tree of life

tak sme si konečne pozreli Tree of life.

počuli sme na neho veľa zlých referencií a iba jednu dobrú, zato od veľmi dôveryhodnej osoby - Marka Orka Váchu.

bol večer. chladný, fúkalo a ja som odchádzala povzbudená ako už dávno nie. 

tieto hviezdy, stromy, krásne stavby, milí ľudia, toto všetko a ešte omnoho viac. to je ten Boh. 

prekvapil ma, koľko veľa ticha v ňom bolo, koľko šumu lesa, riek, spevu vtákov. veď takýto podmaz máme v našich životných príbehoch aj my. 

iný večer, tma a zima a ja stratená vo svojom smútku prechádzam ulicami mesta. zrazu to vidím: vzdať sa všetkého, vydať sa na neistú cestu, riskovať samotu, ale možno nakoniec - pochopím. nájdem.

a veľa, veľa o ľudskej bolesti. takej tej hlbokej. odmietnutie, strach, smrť. 

opäť tie hlúpe spomienky: boľavé slová, pocit krivdy, hnev. naraz si uvedomím - kašlať na to. odpustiť. zabudnúť, ak to pôjde. milovať, ak pochopím, čo to znamená. 

ostala som z neho ohromená. krásou, láskou, zmyslom... ťažko to vyjadriť. 

líham si spať. unavená a znechutená. zase neúspech, zas ten falošný tón, zas ma neposlúchajú vlastné prsty a "džabem" po klávesnici života.

skôr, ako zaspím, chytí ma záchvat smiechu - toto, že je skutočne dôležité?! 

ak sa radi necháte nadchnúť a neľutujete čas na pomalé zábery, odporúčam ;)

  

sviatky doma

človek si proste žije taký bežný bratislavský život - ráno vstane, uteká na električku, aby utekal z električky na autobus, potom uteká po schodoch, potom sedí a je nervózny, lebo vie, že o chvíľu bude utekať niekam inam, aby prišiel večer domov, napísal status, presvedčil sám seba, že je šťastný a ide spať, aby ráno mohol zas niekam utekať. 

Občas, napríklad pred sviatkami, pred spaním nahádže veci do ruksaku, zaspieva si jaké báječné je, když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap, potrápi sa v dopravnom prostriedku a zrazu je doma. 

vlastne je trochu čudné volať domovom miesto, kde vám je zima aj v posteli, kde pol dňa aktívne hľadáte noty, v meste, v ktorom už vlastne neviete, kde presne je daňový úrad teraz a koľko poschodí má nemocnica. ale predsa, toto je domov. snáď. 

a prísť na sviatky domov znamená: 

• čokoľvek robíte pri počítači, hráte sa
• nespoznávať susedov na chodbách. ani tých, čo by ste poznať mali
• polhodinu hľadať lekvár v pivnici
• zaspávať pri lahodných zvukoch LoL, za podpory tímu samozrejme ;)
• pohádať sa s nemenovaným kresťanským rádiom na tom, že Viera je predsa v kuchyni!!
• dozvedieť sa, že základ inteligencie vydatej ženy tkvie v tom, vedieť ktorú loptu zbaliť manželovi na futbal 
• rozšíriť repertoár záchvatov smiechu o záchvat smiechu pri pokuse našej kuchyne zabiť našu mamu dózou s koláčmi 
• uvedomiť si, že Abrahám zodvihol oči... a veľmi nevhodne sa na tom smiať aj počas spievania žalmu

jop a teraz trochu menej ironicky:

opäť sa zamyslieť nad tým, čo vlastne znamená tá láska. 
že to niekedy môže byť teplý čaj. 
Mlčanie namiesto argumentov. 
Potichu navariť pirohy a zeleninovú polievku na Veľký piatok. 
Ísť do obchodu aj vo sviatok.  
Pomodliť sa namiesto počúvania rádia. 
Nepozrieť si krížovú cestu v telke. 
Pochváliť za vykonanú maličkosť a odpustiť veľkú lenivosť. 

občas je v umení odísť. Ticho, bez pompy. 

občas je v umení vydržať a nevzdať sa. 


občas je láska to najťažšie a najbláznivejšie, čo sa dá v danej chvíli spraviť. 

