o nociach. tých temných

kráčam. myslím, že domov. únavou sa mi podlamujú kolená. okolo mňa tma rozohnávaná svetlami pouličných lámp. vo mne tma, na akú žiadne lampy nepomôžu. nádej zrazu neexistuje, viera nepomáha a rozum sa snaží, chudák, ale nemá šancu. tma, ničota, nechuť. 

pred chvíľou som dohrala slávnostné aleluja, dospievala Te Deum, dala všetkým na známosť najradostnejšiu kresťanskú pravdu. 

a ja kráčam. domov. tmou. stále tie isté otázky, stále žiadne odpovede. len tma. 

beriem do rúk telefón, píšem sms. človeku, čo si s tmou tiež tyká. vie ako na ňu, otváram dvere a zvládnem sa usmiať. líham si do postele a pomer tmy vonku a vnútri sa vyrovná. 

prichádza milosrdný spánok, ráno sa budím a opatrne zaostrujem. ešte tu je?

nie je. no vráti sa, vždy sa vráti. 

opatrne uvažujem. 

kto vlastne som, že ma tma takto prepadáva? 

existuje Boh, keď zažívam takéto prázdno?

koho klamem svojou zvyčajnou veselosťou?

klamem vôbec?

mám niečo zmeniť? ostatní ľudia žijú bez nej?

a potom čítam: "Nezážitkové křesťanství vyráží bránu do nebe. Ostatně není náhodou, že nejslavnější dílo katolické mystiky se nejmenuje Jasný den, nýbrž Temná noc." (Marek Orko Vácha)

Ostrihom (autor Marián H.)

dovolenka alebo o dobrodružstve

mám deň dovolenky. pobehujem po byte a dokončujem čo kde treba, pomedzi to nakúkam do skrípt a namiesto nejakého zdravého pokrmu si varím makové rezance.

a premýšľam. 

čo to je, tá esencia, čo stále chýba, čo ma ženie vpred, núti ma počúvať hudbu, ktorú treba počúvať a nie len zniesť, núti ma čítať knihy, nad ktorými treba dva týždne po dočítaní premýšľať (a predtým nespať), čo ma núti vždy znovu prehodnocovať, čo vlastne v tom živote chcem a ktorá mi pri pohľade na mnohé vzťahy vždy znova a znova povie "tak toto fakt nie". 

cestou na nedeľnú omšu (presne pri takých tyčkách pri priecestí) som si zrazu uvedomila, čoho sa nechcem vzdať ani za svet. aj keď by to bolo vlastne možno všetko oveľa jednoduchšie.

stretla som chlapíka. Prešiel sa peši z Čiech do Santiaga de Compostela. Obišiel si Španielsko, prešiel do Ríma a odtiaľ do Jeruzalema, našiel si frajerku aj sa s ňou rozišiel a na moju otázku či sa nebolo ťažké vrátiť povedal "stále je to ťažké." 

a potom som šla do práce. dívala sa do tváre ľuďom, ku ktorým som teraz "poslaná" a vravím si, musí sa to dať. ich vrásky mi napovedajú, že by to malo ísť.

prečítala som si výzvu "pôst od negativizmu". chlapík to myslel konkrétne na prezidentské voľby, ale nám mnohým by sa zišla tak celkovo. 

tak som teda dnes doma. 

postím sa od negativizmu a nejde mi to ide mi to len pomaly :D. žasnem nad tým, prečo Boh dá niekomu naraz nekonečnú túžbu po dobrodružstvách a zároveň tak málo odvahy. uvažujem nad tým, prečo je stále tak ťažké sa vrátiť hoc aj z imaginárneho výletu po hrebeni Belianok či po severe Španielska. premýšľam, ako urobiť dobrodružstvo z každého dňa. 

možno to bude najväčšie dobrodružstvo v živote. každý deň ísť do práce a stretnúť ľudí. 

vedieť, že (si) ľudia ubližujú a predsa ich mať rád.

byť (s)pokojná.

tvarovať slová a dúfať, že raz vyjadria to, čo túžim povedať. 

mám pocit, že som objavila teplú vodu :D 

ale ktovie, možno aj to je to dobrodružstvo - donekonečna objavovať, že hranice vlastnej hlúposti je ťažké prekročiť.   

čriepky

Jedno bežné popoludnie. Kolega pozýva klientov k stolu - bude sa čítať rozprávka!


