...ale zomrieť môžeš šťastný

najlepšie sa píše vtedy, keď presne viem, čo iné by som mala robiť. teraz napríklad by som mala spať/premýšľať ako a kam zbalím všetko moje dvoma rokmi nazhromaždené harampádí. 

prešla som sa po lese. z pôvodného hustého tmavého borovicového lesa neostalo skoro nič, len také lesné rumovisko. smutná náhrada lesa. potom som opäť stretla také tie málo plaché mladé srnky, čo si vás zvedavo obzerajú, nad hlavou mi zakrúžila dvojica myšiakov a pod lesom som skoro "zrazila" zajaca. 

život je možný, vravím si. márnotratne ohromne možný.

po niekoľkých rokoch som znovu trafila do čerešňového sadu. je to ten typ miesta, kedy absolútne nechápete, ako ste ho nemohli nájsť, veď je celý čas tu. aj tak sa potešíte, sadnete si na takú "nahrubo" pokosenú lúčku, dívate sa na krajinu pod vami a uvedomíte si, že sa pýtate tie isté otázky ako pred rokmi. a spomeniete si na Jurolekov verš: "Buď pokojný: / život si nepodrobíš, / spása nepríde, / ale zomrieť môžeš šťastný." 

dívam sa na film. podvedome sa mi obrazy spájajú s tisíckrát počutou hudbou a na záver sa rozprší. Presne ako v tom filme. presne ako vo vnútri osamelého človeka.

- "...nechápem prečo ľudia tak dlho žijú. ja už mám skoro 90 rokov, kľudne by som už mohla zomrieť." 

- "...neviem, možno som príliš optimistická, no mne sa zdá, že život nakoniec vždy prinesie niečo pekné. možno inak ako čakáme, alebo ako by sme chceli, ale prinesie." 

- "vy ste taká ako ja, stále čakáte niečo dobré... Ale to je dobre, ste ešte mladučká."

vrátila som sa z dovolenky. obehala všetkých mojich "klientov", bola oprostená od štruktúrovaného programu poobedňajšieho, obdarovaná gladiolou a pusou, čo sa zriekla všetkej zmyselnosti v prospech vrúcnosti. vypočula si, čo sa počas exilu Lopašovského udialo a uvedomila som si opäť raz tú krásnu márnotratnosť života. 

Ohromnú márnotratnosť života, ktorú si nepodrobím, no v ktorú môžem dúfať.

nikdy nebude konec

Ono to už tak býva. Najprv sa človek teší na dovolenku, lebo už chce pustiť na chvíľu prácu z hlavy a potom v prvé ráno dovolenky rýchlo píše blog, aby niekam tú prácu mohol "zaparkovať."

Ale nebude to len o práci. 

Boli sme minulý víkend na Vrbovských vetroch, kde som opäť raz "rehabilitovala" hudobnú skupinu a musela ju preradiť zo skupiny "to čo je?!" do skupiny "perfektné!". Pri tejto pesničke sa predo mňa práve postavili dvaja starší páni, vyzerali ako starí rockeri, chudučkí, vráskaví, s jemným úsmevom na perách. Na konci pesničky sa jeden k druhému naklonil a zahučal mu do ucha "konéééc, konéééc, nikdy nebude konec!" Obaja sa začali smiať a potom dohulákali spolu, ale mne tak nejak ostalo, že možno to nebude len nejaké vtipné zakončenie pesničky. Možno... 

Kúpila som si tričko, dávno vytúžené. Nie je ničím špeciálne, má "len" veľký ľudový vzor vytlačený na modro na prednej strane. Prvý deň, čo som ho mala v práci, uprostred rozcvičky sa zadriemavejšia pani zobudila, kukla na mňa, zopla ruky (pooooomaaaaaličky) a vykríkla na celú miestnosť "jééééj, to máte aké krásne!". Tričko.

Písala som na tabuľu aktuálny dátum. Na chodbe sedela len jedna pani, deň predtým bola dosť smutná, lebo sa nedozvedela práve radostné správy. Tak som teda písala ten dátum a rozmýšľala či ešte načínať včerajšiu tému, keď v tom sa pani na mňa kukla a s očarujúcim úsmevom mi vraví: "to je úžasné, ty vtáčky. jeden zemák na celej terase a oni ho nájdu!". Vtáčik.

Kolega viezol pani z dielničky. Sedela na vozíku, v rukách držala papierovo špajličkovú holubičku a dojato sa na ňu dívala. Sem-tam jej zahrkútala, po chvíli jej až slzička vybehla, aká je tá holubička krásna. Holubička z papiera.

