Októbrový septakord

Milujem jeseň. Prechádzam sa Petržalkou, najprv iba na ďalšiu zastávku a potom na ďalšiu a na ďalšiu. Mám oblečenú obľúbenú mikinu, fajne teplú zvnútra a vietor mi fúka do vlasov, že ich vlastne ani necítim, akoby som ich mala zase úplne kratučké, ako vtedy – pred... 15 rokmi?! Milujem jeseň hrajú tichúčko husle mojej duše. Po chvíľke sa pridáva zamatový hlas priečnej flauty, hĺbku dodá violončelo a zrazu – šup, celá sláková sekcia opakuje slávnostný motív mi-lu-jem jeeeeeeseeeeň a vtom už orchester srdca nevydrží a hučí celý ansámbel aj s prizvaným organistom nádhernú ódu na jeseň – impozantnú a krásnu. Tak výstižnú ako zeleno – zlatý vietor.

_____

Dívam sa na ňu a neviem, čo povedať. A ona to vie a vôbec mi to nemá za zlé. A ja som jej vďačná za úprimnosť. Zakývam jej do autobusu a celou cestou domov rozmýšľam, aké to je niekedy s tou láskou zamotané. A aké je dôležité ísť svojou cestou v živote, aj keď to môže našich milovaných fest bolieť.

_____

Ani neviem, kedy sa to stalo prvýkrát. Obyčajný telefonát, zrazu sa jej zlomil hlas a napriek snahe zadržať ho, prišiel – plač tichý, slabučký, strápený, z hĺbky sklamaného milujúceho srdca. V tej chvíli som mala chuť kričať, dupať, niečo rozkopať v neopísateľnom hneve. Prečo?! Už ani neviem, koľko krát sa to odvtedy zopakovalo. Nechcem to rátať, núti ma to k slzám a tie nie a nie prísť. Ako môže byť jeden dospelý človek schopný takej hrubosti, nelásky, tvrdosti?! Neviem a pripadám si voči tomu malá a slabá. A všetky kurzy o krízovej intervencii môžu ísť do hája.

_____

Je chladno. Po takmer celodennom daždi sa vyjasnilo a svietia hviezdy. Park je tak krásny – prepychovo rozhadzuje listy pod nohy smutných nočných chodcov. Kráčam jemne nahnevaná, jemne ubolená a snažím sa zveriť všetko do Jeho rúk. „Hľa služobnica Pána – nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ a myslím to vážne.   

_____

Basový tón v ľavej ruke – milujem jeseň. Vždy znova a znova nás učí pokore. Pred sebou, pred Bohom, pred nekonečnou krásou stvorenia, čo hýrivo zomiera, aby ho Stvoriteľ opäť povolal k životu ako fénixa. Jop a vedeli ste, že hviezdy sa neodrážajú na hladine jazera? ;)

O kráse stvorenia

...alebo by sa dalo proste povedať jednoducho: o kráse sveta a vesmíru.

Asi by bolo dnes oveľa lepšie a rozumnejšie vykašľať sa na týchto pár riadkov, na myšlienku, ktorú sa mi aj tak nepodarí vysloviť celú a na smiešnu snahu zachytiť prchavý moment.

Ale dnes večer nebudem racionálna.

Dnes sa chcem tešiť, že samotný život je zázrak.

Že láska a priateľstvo a krása a dobro sú tak úžasne iracionálne až to nemôže byť náhoda.

Že krásne svieti mesiac. A že to možno Beneš krásne odfotí.

Že má niekto čas a chuť a vôľu vyrábať gaštanových ježkov.

Že môžem úplne legitímne túžiť po orandžovej gerbere a héliovom balóniku a že je to úplne jedno kedy a či ich dostanem.

Že na svete je veľa dobrých kníh, hudby, ľudí a život je oproti tomuto množstvu tak krátky...

Ostáva len jeden malinký kúsok smútku – možno aby radosť bola úplná – na svete je ešte stále toľko smútku a bolesti... nuž, ale čo iné nám ostáva, ako všetkých smutných, nešťastných, ubolených a zlomených odovzdávať v modlitbe Tomu, kto vie najlepšie ako ich rany zahojiť?  