- "Môžem vás pozvať na kávičku?"
- "Keď ja som si teraz sadol..."
- "Pridajte sa k nám ostatným pri stole, dám vám na cestu túto šarmantnú asistentku." 
- "Slečna, vy ste krásna! Ja som obyčajný Mikuláš zvaný Miťo."
- "a ja som tiež obyčajná. Vierka."
(prejde pár krokov) "A tento váš kolega je len kolega či taký lepší kolega?"
Ubezpečujem ho, že je to len kolega. Spokojne sa usmieva popod fúz ;)
Posadí sa a po chvíľke sa naliehavo pýta: "Slečna, kde ste?"
"Tu som, varím vám kávu." odpovedám pokojne spoza neho od kuchynskej linky.  
"Káva nie je až tak podstatná, sadnite si radšej tuto ku mne!"


----------------
Kolega číta rozprávku a mne sa zatvárajú oči. Klientka príde ku stolu, tíško si čosi ševelí a usmeje sa na mňa. Mne sa zrazu nechce spať, beriem ju za ruku a usmievame sa spolu. 

Má v očiach otázku. Dnes celý deň. Neviem odpovedať, neviem na čo sa ma pýta. Tak aspoň zakaždým, keď ku mne príde a dotkne sa ma, prejdem s ňou kúsok cesty.


-----------------
Rozprávka je prečítaná, no klientom sa predsa ešte kúsok žiada. Kolega navrhne, nech si sami nejakú vymyslia. Z mnohých hlášok aspoň ochutnávka:


"a tam bola... Ježibaba naťáhnutááá!"


"a krásna princezná bola zakliata... do špatnej Kataríny!"


"...každá špatná Katarína je krásna...." 

-------------------------------

poznámka: "Alzheimerova choroba je fyzické ochorenie, ktoré spôsobuje zmeny v mozgu. Je formou demencie. Ovplyvňuje pamäť človeka, jeho náladu a správanie. Osoba s týmto ochorením má problémy so zapamätaním, rozprávaním, učením, rozhodovaním sa a plánovaním."

Osoba s týmto ochorením neprestáva byť človekom. 

Všetko dobré v starom roku

1.1.2013 som sa priplazila z večernej omše veľmi unavená, ani nie tak zo Silvestrovského hýrenia, ako z celého šialeného decembra (vysokoškoláci vedia :). A keďže sa mi spať nechcelo, sedela som v mojej megaobrovskej izbe a premýšľala, čo by som chcela od začínajúceho roka. Dnes si na to tak spomínam a smejem sa.

. Túžila som dopísať tú nešťastnú diplomovku. Nie a nie s ňou pohnúť. A ja som tak veľmi nechcela stráviť dva týždne pred odovzdávaním zúfalým formulovaním čo najdlhších viet, aby som len prepánakráľa mala dosť strán. Veľmi, veľmi som nechcela byť zase tou nezodpovednou osobou, čo to proste inak ako na poslednú chvíľu nevie urobiť.

No, tí čo poznáte príbeh mojej diplomovky viete, že to presne tak nakoniec bolo. Plus som si v posledných dňoch dokončovania diplomky odbehla párkrát na nácvik a v deň odovzdávania som hrala na (mojom) prvom naozajstnom koncerte.

Paradoxne ma to utvrdilo v tom, že nie som nezodpovedná. Najlepšie sa mi pracuje na poslednú chvíľu a naozaj mám vtedy dobré nápady. A tie chvíle „tvorivého zúfalstva“ si užili všetci. Aj tí, ktorí posledný týždeň už len opravovali gramatické chyby.

. Chcela som si nájsť prácu. Najlepšie nejakú so seniormi. Najlepšie na plný úväzok. A sľubovala som si od toho finančnú stabilitu (hehe :D). Konečne nečakať na každú výplatu.     

Našla som si. Respektíve, práca si našla mňa. A pre veľký úspech si ma potom našla ešte jedna. Preciťujem do poslednej bunky daň za pocit finančnej pseudostability, ktorá sa od mojej študentskej finančnej politiky líši len v tom, že už nemám neočakávané milé maličké príjmy, keď sa podarí nejaká špeci brigádka.   

. Dúfala som, že „čosi“ pochopím. Dokončím školu, spravím štátnice, budem pracovať. Príde nejaké to úžasné poznanie, to, čo každý tvrdí, že pochopím, keď dospejem, keď budem pracovať, keď skončím s tým „umelým“ vysokoškolským životom, keď...

A áno, nestalo sa tak. Pochybujem o svete i živote s každou ďalšou informáciou viac. Teším sa z obyčajných jednoduchostí stále rovnakým nealgoritmickým spôsobom. Napríklad ma naposledy úplne nadchol výhľad na dlháče z lúky nad manželákmi. A to som ten výhľad videla asi tak 97,5krát predtým.   

