Ešte raz sa kuknime na rok 2012

Bol to vskutku pekný, zaujímavý časový úsek. A keďže tohto roku sa na facebooku nerozpútalo šialenstvo spomienkových fotokompilácií, ktoré som, to musím uznať, mala veľmi rada (ten pohľad na random fotky šialené! ;) vymyslela som si trochu iný spôsob :)

Január

Minulý rok na mňa doľahlo zimné skúškové skôr svojou zdĺhavou únavnosťou, ako stresom. Pamätné však určite ostane liečebácke doobedie v Narnii, kde sme sa v konečnom dôsledku fajne zrelaxovali aj my.

Február

Za zmienku by isto stál ples s legendárnou hudbou, moje pôsobenie v škôlke či story „ako som (ne)pozrela film u Marianky“ a „ako nás   s Jančim vystrelo pri pamätnom výkone sopranistky“. Najsilnejšie však na mňa zapôsobila stanica Jiřího z Poděbrad – krásny týždeň v Prahe.

Marec

Veľa filmov, veľa času s liečebákmi, striebro vo florbale a futuristická Čarovná flauta.

Apríl

Korčule, scénky, začiatok môjho vrelého platonického citu k Dómu svätého Martina, žehlenie, svadobný salón a – šaty! ;) K tomu odbúranie mýtu o Quo vadis a jeden z kandidátov na akciu roka – Plavecký hrad. Preto pesničky hneď dve ;)

Máj

Najprv som sa vyliečila (to je tak, keď sa človek s angínou fláka po horách a vyrevúva Hegerovú) a potom skúšky, nácviky, veľa hrania, Bartimejove pašie a Dom (kto nevidel, šup-šup!).

Jún    

Vynikajúca prax u Moniky, skúšky, hranie a zmrzlina! Jop a This must be the place! ;)

Júl

SVADBA ROKA!!! Abu a Mišo ;) svoje o tom vie napríklad jeden pohár na dne Dunaja :)

Pohoda z Rádia FM, dva táborové dni spolu s mamkou, zopakovanie ukrajina párty v inom meste, s inými ľuďmi, ale vynikajúcim programom ;) Lopášov, kúpanie sa v Draždiaku, filmy, pivo, horúčavy a „ty vole, egreš!“ ;)

August

Marianka sa vrátila!

Tak sme to oslávili na Šútovských jazerách a uskutočnili dlho očakávané obliehanie Novej Dubnice a blízkeho okolia. A opustila som intráky a premenila tak prechodný pobyt u Ovečky na trvalý ;)

Pridať popis

September

Pochopila som prečo dospelé deti s rodičmi na dovolenku nechodia, zažili sme megaValaštekovské stretko (pesnička pripomína úplne iné rodinné stretko, čo bolo práve v horúci deň, keď na Soroške vyťahovali kamión a my sme kdesi na Silici čakali uja z Rimavskej soboty, jedli v aute nanuky a neverili by ste – ale na zadné sedadlá jednej Laguny sa narvú tri dospelé deti, gitara aj pesnička od Oasis) 

A s veľkou pompu, očakávaniami a dobrým vínom sme začali náš posledný magisterský ročník ;)

Október

Liečebácka konferencia, duchovné cviká na Drienici (ako sa Vierka stratila v hmle ;), uzákonenie lásky k Prešporáku a vznik „oka búrky“.

November

Prvý sneh na Muránskej Hute, dlho túžený Faust, ples a Plesnivec :)

December

Veľa vianočných trhov, hokejkovica u Lenky, nová ofina, legendárny večer u Abu, muzikoterapeutický kurz a neuveriteľne pekný deň v Modre s medovníkmi. A Silvester v pohodovej atmoške ;)

Diky ľudia, dobre bolo ;)

zo života Vier

asi ešte zlyhám
stratím sa ešte veľa krát
dnes však nad putami
opäť v krásu dúfam

a viem, že chcem 
...či budem?!


Stáť na vrchole hory
a kričať s vetrom:
ďakujem!