(s hypotézou o neexistencii láskavého Boha som sa pre dnešný večer rozlúčila ;)

Priateľom

...pred pár dňami som sa ocitla na klasickej nedeľnej prechádzke – slniečko svietilo, stebielka tráv sa vzdorovito nenechávali udupať našim teniskám a my sme proste iba šli a mlčali. každý dokonale v svojom svete. zrazu ma zaplavila vlna radosti a vďačnosti – za tento krásny svet, za život, čo je možný, za priateľov. tých, čo kráčali so mnou i za tých, čo už život zavial všelikam. a pre nich všetkých – či už ich stretám v intervaloch denných alebo ročných... básnička ;)

Priateľom

ako leto

vkráda sa

do zimných snov

tak priateľ

ohreje ťa úsmevom

objíme ťa šibalským

„ahoj“

mlčaním dopovie

čo nezmestí sa do slov.

smútok v jeho očiach

je strašný.

ako povodeň v rovinatých krajoch.

smiech, ktorým ťa víta

je krajší ako jar.

a rozumie.

nebojí sa pýtať

a pohladí.

nebude počítať.

radosť je ho stretnúť

šťastie sa ním stať

(milé dámy, nenechajte sa zmiasť mužským rodom, tieto riadky patria aj vám ;)

Dnes

dnes bol totiž zvláštny a špeciálny deň – presne preto, že všetko bolo úplne normálne a obyčajné. Na prvý pohľad.

Rozdýchavam Luciu Piussi a jej Láska je sliepka.

Pomedzi to sa hanbím za svoju šialenosť, dozvedám sa, že mi ľudia nerozumejú, lebo som žena (keď tomu porozumiem, s radosťou dopíšem vysvetlenie :D), filozofujem pri čumení do pračky. Šokujem staré cigánky odhodlanosťou dožiť sa svojej budúcnosti a presne vtedy sa aj o nej dozvedieť, zapamätávam si prorocké slová o dvojčatách, desím sa z prvého oficiálneho pozdravu „bozkávam“ na moju adresu, smejem sa zo štvorročného gentlemana, ktorý bleskovo zhodnotil po poskytnutí blaha v podobe vody a mydla, že som „veľmi láskavá“ a teším sa zo špuntov, čo radostne na mňa pri ich odchode z môjho pracoviska kričia: „teta dovidenia, prídeme zaaaaaaas!“.

Napriek skeptickým vyjadreniam pani profesorky Horňákovej, predávanie zmrzliny je ideálna práca pre liečebáka s menšou sociálnou fóbiou.

a dnes sa konečne pocit dlhšie pretrvávajúvší vo mne dostal podobu... dajme tomu, básnickú... a ten pocit sa týka toho, že žijem v úžasnej krajine, čo má lesy do kopca aj na rovine, kde spieva Jana Kirschner, kde sa vozia kone na traktore a kde žijú mnohí, mnohí dobrí ľudia.

tak im a aj vám, ktorí čítate tieto riadky ju proste venujem. Pretože som patologická optimistka ;)

chcela by som písať

o vďačnosti

o láske

o domove

o daždi

o horách

o mokrej tráve

o nebojácnej srnke

o smelých tichách priateľov

namiesto toho je každý môj spev žalospevom

z radostného srdca

jak z prítmia sarkofágu

vždy objaví sa nový smútok

alebo

to len my, ľudia blázniví,

 delíme svet na smútky a radosti?

možno je v každej našej radosti neviditeľný žiaľ

v každom našom hrdinstve kúsok zbabelstva

v každej našej pravde kúsok klamstva

možno smútok ozaj lieči Gemerka   

a horúčku bozk milujúcej mamy

možno na každý sľub čaká vreckovka

skutok úprimne uviazaný

možno nevypovedané túži po slovách

možno slová túžia ostať samy

a znieť – vážne

jednotlivo

ako ďakujem.

ľúbim.

mami...

skutočne?

semester sa skončil, do opustenia bratislavskej reality ostáva akurát tých pár najbolestnejších dní – nie je to veľa a predsa už nevládzem. horúčavy dosiahli len ťažko uveriteľný stupeň (a predsa tak kruto prítomný) a ja si uvedomujem zvláštny stav. svoj i sveta okolo mňa.

ťažko sa to vysvetľuje. vlastne som šťastná, zažívam krásne veci, žijem v krásnej krajine, mám veľmi fajn priateľov a vždy sa nájde ktosi ochotný filozofovať. ono je to ale také molové šťastie – čosi tomu chýba.

trochu sa desím toho, že tá neurčitá esencia nie je domov. vlastne sa už dlhší čas zamýšľam či ho ešte mám a ak áno – je v Rožňave?!

trochu sa desím toho, že to nebude ani „frajer“, „istoty“, „životný plán“... čo ak je to čosi ešte hlbšie – skutočne sa to odvažujem hľadať?

skutočne sa ľudia odvažujú hľadať tú hlbokú a skrytú PRAVDU? Boha, čo nerobí čiarky za nedeľnú účasť v kostole ani za ranné modlitby? Lásku, pre ktorú je prirodzené aj umrieť?