Dostala som od záhradníka ružu. Takú, obyčajnú, už sa nehodila do výzdoby, lebo už-už šla odkvitať. Vybehla som po terase na oddelenie a pri dverách sedela staručká slabučká pani. Podala som jej ružičku a vravím jej "táto ružička je pre vás!" Pozrela na mňa pohľadom plným vďaky a najbližšiu polhodinu tú ružičku hladkala a dvíhala si ju k očiam a prekrásne sa usmievala. Cestou na obed som si všimla, že si ružičku pripla o sveter ako brošňu. Ruža na vyhodenie.   

Títo ľudia zažili vojnu a všelijaké zlé časy, neraz prišli o všetko a všetko znova museli nadobudnúť a vybudovať, opustili ich mnohí milovaní a pretrpeli mnohé príkoria. Keď sú oni, po tom všetkom, schopní vidieť krásne každodenné maličkosti, prečo si ich my dovoľujeme nevidieť?!

Možno práve v tom pohľade na maličkosti to je. Možno cítia, že "nikdy nebude konec", napriek tomu, že sa zdá byť tak blízko.

o nociach. tých temných

kráčam. myslím, že domov. únavou sa mi podlamujú kolená. okolo mňa tma rozohnávaná svetlami pouličných lámp. vo mne tma, na akú žiadne lampy nepomôžu. nádej zrazu neexistuje, viera nepomáha a rozum sa snaží, chudák, ale nemá šancu. tma, ničota, nechuť. 

pred chvíľou som dohrala slávnostné aleluja, dospievala Te Deum, dala všetkým na známosť najradostnejšiu kresťanskú pravdu. 

a ja kráčam. domov. tmou. stále tie isté otázky, stále žiadne odpovede. len tma. 

beriem do rúk telefón, píšem sms. človeku, čo si s tmou tiež tyká. vie ako na ňu, otváram dvere a zvládnem sa usmiať. líham si do postele a pomer tmy vonku a vnútri sa vyrovná. 

prichádza milosrdný spánok, ráno sa budím a opatrne zaostrujem. ešte tu je?

nie je. no vráti sa, vždy sa vráti. 

opatrne uvažujem. 

kto vlastne som, že ma tma takto prepadáva? 

existuje Boh, keď zažívam takéto prázdno?

koho klamem svojou zvyčajnou veselosťou?

klamem vôbec?

mám niečo zmeniť? ostatní ľudia žijú bez nej?

a potom čítam: "Nezážitkové křesťanství vyráží bránu do nebe. Ostatně není náhodou, že nejslavnější dílo katolické mystiky se nejmenuje Jasný den, nýbrž Temná noc." (Marek Orko Vácha)

Ostrihom (autor Marián H.)

dovolenka alebo o dobrodružstve

mám deň dovolenky. pobehujem po byte a dokončujem čo kde treba, pomedzi to nakúkam do skrípt a namiesto nejakého zdravého pokrmu si varím makové rezance.

a premýšľam. 

čo to je, tá esencia, čo stále chýba, čo ma ženie vpred, núti ma počúvať hudbu, ktorú treba počúvať a nie len zniesť, núti ma čítať knihy, nad ktorými treba dva týždne po dočítaní premýšľať (a predtým nespať), čo ma núti vždy znovu prehodnocovať, čo vlastne v tom živote chcem a ktorá mi pri pohľade na mnohé vzťahy vždy znova a znova povie "tak toto fakt nie". 

cestou na nedeľnú omšu (presne pri takých tyčkách pri priecestí) som si zrazu uvedomila, čoho sa nechcem vzdať ani za svet. aj keď by to bolo vlastne možno všetko oveľa jednoduchšie.

stretla som chlapíka. Prešiel sa peši z Čiech do Santiaga de Compostela. Obišiel si Španielsko, prešiel do Ríma a odtiaľ do Jeruzalema, našiel si frajerku aj sa s ňou rozišiel a na moju otázku či sa nebolo ťažké vrátiť povedal "stále je to ťažké." 

a potom som šla do práce. dívala sa do tváre ľuďom, ku ktorým som teraz "poslaná" a vravím si, musí sa to dať. ich vrásky mi napovedajú, že by to malo ísť.

prečítala som si výzvu "pôst od negativizmu". chlapík to myslel konkrétne na prezidentské voľby, ale nám mnohým by sa zišla tak celkovo. 

tak som teda dnes doma. 