...občas treba veriť básnikom.

veľmi nahnevaná mladá žena

na úvod iba krátko: 

naozaj rada cestujem vlakmi. nikdy mi tam nie je zle, pekné výhľady, občas človek stretne fajn ľudí a občas už nastupuje s veľa fajn ľuďmi a v zásade mi nevadia ani koženkové či látkové sedadlá a vzhľadom na moje južnotraťové cestovanie mi nikdy voloviny ako internet či elektrické zástrčky ani nenapadli. 

predsa len musím týchto pár riadkov napísať. asi preto, lebo som už veľmi veľa krát mlčala.

nastupujem do vlaku, nočák. idem kus natesno (ale však kedy ja nie :D), no predsa si dám tú námahu a obídem ho celý: v celej vlakovej súprave sa nachádza presne päť kupéčok so záclonkami. už sú obsadené, lebo kto neskoro chodí, má kupéčko bez zácloniek. 

vykašlem sa na záclonky, aj tak som sa už vďaka poschodovke naučila spať pri zažatom svetle.

sadám si do kupéčka. po celom dni, čo mi bola zima je príjemne vyhriate. už v Bratislave na stanici. "výborne!" myslím si "to sa bude krásne spať." houby, ono totiž napriek tomu, že je zázračná páčka eventuálne regulujúca teplotu nastavená na najchladnejšie, pečie jak blázon. po trištvrtehodinke mi napadá spásny nápad - otvorím okno! trochu sem-tam zafúkne, ale v zásade ten hic vcelku dobre vyrovná a ja sa ukladám spať. (pre šokovaných - to okno naozaj ostalo otvorené po nasledujúcich päť hodín. zakaždým, keď sa vo mne zobudil ekológ-ekonóm-masochista a zavrela som ho, po dvoch minútach som sa musela odhodlať k opätovnému vetraniu)

takže spánok. výborne! ale tu prichádzajú hlavní nepriatelia spánku v nočákoch - tramtararaaaaaaa: sprievodcovia! 

že cez deň len tak nakuknú cez sklo?! (keďže záclonky, ako vieme, nie sú;) V noci, priatelia, v noci majú obdivuhodnú túžbu po medziľudskej interakcii, viacerým kontrolám lístka, hlasným vykecávaním v chodbičkách. Pochopiteľne, sú v práci. Niečím takým, ako sú potreby ľudí, pre ktorých v tej práci sú, sa netreba zbytočne zaoberať. 

aaaaaaa ešte jedna chuťovečka: výmena sprievodcov vo Zvolene. zakaždým si poviem, že si na ten idiotský Zvolen nastavím budík, ale furt zabudnem. Ale zase o akú zábavu by som prišla! Napríklad ako v túto noc: Kľudne si driemem, vo svojom už príjemne vytemperovanom kupéčku, lebo ja mám vo zvyku byť okolo pol štvrtej ráno trochu ospalá. Zrazu - a tomuto umeniu by som sa chcela naučiť - na jeden šup sa otvoria dvere kupéčka a - áno, teraz prichádzame k názvu tohoto blogu - veľmi nahnevaná mladá žena na mňa zareve: "výmena sprievodcov! kontrola cestovných lístkov!" 

ja mám už nejakú tú životnú skúsenosť sparťanskú, ale predsa so mnou kvalitne trhne, poďakujem sa Bohu, že som mladá a zdravá a srdce mi stále slúži a k infarktu zatiaľ nemám sklony, podám veľmi rozhnevanej mladej žene alias sprievodkyni ten nešťastný lístok a dívam sa na ňu ako bez slova tým pre mňa ešte stále veľmi obdivuhodným spôsobom na jeden šup zavrie dvere a odchádza. 

veľmi sa bojím toho dňa, keď budem unavená tak, ako keď som cestovala domov pred Vianocami a zároveň budem tak militantne naladená, ako minulý piatok. To ten sprievodca, nech už to bude on či ona asi bude už veľmi mooooooooooooooooc rozhnevaný/á. 

howgh. nech žije pokrok a vymyslite už niekto tie teleporty, prosím.

