a to je to smiešne – nestalo sa nič tragické. Len som sklamaná. Taká blbosť! Bola som sa včera lyžovať a pokiaľ som si kedy myslela, aké to je super, tak skutočnosť bola asi tisíckrát krajšia! No a dnes sa nestalo nič, iba mi večer odvolal Janči tú sľúbenú zajtrajšiu lyžovačku. A tá eufória, ktorá ma držala od pondelka večera, kedy sme sa dohodli s chalanmi, že ma teda berú na svah až do dnešného večera sa akosi rýchlosťou svetla premenila na sklamanie. Obrovské. Prisám päť, kebyže som dakde v tichu a sama, tak si asi aj poplačem.

Ale uvedomila som si popritom niekoľko vecí.

Je to neuveriteľné ako veľmi sa viem tešiť na úplné hovadiny. A ako veľmi ma to vie položiť. A čo je ešte lepšie – ukazuje mi to moju neuveriteľnú detinskosť . Kokos, no a čo, že veci nie sú tak, ako chcem?! Proste nie sú a hotovo! Život predsa musí mať zmysel, hoci by som sa nikdy viac nemala lyžovať, hoci by som nikdy viac nemala vkročiť do krásneho tichého lesa so šuštiacimi korunami stromov, hoci by som už nikdy nemala vidieť zapadať slnko za Rudnianskym kopcom, hoci by som už nikdy viac nemala sadnúť za organ, hoci by som sa už nikdy nepozrela na stránky dajakej fest dobrej knihy, hoci by som už nikdy viac nemala počuť krásne sample Daft punku či krutonežnú lyriku Jarka Nohavicu... Je to síce trochu desivé, ale je to pravda. Toto všetko sú krásne veci, ale nie sú predsa zmyslom môjho života. A nie je ním ani vzťah s dajakým (isto úžasným) ním... Proste, nie. Asi už je najvyšší čas, aby som si to uvedomila. Tak naozaj :)

A druhá vec :) Konečne som niečo stihla „prežiť“ tak naplno! Konečne som sa tak poriadne, až na kosť tešila a potom bola sklamaná... Tak rožňavsky, tak ako som to celý život robila, pokým som nebola veľká a „rozumná“, čo racionálne všetko rozoberie... a ach, brrr. Ja viem, že v Ba by som takýto emocionálny výkyv asi neustála, tam mám problém zvládať dožiť deň od rána až k večeru, ale bolo to naozaj krásne :)

A opäť mi to pripomenulo to, čo riešim už celý december. Čo so mnou? Čo so životom? Kam sa ďalej pohnúť?! Nemám čo k tomu ďalej dodať, len mám taký pocit, že akoby každý mal nejakú alternatívu, niečo, o čo sa môže oprieť... len ja som zase ostala sama s obrovským otáznikom. Veľmi dobre viem, že sa domov už nemôžem vrátiť, ale čo budem robiť to teda neviem. Ale základ je, že mám obrovský dlh voči maminke za školné, úspory žiadne a práve som sa zamilovala do nie práve nenáročného športu :P Mám talent proste, niet na to iných slov :D

Ok, už mi je lepšie. V sobotu som zadrela Jančimu, že depka je zábava. Chudák ostal z toho vyšokovaný riadne... Ale fakt. V každej depke príde moment, kedy sa pozriem na ten problém, na mňa ako šaliem jak glupa a... musím sa smiať :D veľmi :)

o zázrakoch

priznám sa, tento text som začala písať už pred asi dvoma rokmi, ale vtedy som v ňom chcela obsiahnuť strašne veľa zázrakov naraz. No to, vzhľadom k tomu, že už len fakt, že som sa narodila a dožila sa krásnych 25 rokov chvíľami pokladám za zázrak, asi nie je reálne a možné ;)

a tak nezačnem „veľkými“ zázrakmi, ale tými obyčajnými. možno to ani nevyhodnotíte ako zázrak, iba ako celkom obyčajné prejavenie láskavosti... ale verte v situácii, kedy nič neočakávate alebo kedy čakáte všeličo iné ako láskavosť to nijak inak ako zázrak ani nenazvete.

takže malý príbeh na úvod.

kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Vierkuška, ktorá mala ísť na zápis do školy. Ale práve v tom čase ochorela. S vypätím všetkých síl docestovala do mnohovežatej Bratislavy a napriek ťažkostiam rôzneho druhu sa vybrala do školy. naprieč veľkomestom až na nedobytné pracovisko študijného oddelenia jej milovanej fakulty. Celou cestou mala neodbytný neutíchajúci pocit, že si niečo zabudla, ale keďže situácia cestovania 39nou so zvýšenou teplotou, bez raňajok, v mrchavom počasí je sama o sebe dosť ťažká, neoddávala sa takýmto smiešnym iracionálnym pocitom.

Bolo nad slnko jasnejšie, že niečo nie je v poriadku – na zápis totiž išla s vyše polhodinovou časovou rezervou. Rozhodla sa preto, že skúsi napraviť neblahý stav hladu návštevou v obchode. Po zhliadnutí sortimentu sa uistila, že už spomínaná zvýšená teplota skutočne nepôsobí priaznivo na apetít, no predsa sa len rozhodla pre akési chlebíčky a čokoládku pre spolužiačku – aj opozdený darček je darček, však?