a predsa vždy a znova – chcem hľadať a chcem nájsť. aj keď je to trochu bláznivé. a kým nájdem,  môžem písať básne (nie zlá zábavka ;)

dívam sa na krásu

spoza ťažkých závesov

uväznená v slobode

možno na nesprávnej strane

šťastná v e mol

skúšam

bojujem

smejem sa

pochybujem

a pýtam sa:

čo je skutočné?

venované všetkým, čo sa odvažujú ;)

tie dni...

niekedy by bolo krásne rozhodnúť sa a byť šťastný... no skúsenosť ma učí, že životná vyrovnanosť bude výsadou múdrych, láskavých, umiernených a úprimných :)

zatiaľ sa smejem, že mi občas vie byť tak krásne zle a plačem, ako ma neskutočne majú radi - ľudia, Boh... a ja si to vôbec, vôbec ničím nezaslúžim.

60% ľudského tela vraj tvorí voda - a v nej, ako v roztokoch sa akosi vždy nájdu 4 kvapky vďačnosti a 5 kvapiek spleenu spolu s 3,5 kvapkou radosti a mnoho, mnoho kvapiek všeličoho. 

tak aj v týchto riadkoch... z každého kúsok ;)

tie dni

mlčať je ľahké

všetky myšlienky 

vtesnám do pohybov

stáť

kráčať

milovať

také jasné

a ja sa strácam

na ceste bez zákrut.

---------------------------------------------

a pre dotvorenie celkoveho dojmu: https://www.youtube.com/watch?v=Gf1h2PMPCAo&feature=player_embedded

;)

Pánovi Chestertonovi z lásky :)

Milý pán Chesterton,

Viem, že ste už nejakú tú chvíľku mŕtvy, ale takáto drobná nepríjemnosť ma predsa nebude odrádzať od týchto riadkov. Viem, že keby ste aj žil, s najväčšou pravdepodobnosťou by vás od týchto riadkov odradila jemná nezrozumiteľnosť a keby sa aj našiel blázon, čo by vám ich preložil, asi by ste mi neverili.

V nedeľu som dočítala zbierku Vašich textov Ohromné maličkosti. Asi by ste ju takto ucelene nevydali, no musíte byť k nadšencom Vašeho diela trochu zhovievaví. Viete prečo? Napríklad mňa ste naučili:

-          že „statoční ľudia sú stavovci: mäkkí na povrchu a tuhý vovnútri“ zatiaľčo moderní zbabelci sú mäkkýši – „všetka ich tvrdosť je na povrchu a mäkkosť vovnútri.“

-          že dobrodružstvo začína vtedy, keď sa ocitneme na nesprávnom mieste.

-          že moderný človek nespieva pri práci. a to ho robí nešťastným. Skromne musím uznať, že ma síce niekedy už premkla bujará radosť i pálčivý smútok pri pokladni v onchode či za obrazovkou počítača, no nikdy som nepozrela na moje nesmelé brumkanie popod nos ako na prostriedok všeobecného pozdvihnutia pracovnej morálky.  

-          že „rany v kôre sa nezacelia rýchlejšie len preto, že ich má na svedomí človek, ktorý sa pozná s pánom Blankleom z Ilkley.“ a že teda máme byť alebo benevolentnejší pri posudzovaní neprimeranosti konania druhých alebo dodržiavať pravidlá dôsledne ;)

-          že život je preto nádherný a zvláštny, lebo pravé šťastie spočíva v tom, že sa do tohto sveta nehodíme.

-          že:

„Je šťasten, moudřejší, než říci dá se slovy,

kdo s obdivem a jasně vidí

ten svět skrze jeho příkrovy

ospalých, nudných zvyků lidí.

Snad projdem někdy bránou k Ráji,

však poznáme-li že jsme tam?

Vždyť mrtvé kameny ty znamenají,

že je tu město Lier, půvab sám.“

a v neposlednom rade ste mi dodali odvahu vetičkou: „...ktokoľvek to môže napísať lepšie, keď to len skúsi.“   tak to teda skúšam aj týmito riadkami.

Ďakujem pán Chesterton, za nás, stratených, nepraktických bláznov, čo sa nadchýnajú nad krásou myšlienky a pôvabom jednoduchosti stoniek tráv. Ukázali ste nám, že všetky dôležité veci pre život vieme už od malička: žasnúť a tešiť sa. A neprestávať ďakovať. A nevzdávať sa, keď nás premôže šeď neobyčajnosti.  

Ďakujem Bohu za nádej, že Vás raz stretnem. Vlastne – už Vás stretávam... viem, že viete, ako to myslím ;)