   

nejasná nádej niektorých dní

heh, sem-tam sú také dni, že prosto radšej by som sa sama sebe vyhla. 

a občas sú také dni častejšie ako občas. 

ale ako mi v jeden taký neblahý deň napadlo: 

nebojte sa

nie som na tom tak zle, aby som písala básne 

a musím povedať, že na písaní smutných básničiek je niečo... uľavujúce. 

ako vietor vo vlasoch a spev vtákov a také to chvíľkové zdanie, že Vieraaa, nebuď tragická, život je fajn. 

the hope of some days 

there are some days

when my friend says

you´d just kill whole world

by using one bad word

why can´t I just understand?

why can´t you come and tell:

"hey, let´s pass through this hell. 

one day it will be OK. 

I swear."

/táto rýmovačka vznikla z čistého hecu, že proste dokážem napísať niečo aspoň trochu reálne, rýmujúce sa a anglické. dokážem a basta! :D/

nejasná

po častiach bojujem

čakám na to správne slovo

na chvíľu rozumiem 

a potom sa to stratí

túžim byť obyčajná

ak mi to prinesie pokoj

kašlem na pokoj 

ak tak nájdem Teba

ak odhalím odpoveď

tá však

ako svätojánska muška

tancuje na obzore

moje putovanie 

prináša otázky 

vždy nové

nejasné...

/a k tejto škoda niečo pripisovať. tak teda nepripisujem./ 

teším sa na leto. na pivo z plechovky, čo budem sŕkať s kamošom niekde na ďalekom kopci pod stromom. na kvitnúce kvietky, na radosť z dažďa, na pokojnú hladinu nočného Štrkovca. na...

...a je tu zase...

tak, a je tu zase jar

slnkom ma opíja

krém na opaľovanie to prosto nestihol

dospelosť sa o ďalší rok odkladá

tak, a je tu zase jar

ďalší rok prichádza s pehami

záhadné ty hľadá samo seba

samo sebe záhadné ja víri prach na cestách

verí pesničkám

a tiež, že dospelosť sa odkladá

...nie ako ten príval pieh

tak, a je tu zase jar

zima už nepríde!

ja chce veriť v slnko

ako pesničkám

ako v ty 

tak, a od rána nám sneží

...zas

o básni na Trnavskom mýte

...v živote sú občas také chvíle...

napríklad:

Kráča nočným mestom.

Vlastne by mala byť naštvaná, bo tesne nestihla nočák, ale slušne povedané, absolútne ju to neštve.

Proste ide, premýšľa či je počet blbostí, ktoré bežná Vier dokáže urobiť za život, obmedzený, a proste po vyčerpaní kreditu napríklad zomrie. Alebo je to naopak - daný je čas a všetky tie hovadiny, čo za život môžme spáchať sú úplne na našom zvážení.

alebo aj dobré veci, aby som bola fér.

a potom, napríklad na Trnavskom mýte sa pristaví pri sklenej tabuli a prečíta si zase báseň.

kráča ďalej, premýšľa či je napísanie básne na verejnú sklenenú tabuľu trestným činom a vzdáva v duchu hold autorovi.

Cez deň je Trnavské mýto jedno z najnepríjemnejších miest v Krásavici nad Dunajom. V noci je to miesto desivo prázdne. Báseň na sklenenej tabuli čarovná, rozprávková, pripomínajúca, že...

(život je možný, pre tých, čo ešte nevedia ;)

POD SKLENÝM OBALOM

DÍVA SA CEZ SKLO

                            NEVERÍ V NÁHODY

TIE STROMY VYRÁSTLI

                            PRE NEJAKÉ DÔVODY

CHCE SA ICH DOTKNÚŤ

                            TAK, AKO KEDYSI

POZRIEŤ CEZ TO SKLO

                            VNÍMA ICH OBRYSY

RÁD BY SA PRECHÁDZAL

                            ZAS BOSÝ V TRÁVE

POCÍTIL JEJ VÔŇU

                            KEĎ KOSIA PRÁVE

NEVERÍ V NÁHODY

                            NO NEBO ZBLEDLO

VONKU JE BEZVETRIE

                            NEHNE SA STEBLO

SNÍVA LEN O BÚRKE

                            ČO SRDCE ROZBÚŠI

NO A KEĎ ZAPRŠÍ

                            TÚŽI SA DOSTAŤ VON

NEVIE VŠAK BOJOVAŤ

SO SKLENÝM OBALOM

NECÍTI BOLESŤ,

                            NECÍTI ÚĽAVU

DÍVA SA BEZ SLOVA

NA STROMY, NA TRÁVU

CHCE VERIŤ

                            NO SVET MU NEDÁVA ZMYSEL DNES.

neznámemu autorovi/autorke: ĎAKUJEM!

sivo

Je tu koniec februára.