Rozlúčiť sa s obľúbeným 
veľmi vytúženým 
snom

Dívať sa do tmy v noci
a vidieť jasne
zlom

Opäť raz si úprimne priznať:
hľadaný zmysel bude...
...v Ňom


asi sa ešte stratím
zlyhám ešte veľa krát 
dnes na vrchole hory
opäť v krásu dúfam


(autorka fotky: Beneš)

predVIA(ešte nie)nočne

mám pocit, že tento príspevok proste musím napísať. dlžím ho Bohu, sebe, tomuto blogu a ľuďom blízkym i vzdialeným. 

popravde: tieto sviatky som sa nechala dokonale zvalcovať.

objektívne: asi sa nič strašne valcujúce ani nedialo, to len ja som zrazu prepla do môjho únavového autistického módu, kedy všetky hluky počujem zrazu silnejšie a všetky, v podstate bežnosti doliehajú hlbšie. 

subjektívne: snažila som sa bojovať. aplikovala som metódy muzikoterapeutické, prvky psychomotorickej terapie, biblioterapeutické, dramatoterapeutickým som sa snažila vyhýbať (a predsa sa mi podarilo pár ventilujúcich tragikomických výstupov), snažila som sa dostatočne veľa spať a hovoriť o tom, čo ma trápi. 

márne. 

aj tak som bola zlá na nevinných účastníkov môjho minivesmíru a daktorí si to aj všimli :D

aj tak potajme polemizujem s Rudkom Jurolekom či je život ozaj možný. 

aj tak niečo vo mne ziape: "ale prečo tak komplikovane?!!!!!!"

aj tak som zpola človek, zpola dinosaurus. 

aj tak večný kritik dvíha prst a vraví mi: "to máš z toho, že toľko rozprávaš, ticho si mala byť."

aj tak psychoanalytik ericsonovsky zameraný konštatuje vývinovú krízu. 

nič nie je ako predtým. ľudia sa menia, rastú, dozrievajú i hlúpnu, budovy chátrajú, iné padajú, sneh zakryje aj posledné zvyšky mŕtvych rastlín na zemi a treskúci mráz ma chce dokonale presvedčiť, že jar je len prelud. 

a potom si človek-dinosaurus len tak vypočuje dnešné evanjelium. je mu zima na ruky a najradšej by konečne DOSPAL tú strašnú únavu a skepsu, ale tak, treba ešte chvíľu počkať (však čom by ňe? :D)

ale uši si zapchať nemôže (bo taký dinosaurus má ruky vcelku krátke) a zrazu počuje: tiež to bolo zlé a ťažké a ľudia neboli všetci dobrí a fajn. a predsa: dá sa ako na prvé spomenúť: Velebí moja duša Pána. 

zrazu aj taký dinosaurus vidí: je za čo ďakovať. za nepripálené koláče. za šikovných zboristov. za pokazený mikrofón. za chvíľu ticha poobede. za krásne ranné sneženie. za zázrak života v malých tvoroch ľudských sa hýrivo prejavujúci. za strúhaný kokos v piatom obchode sa nachádzajúci. za to, že naše mesto nie je až také veľké. za to, že toho veľa nevieme a nemusíme sa preto báť - môžeme sa tešiť! ;) 

zlé to je všade. a v človeku-dinosaurovi ako v prvom. tak málo dobra a lásky a tak veľa ho treba. 

a predsa si zajtra pripomenieme márnotratne milujúceho Boha schopného šialenej lásky voči nám, nevďačným pubertiakom odmietajúcim všetko, čo sa nám len zľahka znepáči. 

záverom: prognóza nejasná. sama sa pýtam: dám si šancu ďakovať a tešiť sa?

p.s.: V tých dňoch sa mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu: Jó napot kivánok! 

pre porovnanie ;)  Lk 1, 39-45 
     

šialenstvo týchto dní

one of these days...

a možno to vlastne nebol iba jeden deň. V poslednom čase mám pocit, že sa tie dni rozbehli nejakým šialeným tempom a za tých 24 hodín "sa stane" a ja urobím toľko rôznych vecí, až je to trochu desivé. a možno to vlastne desivé nie je - teda o nič menej ako život sám - pretože, kedy si človek viac uvedomuje, že žije, ako vtedy, keď ho ťaží každá sekunda bytia?