Podíde k pokladni, pokúsi sa usmiať na tetu pokladníčku – ešte netuší aký dôležitý krok to bude. Medzitým začne zdolávať zákutia ruksaku, ale ako hľadá, tak hľadá – peňaženky nikde. Pozrie sa pre istotu ešte raz a ešte raz, no peňaženky skutočne niet. Nasleduje bezradný úsmev aj slovné vysvetlenie predavačke. Peňaženka spolu s dokladmi radostne hovie na internátnej posteli namiesto Vierkušky. Teta pokladníčka megachápavo navrhne storno, keď sa v tom zrazu pri pokladni zjaví postarší gentleman (v tej chvíli ešte len postarší) a smelo sa opýta predavačky, o akúže sumu to ide. Pani predavačka promptne zahlásila sumu pohybujúca sa niekde pri 2 eurách. Postarší pán nechal gentlemanovi v ňom plnú voľnosť a so slovami: „Dnes sa zahrám na granda, slečna“ a „...ktovie, možno nabudúce to budem potrebovať ja...“ úplne veľkodušne zaplatí nákup a vo Vierkuške sa miešajú pocity zahanbenia a veľkej vďačnosti, podporenej aj škvŕkajúcim bruchom. Ešte raz sa poďakujúc, vymotá sa Vierkuška von a nechápe. V Bratislave sa jej stalo už všeličo... ale toto bola teda šupa priamo na úvod.

Toľko minipríbeh. A ja už len pre zasmiatie pridám, že napriek tomu, že som celý ruksak ešte niekoľkokrát v škole prehľadala, musela som sa namiesto státia v rade na papierovačky ponáhľať naspäť do Mlynskej doliny. Iba preto, aby som prišla na izbu, takmer chytila infarkt, že peňaženka nie je na posteli a následne vyhádzala bez ľútosti obsah ruksaka a... a áno, našla peňaženku úplne nevinne a nenápadne na samom spodku ruksaku.

Zdá sa vám to málo? ...veď počkajte! všetko bude, aj zázrak väčších parametrov :)

o narodeninách

Tak je to teda za mnou :)

Deň, na ktorý som sa veľmi – veľmi dlho tešila, zároveň som sa aj trocha bála, že či okolo neho nebudem depkárčiť ako to mám každý rok vo zvyku. A asi hektika posledných dní, všetky tie zariaďovačky v škole, práci, okolo zborového sústredka a so stretkom mi v tom dostatočne stihli zabrániť.

Včera, o pol ôsmej ráno som dosiahla vek, ktorý sa už pomaly, ale isto bude zaokrúhľovať k 30tke a mám z toho radosť ako dieťa. Milujem dni, keď mám sviatok – Vianoce, MDD aj MDŽ, Deň študentstva, meniny a úplne najviac najlepšie sú narodeniny! Vtedy mám pocit, že všetko okolo mňa je špeciálne pripravené pre mňa, akoby mi tak „patrí“. Dnes som sa po dlhom čase vyhla potriasaniu rukami a trápnemu bozkávaniu (až na dva prípady). Hm, malo to svoje čaro... pomaly si treba zvykať, že na moje narodeniny sa moc nepamätá a hlavné sú decká ;) len ešte neviem či dajaké budem mať :D ale ten pocit, to tešenie sa už od leta na oslavný október, na deň, na ktorý si spomenú len tí, čo čítajú na FB upozornenia na bočnej lište alebo si pamätajú čísla :D a samozrejme, maminkaaaa. ach! milujem narodeniny!

Minule som sa tak zamýšľala po niečej oslave, že vlastne som nikdy neusporiadala "len svoju vlastnú" narodeninovú oslavu. Najbližšie k tomu malo spoločné párty so Žofkou (stáli vždy za to!) Trochu ma to škrelo – či ja tých svojich kamarátov o dačo aj neochudobňujem... hm, asi to prehodnotím pri dovŕšení ďalšieho významného životného jubilea. Iba že by nie :D

tak teda tak. končím asi tento nezmyselný príspevok. Teším sa z darčekov, čo som dostala od Marfušky (to budú zase vnútorné a vonkajšie boje samej so sebou, kým chytím do rúk štetec :) a teším sa na našich. Ako budeme s maminkou piecť tortu, o ktorej akože vôbec neviem (no a čo, že torty nemám rada :D), ako dostanem niečo megasuper praktické... zišli by sa mi ponožky a rifle, by the way :D a dúfam, že maminke sa podarí aspoň jeden darček úplne malililinký vymyslieť a nechať ho ako prekvapenie... juuuuj, tak sa teším!

ale dovtedy ešte týždeň tuto v BrotherGlory ;) dúfam, že konečne bude aspoň nie neľudsky hektický :) štartujem ho s týmto blogom a s Aerodynamic v slúchatkách, tak nejaká nádej tu bude :)