. Život predsa nie je to, čo sa deje potom, ako odovzdáme všetky úlohy a zaplatíme všetky účty. Život je predsa to všetko, čo sa deje, keď sa vám nechce ráno vstávať, keď nezaberá káva, keď sa rozhodujete či to tlačivo musí podpísať vedúci úseku aj riaditeľ a nervózny klient vás chce za to umlátiť francúzskou barlou. Keď je tak horúco, že celé vaše vnímanie sa zúži na očakávanie večerného kúpania. Keď je dva týždne v kuse clivo a sivo. Keď na chodníku pred Bernardom filozofujete nad estetikou mečiarizmu a zapíjate takú malú životnú skepsu. Keď si kúpite lístok na budúcoročnú Pohodu, lebo na tú tohoročnú a minuloročnú nevyšlo. Keď sa ráno zobudíte v stane  na brehu vodnej nádrže a raňajkujete liter kofoly. Keď prestopujete za víkend Slovensko, lebo vaša babka zomiera, zatiaľčo sa vy staráte o babky iných ľudí. Keď ste protivní na priateľov. Keď sa vám nechce cestovať domov. Keď ste tak unavení, že nevládzete čítať. Keď...

Každý máme to svoje keď. A každý náš splnený aj nesplnený sen nás môže niečo naučiť. Napríklad, že sa nemusím(e) báť. :)

posviatkovo (návod pre blízke a vzdialené okolie organistu)

dlho som váhala nad napísaním tohoto článku. Hlavne preto, že som nechcela znieť ako pyšný a rozmaznaný diletantský kverulant. No keďže je tu nenulová pravdepodobnosť, že presne to som, tak môžem tento príspevok smelo napísať. 

časť prvá:

milí správcovia farností. 

je to vskutku nepríjemné, ale organisti sú zväčša ľudia. ako takí sú predurčení žiť v aspoň akých-takých vzťahoch, zvyčajne (ak už nie sú v dôchodkovom veku) chodia do práce, môžu cestovať, ochorieť a niekedy dokonca spia. Je to dobrý predpoklad pre vzájomné pochopenie. Preto: 

sviatky so železnou pravdepodobnosťou sú každý rok. zvyčajne sa dá, dokonca aj niekoľko týždňov vopred predpokladať ich príchod. v prípade, že vo vašej farnosti: 

a) máte organistku - matku

b) máte len jedného organistu

c) nemáte organistu

d) vaša farnosť nie je jedinou v meste (občas nezávislé na veľkosti obce)

e) máte funkčný zbor (či už jeho príspevok do liturgie chcete alebo nie)

f) sa deje ktorákoľvek ľubovoľná kombinácia faktorov,

je dosť možné, že nepríjemnú skutočnosť sprevádzania omše hrou a spevom, budete musieť nejako riešiť. 

Special hint: nemusíte to robiť vy osobne, stačí to niekomu, minimálne vašej dôvery hodnému, delegovať!

malá poznámka: zaoberať sa touto otázkou tri dni pred sviatkami je skutočne neskoro.

tak to by sme mali. v prípade, že sa napriek všetkej nepriazni všetkých faktorov sviatky nebezpečne priblížia a váš lov na organistu bol úspešný, gratulujem. 

časť druhá: 

milí správcovia farnosti, prípadne iní ľudia zodpovední za technickú vybavenosť chrámov a bohoslužobných priestorov:

- áno, bohužiaľ nie všetkých kantorov je počuť bez mikrofónu. Poľutovaniahodné, diletantské, no stáva sa. 

- v prípade, že mikrofón máme k dispozícii, JE MOŽNÉ meniť hlasitosť, prípadne iné nastavenia. dokonca aj viackrát do roka. 

- v prípade, že sa vo vašom kostole nachádza elektrické zlo elektrický organ, toto záhadné teleso NIE JE perpetuum mobile. v prípade, že nerozumiete, na akom princípe toto teleso vyludzuje zvuky, počkajte s vypínaním akýchkoľvek elektrických zariadení zodpovedných za zvuk v bohoslužobnom priestore. ušetríte organistovi nejednu vrásku. 