priveľa existenciálnej psychoterapie, však to ma prejde... povedali by si niektorí znalí rozvrhu posledných pár dní. mne sa to však presne tým desivým spôsobom páči. 

vlastne je to úplne pekné: chcieť, túžiť, snívať a rozhodovať sa. 

vlastne je to vskutku pokorujúce stretať sa denne s tým, čo nemôžem, nepomôžem, nepochopím a nezachytím. 

vlastne je to veľká výzva porozumieť pravému významu slova rozumieť. na čo všetko sa v skutočnosti vzťahuje?! na správanie? na správanie, ktoré vidieť? na hudbu? filmy? humor? knihy? myšlienky? na princípy? kategorické imperatívy?

vlastne je veľmi krásne vravieť pravdu. priznať si ju. 

...a niekedy je super aj mýliť sa a robiť chyby. a padať do mlák. a kričať z kopcov. a vravieť nie. a byť bezradná. a čítať veľa kníh naraz. a len tak, nespať zo dve hodinky uprostred noci. a konečne, aspoň na chvíľu, nefantazmagírovať. 

žiť. aj s rizikom strát. 

...teším sa na ten príspevok, keď si nabijem hubu :D (konfrontácia s deklinizmom v homeopatickej dávke ;)   

P.S.: ak Ježiško číta tento blog: knižka Elizabeth Kubler-Rossovej alebo nejaký ten Peter Tavel alebo Jára Křivohlavý. diár, taký s magnetickým uškom, nech viem aj budúci rok, kde mám hlavu. a ponožky, míňajú sa, svine... alebo teplé papučky. a proste, však Ty vieš, že ja mám rada prekvapenia :)

o zmenách, čo sa dejú

...tak som si dnes sadla v univerzitke a začala všeličo čítať o kvalite života. Nestihla som toho veľa, len dajakých 50 strán, za ten čas som ale zistila čosi skutočne šokujúce. 

som šťastný človek. 

stretla som kamošky, kecala som s nimi o živote, vzťahoch, o spoločných známych a ten pocit sa vrátil. 

som fakt šťastná.

večer som sedela v obývačke na gauči, spomínala na všeličo a snažila sa uchopiť esenciu toho, prečo sú ľudia nešťastní a ubližujú ostatným. nepríjemné je, že to, čo jedného človeka utvrdí v mylnom názore, to druhého pomkne k hľadaniu pravdy. tak som teda na nič neprišla.

snažím sa dívať na veci racionálne. 

mám mooc veľa rokov, končím školu. nemám nič z diplomky poriadne napísané, snívam o doktoráte z liečebky, čo je vskutku utopistické. nemám ani euro ušetrené, nájsť prácu liečebáka môže byť ozaj náročné.  neviem či sa mi podarí sa niekedy vydať a z osamelosti sú vraj okolo 40tky škaredé depresie (povedal riaditeľ Pinelovej nemocnice :D) všetka moja rodina je síce strašne fajn, ale sme po celom Slovensku rozlezení, uvedomujem si, že za pár mesiacov sa proste môže stať, že odídem z Bratislavy a tak nebudem ani s kamošmi. občas klamem a to je absolútne morálne zlo (a mne to napadne vždy, až keď zaklamem).    

a ja som proste šťastná.

no a čo, že by som štatisticky nemala byť. v sobotu som vyliezla do Kopského sedla, zhodila na zem vetrovku, nechala kamzíky na mňa začudovane civieť, prebehla sa po tej lúke vysokohorskej a pri pohľade do krásnej doliny mráčikovou perinkou prikrytej mi napadlo jediné slovo: ďakujem.  

dnes na omši (btw, u Jezuitov - ten kňaz vyzeral ako John Lennon a hlas mal ako Braňuško Jobus :) som si uvedomila Kto na tom má zásluhu. tak: Ďakujem! ;)

Toto miesto nie je pre starých...

...ale ani pre mladých, takže pohoda ;)

Napriek tomu, že už študujem nejaký ten rôčik (exaktne - dvadsiaty), ešte stále ma neopustila viera v profesionalitu a ľudskosť jedincov na poli školstva sa realizujúcich. Áno, som strašný blázon a optimista, ale na druhej strane, to katedra liečebnej pedagogiky za to môže, že verím takým hlúpostiam. A ešte sa aj čudujem, keď sa stretnem (stále dúfam, že nie) s realitou.

