Kamarátiť
sa s chalanmi/mužmi/ľuďmi s XY chromozómom je strašne ľahké. Ak máte podobné záujmy – či už
je to Star wars, futbal, knihy, filozofovanie, káva, hudba alebo Douglas Adams,
môžete spolu tráviť neobmedzené množstvo času a môže vám byť spolu fajn.
Ak aj dôjde k situácii, že si nerozumiete, vyriešite to a všetko, čo
nie je nutné vyriešiť sa proste zahrnie do kategórie „odlišný pohľad ženy/muža“ a ten samozrejme rovnaký nikdy mať nebudeme,
a tým pádom je všetko OK.
Kamarátiť
sa s dievčatami/ženami/ľuďmi s XX chromozómom je pre mňa celoživotná
výzva. Nie je tu totiž žiadny kepienok, pod ktorý by sme prirodzene schovali tú
časť, v ktorej si nerozumieme.
Dnes
cestou z obchodu som si spomenula na prvú veľkú hádku s mojou prvou
ozajstnou dobrou kamarátkou. V podstate si nespomínam na veľa – iba na tragický
pocit strašného odcudzenia „nikdy už nič nebude ako predtým“ a potom na
miesto v parku, kde sme začali strašne, ale ozaj STRAŠNE smiať, ale to až
neskôr. Takže príbeh sčasti pravdivý a sčasti skreslený blízkosťou nervových
dráh spomienkových a fantazijných.
V tom
čase sme obidve náruživo čítali, navštevovali 7. ročník ZŠ a milovali Rikyho
(čo bol najúžasnejší pes na svete) a Lucy Maud Montgomeryovú – a pravdupovediac,
tejto autorke až dodnes odpúšťam všetok pátos a romantiku, lebo proste matka
nepraktickej, zasnívanej, pre tento život stratene j Anny (rovnako, ako sme
boli my dve :D) si nekritický obdiv a úctu proste zaslúži. Preto logicky –
po veľkej hádke sme si v záujme uzmierovania napísali list.
Vidím
to ako dnes – Riky behá po parku, ja čítam list od nej, krásny, uhladený a ťažko
čitatelný. Ona číta list odo mňa – pokrčený, s machuľami, s písmenkami
poskakujúcimi po imaginárnych riadkoch, ktoré ani trochu neboli rovnobežné :)
V tom
pre ňu bolo napísané čosi ako toto:
Neviem či sa ešte môžeme
kamarátiť. Vieš, ty si vo všetkom lepšia – keď niekam ideme, nikdy sa nepotkneš
a nespadneš – a ja každý deň aspoň dvakrát. Zakaždým sa mi smeješ, čo
je pochopiteľné, lebo ja sa smejem tiež, ale ja si uvedomujem, aká som úbohá.
Podľa mňa si aj oveľa múdrejšia, vždy máš jasný názor a prečítala si viac
kníh a píšeš oveľa lepšie slohy. Ak sa s tebou mám kamarátiť, musím
si uznať, že budem naveky tá horšia.
V tom
pre mňa bolo čosi takéto (ale oveľa lepšie štylisticky):
Dakedy mi to s tebou
strašne lezie na nervy. Vyrátaš všetky príklady na matike a nerobíš hlúpe
chyby v diktátoch. Ešte si nestratila ani jedny kľúče a ja už neviem
ani koľké. Všetci vedia, že máš lepšiu povahu, že si mierna a kľudná a ja
som človek, čo vybuchne skôr, ako čokoľvek domyslí. Môžem sa s Tebou ešte
kamarátiť, ale musíš to chcieť ty, lebo ty si z nás tá lepšia.
Čítali
sme cca rovnako rýchlo a pri poslednej vete sme sa začali veľmi, veľmi
smiať. Riky zbystril na druhej strane parku pri zábradlí Drázusu a rozbehol
sa k nám. Pochopil, že chvíľa je radostná, poskakoval okolo nás a Ona,
moja NAJLEPŠIA kamoška dávala pozor, aby nenechal na mne chlpy, lebo som
alergická.
Plynie
z toho nejaký ten záver, ale ten už nechám na čitateľov :)
Venované
všetkým, ktorých môžem nazvať priateľmi a ktorí mi veria, že TO dám - o to
viac, o čo si ja myslím, že TO určite nedám, v dôsledku toho, že ani
neviem, čo To je a čoraz viac si myslím, že TO je život samotný.