- áno, je naozaj nepríjemné, keď si organista na tichom registri dve minúty pred omšou skúša žalm so spevákom a ruší tak atmosféru tichej prípravy na eucharistické slávenie. rozhodnúť sa v tej chvíli potrestať túto satanskú činnosť náhlym začatím svätej omše však exorcistický potenciál naozaj nemá. v prípade, že organista sedí dosť blízko oltára, môže po vás v krajnom prípade niečo hodiť. v skutočne krajnom prípade to bude znotovaný JKS pre organistov a to už môže mať život ohrozujúci charakter. (žeby sa v takomto počínaní skrývala snaha o mučenícku smrť...?) 

časť tretia:

milí aktívni laici a kostolníci. 

- ak vás organista nežiada o liturgickú radu, nepotrebuje ju

- organista naozaj je schopný vybrať piesne na svätú omšu

- môžu to byť piesne, ktoré sa vám nepáčia

- môžu to byť piesne, ktoré nemajú v prvom riadku textu kľúčové slovo dnešného sviatku

- môžu to byť iné ako obľúbené piesne celebranta, koncelebranta, miništrantov, kostolníka a čo je v skutku nehoráznosť - aj vás!

- ak vás organista o niečo naliehavo žiada, je vysoký predpoklad, že to potrebuje. Ak mu nemôžete vyhovieť, je dobré, dôstojné a správne mu to povedať. 

- noty NIE SÚ nepotrebné harampádí. nevyhadzujeme ich. (NIE, ani tie so škaredými okrajmi, čo vypadávajú z väzby spevníka JKS)

- spevníky mávajú lákavo krásnu tvrdú väzbu, no ak sa tomu dá vyhnúť, nepoužijeme ich ako zarážku do okna či dverí, podložku pod kvetináč ani ich neprenášame ďalej ako na dohľad od organu

časť štvrtá: 

milí kamaráti organistu, 

organista vás rád vidí. Má vás rád, rád vás pozdraví, rád sa s vami porozpráva, no ak práve hrá a spieva, nedokáže vám odpovedať na pozdrav. Ak práve nespieva, neodpovedá vám a vyzerá ako by sa mračil, neprejavuje vám nelásku - možno sa práve sústreďuje na piatu odrážku v takte piesne  napísanej v prívetivom Ges-dure. Ak ste z predošlej vety ako poslednému slovu porozumeli slovu "piatu", zdôrazňujem: neprejavuje vám nelásku. 

ak organista po skončení omše, napriek nevyhnutne skrehnutým prstom v zimnom období, vytiahne noty a začne ich hrať, je to jeho obľúbená skladba a chce ju zahrať vychádzajúcim veriacim i sebe samému pre radosť. ak sa práve vtedy s ním, stoj-čo-stoj chcete rozlúčiť, povedať mu vtip, podať mu ruku, poštekliť ho, nerobte to. zdôrazňujem: NEROBTE TO!

časť piata:

milá rodina organistu,

gratulujem, máte medzi sebou člena so sebazničujúcimi sklonmi. zahrňte ho láskou, stálym prísunom teplého čaju, vyhraďte mu najhuňatejšiu deku a obrňte sa výrazmi ako "fíha!", "ale to snáď nemyslel tak, ako to povedal", "nie, nebolo to počuť", "práve vtedy dole revalo nejaké decko" a "však zdvihni telefón a povedz, že neprídeš". 

venované blahej pamäti (našťastie len okrajovo šialených) Vianočných sviatkov roku 2013 a všetkých (omnoho viac šialených) sviatkov predtým.

P.S.: Ja som vravela, že som kverulant a diletant... 

 

zavesila som si na stenu obrázok

... nič nezvyčajné, však? 

nie až tak úplne, to by som sem nepísala ;). 

Zavesila som si na stenu obrázok, ktorý som sama nakreslila. Obsahuje využitie všetkých techník, ktoré ovládam a je na ňom nakreslené skoro všetko, čo viem nakresliť. Nie je pekný v takom tom výtvarnom zmysle slova. Je to ale kus papiera, ktorý som nemohla vyhodiť a čosi ma núti sa vždy k nemu vracať.  

Sedím pri klavíri. Predo mnou šesť ľudí a mňa chytá taká tá najklasickejšia veľmi nepríjemná tréma. Dívam sa na nich a čosi v mojom vnútri ma núti vymyslieť čokoľvek iné, len nezačať teraz hrať. Do môjho vnútorného boja vstupuje hlas panej zvonku: "Zahráte nám, prosím, niečo na klavíri?" Neviem cúvnuť. Kladiem prsty na klávesy a túžim tam nebyť. Mám pocit, že neviem hrať, nepoznám ani jednu pesničku a vôbec... 