Takže tak. Na školský mail príde zaujímavá ponuka. Zahraničné štipendium na podporu študentov diplomovkových. Náročné síce, ale jednoznačne motivujúce. Tak ja to teda skúsim.

Keďže som na poli medzinárodných grantov nováčik, poprosím o pomoc šéfku katedry. S radosťou ma prijme, vypočuje, povzbudí a zhruba mi načrtne, čo a ako asi treba napísať. Vrámci dobrej vôle a záujmu mi dokonca poradí, kto by tak mohol vedieť viac a kde vlastne tú žiadosť oň mám podať. Poteším sa, pôjde to.

Tak ja teda prídem za pani AB na Račko. Je veľmi milá, ale nevie o grante nič. Pošle ma za pani CD na Šafko. Pani CD má dovolenku, ale jej kolegovia ma chcú predsa len poslať – za pani AB na Račko. Keď sa ohradím, že u nej som už bola a ona s tým nič nemá, skúsia zavolať pani EF z vedľajšej kancelárie, ktorá zistí, že moju žiadosť vlastne môže prebrať tu prítomná pani GH.

Fu, oddýchnem si, podanie by sme mali.

Prejdú štyri mesiace.   

Trochu znervózniem. Hádam by už mohlo byť rozhodnuté. Začnem teda pátrať. Logicky – tam, kde som žiadosť podala. A keďže je Šafko trochu od ruky, rozhodnem sa tam zavolať. Ale to nie je také jednoduché, v kancelárii totiž nikto neberie. Ani doobeda, ani poobede, ani ráno, ani naobed a piatej podvečer už fakt nie. Zabávam sa dovolávaním sa do kancelárie na Šafko tak cca týždeň. Po týždni mi to zdvihne veľmi nervózny pán, telefón podá ešte nervóznejšej pani a pošlú ma do hája s odpoveďou, že sa rozhodne počas „týchto pár dní“. „Informovať vás bude pani prodekanka. Tresk“ tak premýšľam, ktoráže prodekanka by to tak mohla byť, ale čo už, možnože sa narozdiel od týchto dvoch predstaví, keď mi bude telefonovať. V AISe predsa majú aj číslo mojich topánok. (len pre poriadok, v našej melodráme už vystupuje aj nejaký pán CHI a pani JK)

Prejdú dva týždne. Ináč to nepôjde, musím tam ísť osobne. Zaklopem na dvere pani LM. Veľmi nervózna, na meno sa pýta hneď dvakrát (zakaždým ma prekvapí, ako moje najslovenskejšie slovenské meno môže znieť tak prekvapivo a exoticky), hneď vstane, vyhodí ma z kancelárie a nechá nejakú chvíľku čakať na chodbe (ešte by som ju mohla vidieť, ako sa v druhej kancelárii díva do papierov, prepánakráľa!). 

„No, nedostali ste to štipendium.“ Sucho prehlási. Začne mi vysvetľovať, že nechápe prečo som si oň vôbec žiadala, je určené budúcim manažérom, právnikom, lídrom – niekomu, kto sa bude podieľať na štátnych rozhodovaniach a má potenciál byť lídrom v tejto krajine. A ja predsa študujem na pedagogickej fakulte (jejda!). A čo to vlastne študujem – ošetrovateľstvo?! A vôbec, som na toto štipendium primladá, môžem si oň požiadať napríklad budúci rok (však, čo by som si nepredĺžila štúdium, kvôli tejto lákavej možnosti :D) a absolútne vraj nechápe, prečo mi pani prodekanka OP nedala vedieť, keď bolo rozhodnuté už v čase, keď som tam telefonovala. „Viete, nechcela som vám to oznamovať do telefónu“ uzavrela to.

Takže tak. Nemám štipendium. A ani ma to nehnevá. Ale čo ma hnevá je to, že

ŠTUDUJEM LIEČEBNÚ PEDAGOGIKU!!!!