Sneh sa netopí dostatočne rýchlo. Alebo aspoň nie tak rýchlo, ako by som predpokladala.

Neuveriteľne ma bolia oči. Asi som si zase uhnala dajaký málo evidentný, ťažko liečiteľný zápal očí (huráááááá, už len čakám na herpes :D)

Časť reality, ktorú v súčasnosti neviem riešiť, sa už definitívne presunula do snov. Milé na tom je, že vždy tie sny majú vtipnú časť – seriózne, tak vtipnú, že sa budím na svoj vlastný smiech. No a potom tá nočná mora, čo už...

A opäť raz nie som v suchu. Nevadí, ešte stále počet neistôt v mojom živote rastie len aritmetickým radom.

Ideálny čas na malú reminiscenciu.

Dívam sa z okna, za plotom bývalej škôlky prechádza vlak. Nič na tomto pohľade mi nepripomína výhľad z nášho okna,  a predsa naň myslím.

Vždy, keď si spomeniem na návrat do Rožňavy, je tá spomienka sivá. Neviem sa teraz rozhodnúť či je sivá pre sépiový efekt v mojej hlave spôsobený nočným cestovaním alebo som to proste v poslednom čase iba vychytala – lebo, povedzme si úprimne, skoro ráno, v zime, neskoro na jeseň, skoro na jar a uprostred horúceho leta je v našom meste trochu sivo. Trochu dosť sivo.

Ale to nevadí. Som doma.

Zdvihnem pohľad od zeme a vidím STROMY, HORY, NEBO. Neuveriteľné. Stále rovnako a predsa úplne inak krásne.

Odblokuvávam staré aj nové obchodné domy, svetelné panely, reklamné bilboardy a žasnem.

Aha, tu na tomto moste sme sa ešte pred desiatimi rokmi zamýšľali, či nás tá železná platňa unesie.

A fontána – ako dlho som nechcela veriť, že je to fontána? – a ako nás z nej vyhnal mestský policajt. Naháňať sa po fontáne a ešte aj so psom, to sa vskutku v slušnom meste nedeje.

V rohu tamtoho parkoviska bol obchodík a načapali sme tam spolužiaka, ako si kupuje cigarety – jo to bola ešte doba, kedy okolo nás prešiel a sklopil zrak.

Budova mestského úradu. Nedokázala som pochopiť, prečo si niekto postavil strašne škaredú budovu, čo sa už teraz rozpadáva a tú peknú nechá múzeu. A možno to vlastne bolo veľmi rozumné.

Aha, nie je tu plot, výhľad na Rudniansky kopec je ešte lepší. Sánky a prechádzky a zbesilé úteky pred kravami. A zbieranie čečiny a miesto mojich snov pri padnutej horárni...

Domov – za zákrutu, poza plot – a šup. Výhľad na Silickú planinu „za všechny peníze“. Ešte krok, dva, tri, okej, už sa nemusím hanbiť, poskakujem so 70tkou ruksakom na chrbte. Zložiť ruksak, vybrať kľúče, vidina teplého čaju a odostlanej postele je už vskutku trýznivá. Otáčam kľúčom, ale to už aj mamka z vnútra. „Vitaj, doma, čaj máš v kuchyni. A piekla som buchty. Utekááááááám!“ bozkáva ma mamka aj na druhé líce. Skladám ruksak, vchádzam do izby. Vydýchaný vzduch, bratia sa nenechávajú rušiť mojím pohybom v priestore. Líham si do postele a píšem status pre priateľov: ...doma.

No jo, pomohlo to. Minimálne ma tie oči menej bolia :)

P.S. zháňa sa chalan s voľným letom a so zmyslom pre dobrodružstvo.