Stlačím prvý kláves a zrazu je to preč. Plynie pieseň, ľudia veselo pokyvkávajú hlavami a potom začnú spievať. Neriešia chyby, neriešia chýbajúce akordy, neriešia biednu techniku. Vychutnávajú si chvíľu hudby len a len pre nich. A mne ostane jediné slovo - ach...

Dívam sa do monitora a snažím sa usporiadať si myšlienky. Ktosi by práve teraz napríklad možno chcel ku mne hovoriť, možno mi dokonca aj niečo vysvetliť. V mojom vnútri sa však práve niečo rozhodlo baliť. Normálne niečo v mojom vnútri vytiahlo batoh zo skrine a strkalo tam spacák, karimatku, fialové tepláky, obe funkčné tričká, fleesku, mikinu, vibramy... 

"Kam ideš?!" pýtam sa toho niečoho v mojom vnútri. "Ide zima. Vonku je chladno. Nemáš poriadny spacák. A hlavne sakra, musíš chodiť do práce!"  

To niečo v mojom vnútri sa len cynicky zasmialo a chladne prenieslo: "Robím to práve preto, že nikam nepôjdeš. Dobre ťa ja poznám. Ale sranda je to vcelku fajn." 

Lenže to cynické niečo v mojom vnútri nevie, že ja sa nebojím. Už nie. Že si môže v duchu baliť čo chce. Že  sa nenechám vydierať a už vôbec nie vlastným strachom. 

Zavesila som si na stenu obrázok totižto. 

A prestala sa báť nepríjemných situácií. A otázok. A šialených snov. A plaču. A toho, že niečo nezvládnem. tak. 

Mám na stene obrázok a je na ňom dinosaurus.

P.S.: ale taký psychohygienický lesný exkurz by fakt nebol zlý :)

o hruškách a lúčoch :)

z reprákov mi striedavo hrá big band a nemecká skoropunková skupina. a ja by som chcela iba poznamenať, že momentálne je môj život tiež taký... rozháraný. 

prídem ráno do práce a nechcem tam byť. Prehováram sa ku každému kroku, každému úkonu, každej vete. Potom zrazu pozriem do očí starenke, čo mi tichým hlasom rozpráva o tom, že je dôležité byť milou a slušnou aj k ľuďom, čo sú k nám nepríjemní a sú nesympatickí. Vyjdem na chodbu, usmejem sa na najbližšieho člena personálu a - starenka mala pravdu. 

znovu a znovu sa presviedčam, že som na správnom mieste. desať minút s človekom a potom už mi dáva zmysel akákoľvek byrokratická mašinéria. aj porady.

po práci sa vozím električkou a spím. neznášam telefonujúcich ľudí, hlavne tých, čo telefonujú dlho a nahlas. Potom si jedného dňa nastúpi harmonikár a ja sa zobudím na "nádych" mechu. Zlá nálada aj únava sú preč. Viem, že tento druh zarábajúcich má asi dačo dočinenia so všeličím nekalým, ale jedno sa im nedá uprieť - v tej električke vyšlo slnko, ľudia sa usmievali. čosi na tej hudbe bude. 

raz za čas zdrhnem. najlepšie do hôr. hodím všetko za hlavu (ehm, teda do batoha) a proste idem. keď nevládzem, stojím a dívam sa. keď idem napríklad s niekým, kto fotí panorámy, tak si aj sadnem :) smejem sa na kamzíkoch, obdivujem pokrútené korene na chodníkoch a vždy znovu a znovu sa  čudujem, načo ľudia zakladali mestá, keď mohli žiť v takejto kráse. 

a na záver v skratke: 

- môj brat má ryšavú bradu. vážne, choďte sa pozrieť.

- nesmiem zabudnúť opísať neopísateľne dlhé a nechutne vyslovené dlhé "ú" v slove lúč. v kombinácii s nočnou oblohou nad mostom SNP  nám to dáva... áno, áno, záchvat smiechu.

- a tiež je dôležité vedieť s noblesou požívať ovocie našej zemepisnej šírky. ináč, ak by ste o niekoľko rokov na svišťovke videli rásť malú hrušku, vedela by som o tom niečo :D

- jop a takmer som zabudla na dobú hudbu. Vážne ľudia, dajte si tú námahu a vyštafírujte sa raz na koncert do Reduty. Už len z toho priestoru budete mať zážitok. ;)

prekvapený kamzík :) (aj fotograf bol ;)

koniec. ešteže tento blog píšem krátko po zobudení a v nedeľu. ináč by bol oveľa smutnejší.