Ak to nevie ktokoľvek iný, pracovník rektorátu Univerzity, na ktorej ju študujem, by o existencii tohto odboru mohol vedieť.

Dnes vedú túto krajinu právnici, manažéri, lekári, farmaceuti, sociálni pracovníci, zootechnici, novinári a železničiari a chcela by som vedieť, prečo by vo vysokej politike raz nemohol byť liečebný pedagóg. A ako to môže vedieť prevzácna komisia.

Takže tak. Cítila som sa trochu zle, keď som nastupovala do piataku, že už som fakt na tejto škole jak posledný dinosaurus a kvôli novelám chystaným na študentov od januára som sa trochu bála, že ani pán Fico ma nemá rád, ale kdeže – som ja veru ešte mladica. Minimálne podľa tejto jednej komisie. A možno ma aj pán Fico má rád, len ma chce pripraviť na reálny život, keď na tej mojej katedre sú všetci na mňa tak nevýchovne ľudskí a dobrí.

Až mi je ľúto, že sa tento príbeh skončil len pri písmene P, podľa mňa školská byrokratická príšera bude preto zle spávať.

A teším sa až tento príbeh porozprávam vedúcej katedry (LIEČEBNEJ PEDAGOGIKY – to len pre lepšie zapamätanie si;). Isto sa dobre zasmeje :) 

Októbrový septakord

Milujem jeseň. Prechádzam sa Petržalkou, najprv iba na ďalšiu zastávku a potom na ďalšiu a na ďalšiu. Mám oblečenú obľúbenú mikinu, fajne teplú zvnútra a vietor mi fúka do vlasov, že ich vlastne ani necítim, akoby som ich mala zase úplne kratučké, ako vtedy – pred... 15 rokmi?! Milujem jeseň hrajú tichúčko husle mojej duše. Po chvíľke sa pridáva zamatový hlas priečnej flauty, hĺbku dodá violončelo a zrazu – šup, celá sláková sekcia opakuje slávnostný motív mi-lu-jem jeeeeeeseeeeň a vtom už orchester srdca nevydrží a hučí celý ansámbel aj s prizvaným organistom nádhernú ódu na jeseň – impozantnú a krásnu. Tak výstižnú ako zeleno – zlatý vietor.

_____

Dívam sa na ňu a neviem, čo povedať. A ona to vie a vôbec mi to nemá za zlé. A ja som jej vďačná za úprimnosť. Zakývam jej do autobusu a celou cestou domov rozmýšľam, aké to je niekedy s tou láskou zamotané. A aké je dôležité ísť svojou cestou v živote, aj keď to môže našich milovaných fest bolieť.

_____

Ani neviem, kedy sa to stalo prvýkrát. Obyčajný telefonát, zrazu sa jej zlomil hlas a napriek snahe zadržať ho, prišiel – plač tichý, slabučký, strápený, z hĺbky sklamaného milujúceho srdca. V tej chvíli som mala chuť kričať, dupať, niečo rozkopať v neopísateľnom hneve. Prečo?! Už ani neviem, koľko krát sa to odvtedy zopakovalo. Nechcem to rátať, núti ma to k slzám a tie nie a nie prísť. Ako môže byť jeden dospelý človek schopný takej hrubosti, nelásky, tvrdosti?! Neviem a pripadám si voči tomu malá a slabá. A všetky kurzy o krízovej intervencii môžu ísť do hája.

_____

Je chladno. Po takmer celodennom daždi sa vyjasnilo a svietia hviezdy. Park je tak krásny – prepychovo rozhadzuje listy pod nohy smutných nočných chodcov. Kráčam jemne nahnevaná, jemne ubolená a snažím sa zveriť všetko do Jeho rúk. „Hľa služobnica Pána – nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ a myslím to vážne.   

_____

Basový tón v ľavej ruke – milujem jeseň. Vždy znova a znova nás učí pokore. Pred sebou, pred Bohom, pred nekonečnou krásou stvorenia, čo hýrivo zomiera, aby ho Stvoriteľ opäť povolal k životu ako fénixa. Jop a vedeli ste, že hviezdy sa neodrážajú na hladine jazera? ;)