postím sa od negativizmu a nejde mi to ide mi to len pomaly :D. žasnem nad tým, prečo Boh dá niekomu naraz nekonečnú túžbu po dobrodružstvách a zároveň tak málo odvahy. uvažujem nad tým, prečo je stále tak ťažké sa vrátiť hoc aj z imaginárneho výletu po hrebeni Belianok či po severe Španielska. premýšľam, ako urobiť dobrodružstvo z každého dňa. 

možno to bude najväčšie dobrodružstvo v živote. každý deň ísť do práce a stretnúť ľudí. 

vedieť, že (si) ľudia ubližujú a predsa ich mať rád.

byť (s)pokojná.

tvarovať slová a dúfať, že raz vyjadria to, čo túžim povedať. 

mám pocit, že som objavila teplú vodu :D 

ale ktovie, možno aj to je to dobrodružstvo - donekonečna objavovať, že hranice vlastnej hlúposti je ťažké prekročiť.   

čriepky

Jedno bežné popoludnie. Kolega pozýva klientov k stolu - bude sa čítať rozprávka!


- "Môžem vás pozvať na kávičku?"
- "Keď ja som si teraz sadol..."
- "Pridajte sa k nám ostatným pri stole, dám vám na cestu túto šarmantnú asistentku." 
- "Slečna, vy ste krásna! Ja som obyčajný Mikuláš zvaný Miťo."
- "a ja som tiež obyčajná. Vierka."
(prejde pár krokov) "A tento váš kolega je len kolega či taký lepší kolega?"
Ubezpečujem ho, že je to len kolega. Spokojne sa usmieva popod fúz ;)
Posadí sa a po chvíľke sa naliehavo pýta: "Slečna, kde ste?"
"Tu som, varím vám kávu." odpovedám pokojne spoza neho od kuchynskej linky.  
"Káva nie je až tak podstatná, sadnite si radšej tuto ku mne!"


----------------
Kolega číta rozprávku a mne sa zatvárajú oči. Klientka príde ku stolu, tíško si čosi ševelí a usmeje sa na mňa. Mne sa zrazu nechce spať, beriem ju za ruku a usmievame sa spolu. 

Má v očiach otázku. Dnes celý deň. Neviem odpovedať, neviem na čo sa ma pýta. Tak aspoň zakaždým, keď ku mne príde a dotkne sa ma, prejdem s ňou kúsok cesty.


-----------------
Rozprávka je prečítaná, no klientom sa predsa ešte kúsok žiada. Kolega navrhne, nech si sami nejakú vymyslia. Z mnohých hlášok aspoň ochutnávka:


"a tam bola... Ježibaba naťáhnutááá!"


"a krásna princezná bola zakliata... do špatnej Kataríny!"


"...každá špatná Katarína je krásna...." 

-------------------------------

poznámka: "Alzheimerova choroba je fyzické ochorenie, ktoré spôsobuje zmeny v mozgu. Je formou demencie. Ovplyvňuje pamäť človeka, jeho náladu a správanie. Osoba s týmto ochorením má problémy so zapamätaním, rozprávaním, učením, rozhodovaním sa a plánovaním."

Osoba s týmto ochorením neprestáva byť človekom. 

Všetko dobré v starom roku

1.1.2013 som sa priplazila z večernej omše veľmi unavená, ani nie tak zo Silvestrovského hýrenia, ako z celého šialeného decembra (vysokoškoláci vedia :). A keďže sa mi spať nechcelo, sedela som v mojej megaobrovskej izbe a premýšľala, čo by som chcela od začínajúceho roka. Dnes si na to tak spomínam a smejem sa.

. Túžila som dopísať tú nešťastnú diplomovku. Nie a nie s ňou pohnúť. A ja som tak veľmi nechcela stráviť dva týždne pred odovzdávaním zúfalým formulovaním čo najdlhších viet, aby som len prepánakráľa mala dosť strán. Veľmi, veľmi som nechcela byť zase tou nezodpovednou osobou, čo to proste inak ako na poslednú chvíľu nevie urobiť.

No, tí čo poznáte príbeh mojej diplomovky viete, že to presne tak nakoniec bolo. Plus som si v posledných dňoch dokončovania diplomky odbehla párkrát na nácvik a v deň odovzdávania som hrala na (mojom) prvom naozajstnom koncerte.

Paradoxne ma to utvrdilo v tom, že nie som nezodpovedná. Najlepšie sa mi pracuje na poslednú chvíľu a naozaj mám vtedy dobré nápady. A tie chvíle „tvorivého zúfalstva“ si užili všetci. Aj tí, ktorí posledný týždeň už len opravovali gramatické chyby.

. Chcela som si nájsť prácu. Najlepšie nejakú so seniormi. Najlepšie na plný úväzok. A sľubovala som si od toho finančnú stabilitu (hehe :D). Konečne nečakať na každú výplatu.     

Našla som si. Respektíve, práca si našla mňa. A pre veľký úspech si ma potom našla ešte jedna. Preciťujem do poslednej bunky daň za pocit finančnej pseudostability, ktorá sa od mojej študentskej finančnej politiky líši len v tom, že už nemám neočakávané milé maličké príjmy, keď sa podarí nejaká špeci brigádka.   

. Dúfala som, že „čosi“ pochopím. Dokončím školu, spravím štátnice, budem pracovať. Príde nejaké to úžasné poznanie, to, čo každý tvrdí, že pochopím, keď dospejem, keď budem pracovať, keď skončím s tým „umelým“ vysokoškolským životom, keď...

A áno, nestalo sa tak. Pochybujem o svete i živote s každou ďalšou informáciou viac. Teším sa z obyčajných jednoduchostí stále rovnakým nealgoritmickým spôsobom. Napríklad ma naposledy úplne nadchol výhľad na dlháče z lúky nad manželákmi. A to som ten výhľad videla asi tak 97,5krát predtým.   

. Život predsa nie je to, čo sa deje potom, ako odovzdáme všetky úlohy a zaplatíme všetky účty. Život je predsa to všetko, čo sa deje, keď sa vám nechce ráno vstávať, keď nezaberá káva, keď sa rozhodujete či to tlačivo musí podpísať vedúci úseku aj riaditeľ a nervózny klient vás chce za to umlátiť francúzskou barlou. Keď je tak horúco, že celé vaše vnímanie sa zúži na očakávanie večerného kúpania. Keď je dva týždne v kuse clivo a sivo. Keď na chodníku pred Bernardom filozofujete nad estetikou mečiarizmu a zapíjate takú malú životnú skepsu. Keď si kúpite lístok na budúcoročnú Pohodu, lebo na tú tohoročnú a minuloročnú nevyšlo. Keď sa ráno zobudíte v stane  na brehu vodnej nádrže a raňajkujete liter kofoly. Keď prestopujete za víkend Slovensko, lebo vaša babka zomiera, zatiaľčo sa vy staráte o babky iných ľudí. Keď ste protivní na priateľov. Keď sa vám nechce cestovať domov. Keď ste tak unavení, že nevládzete čítať. Keď...

Každý máme to svoje keď. A každý náš splnený aj nesplnený sen nás môže niečo naučiť. Napríklad, že sa nemusím(e) báť. :)

posviatkovo (návod pre blízke a vzdialené okolie organistu)

dlho som váhala nad napísaním tohoto článku. Hlavne preto, že som nechcela znieť ako pyšný a rozmaznaný diletantský kverulant. No keďže je tu nenulová pravdepodobnosť, že presne to som, tak môžem tento príspevok smelo napísať. 

časť prvá:

milí správcovia farností. 

je to vskutku nepríjemné, ale organisti sú zväčša ľudia. ako takí sú predurčení žiť v aspoň akých-takých vzťahoch, zvyčajne (ak už nie sú v dôchodkovom veku) chodia do práce, môžu cestovať, ochorieť a niekedy dokonca spia. Je to dobrý predpoklad pre vzájomné pochopenie. Preto: 

sviatky so železnou pravdepodobnosťou sú každý rok. zvyčajne sa dá, dokonca aj niekoľko týždňov vopred predpokladať ich príchod. v prípade, že vo vašej farnosti: 

a) máte organistku - matku

b) máte len jedného organistu

c) nemáte organistu

d) vaša farnosť nie je jedinou v meste (občas nezávislé na veľkosti obce)

e) máte funkčný zbor (či už jeho príspevok do liturgie chcete alebo nie)

f) sa deje ktorákoľvek ľubovoľná kombinácia faktorov,

je dosť možné, že nepríjemnú skutočnosť sprevádzania omše hrou a spevom, budete musieť nejako riešiť. 

Special hint: nemusíte to robiť vy osobne, stačí to niekomu, minimálne vašej dôvery hodnému, delegovať!

malá poznámka: zaoberať sa touto otázkou tri dni pred sviatkami je skutočne neskoro.

tak to by sme mali. v prípade, že sa napriek všetkej nepriazni všetkých faktorov sviatky nebezpečne priblížia a váš lov na organistu bol úspešný, gratulujem. 

časť druhá: 

milí správcovia farnosti, prípadne iní ľudia zodpovední za technickú vybavenosť chrámov a bohoslužobných priestorov:

- áno, bohužiaľ nie všetkých kantorov je počuť bez mikrofónu. Poľutovaniahodné, diletantské, no stáva sa. 

- v prípade, že mikrofón máme k dispozícii, JE MOŽNÉ meniť hlasitosť, prípadne iné nastavenia. dokonca aj viackrát do roka. 

- v prípade, že sa vo vašom kostole nachádza elektrické zlo elektrický organ, toto záhadné teleso NIE JE perpetuum mobile. v prípade, že nerozumiete, na akom princípe toto teleso vyludzuje zvuky, počkajte s vypínaním akýchkoľvek elektrických zariadení zodpovedných za zvuk v bohoslužobnom priestore. ušetríte organistovi nejednu vrásku. 

- áno, je naozaj nepríjemné, keď si organista na tichom registri dve minúty pred omšou skúša žalm so spevákom a ruší tak atmosféru tichej prípravy na eucharistické slávenie. rozhodnúť sa v tej chvíli potrestať túto satanskú činnosť náhlym začatím svätej omše však exorcistický potenciál naozaj nemá. v prípade, že organista sedí dosť blízko oltára, môže po vás v krajnom prípade niečo hodiť. v skutočne krajnom prípade to bude znotovaný JKS pre organistov a to už môže mať život ohrozujúci charakter. (žeby sa v takomto počínaní skrývala snaha o mučenícku smrť...?) 

časť tretia:

milí aktívni laici a kostolníci. 

- ak vás organista nežiada o liturgickú radu, nepotrebuje ju

- organista naozaj je schopný vybrať piesne na svätú omšu

- môžu to byť piesne, ktoré sa vám nepáčia

- môžu to byť piesne, ktoré nemajú v prvom riadku textu kľúčové slovo dnešného sviatku

- môžu to byť iné ako obľúbené piesne celebranta, koncelebranta, miništrantov, kostolníka a čo je v skutku nehoráznosť - aj vás!

- ak vás organista o niečo naliehavo žiada, je vysoký predpoklad, že to potrebuje. Ak mu nemôžete vyhovieť, je dobré, dôstojné a správne mu to povedať. 

- noty NIE SÚ nepotrebné harampádí. nevyhadzujeme ich. (NIE, ani tie so škaredými okrajmi, čo vypadávajú z väzby spevníka JKS)

- spevníky mávajú lákavo krásnu tvrdú väzbu, no ak sa tomu dá vyhnúť, nepoužijeme ich ako zarážku do okna či dverí, podložku pod kvetináč ani ich neprenášame ďalej ako na dohľad od organu

časť štvrtá: 

milí kamaráti organistu, 

organista vás rád vidí. Má vás rád, rád vás pozdraví, rád sa s vami porozpráva, no ak práve hrá a spieva, nedokáže vám odpovedať na pozdrav. Ak práve nespieva, neodpovedá vám a vyzerá ako by sa mračil, neprejavuje vám nelásku - možno sa práve sústreďuje na piatu odrážku v takte piesne  napísanej v prívetivom Ges-dure. Ak ste z predošlej vety ako poslednému slovu porozumeli slovu "piatu", zdôrazňujem: neprejavuje vám nelásku. 

ak organista po skončení omše, napriek nevyhnutne skrehnutým prstom v zimnom období, vytiahne noty a začne ich hrať, je to jeho obľúbená skladba a chce ju zahrať vychádzajúcim veriacim i sebe samému pre radosť. ak sa práve vtedy s ním, stoj-čo-stoj chcete rozlúčiť, povedať mu vtip, podať mu ruku, poštekliť ho, nerobte to. zdôrazňujem: NEROBTE TO!

časť piata:

milá rodina organistu,

gratulujem, máte medzi sebou člena so sebazničujúcimi sklonmi. zahrňte ho láskou, stálym prísunom teplého čaju, vyhraďte mu najhuňatejšiu deku a obrňte sa výrazmi ako "fíha!", "ale to snáď nemyslel tak, ako to povedal", "nie, nebolo to počuť", "práve vtedy dole revalo nejaké decko" a "však zdvihni telefón a povedz, že neprídeš". 

venované blahej pamäti (našťastie len okrajovo šialených) Vianočných sviatkov roku 2013 a všetkých (omnoho viac šialených) sviatkov predtým.

P.S.: Ja som vravela, že som kverulant a diletant...