Bratislavská

No... našla som druhú :)

tiež len tak mimochodom na kúsku papiera... ani ceruzka naň nechcela chytať :)

Tak, nech sa páči:

za betónovou horou

a lesom železa

je modrá obloha

žije tam dievča

a plače, že nevidí hviezdy

nikto jej nepovedal

slnko, čo odkrýva krásy dňa

je viac ako hviezdy noci

asi to už tak na svete chodí

hlúpe plačúce dievča

kruté hviezdy

smutné slnko

Ja za betónovou horou

a lesom železa

píšem tieto riadky

a smejem sa 

Našla som báseň :)

Ja viem, ja viem... Tí, ktorí vedia o existencii tohto blogu asi skôr čakajú na nejaké to slovko o Camine, lebo som to sľúbila... a verte, bude!

Ale mne takú radosť urobila tá báseň.. najmä teda tým, že je to len pár slov načmáraných na zadnú stranu poznámok... a ešte stále sa mi páči ;)

Dúfam, že sa bude aj Vám:

Na ďalší zo zbytočných dní

padá sneh.

Prikrýva únavu, špinu

aj môj hriech.

Električky cinkajú, ľudia nadávajú...

nech.

Deň nehodiaci sa na nič praktické

len na teplý čaj a báseň.

Teším sa na zimu!!! :)

O rozprávke mojej každodennej

Prechádzam cez most. Zasvieti slnko: krásne mi pripomenie každú pehu aj zlatistý odtieň vlasov a hneď sa zasa schová za mrak. Po troch dňoch dažďa je to od slnka veľmi milé, že sa takto ukázalo. Ale na druhej strane, patrí sa to. Však som princezná a prechádzam sa kráľovstvom svojho Ocka.

 

Je krásne a ľahké byť princeznou v tomto kraji. Každý strom, každé steblo trávy mi dôverne šepká: poznáme Ťa, vieme KTO si. Neboj sa, poznáme kúzlo Zlého černokňažníka. Vieme, že Ťa uväznil v tele zlobrine, ale príde ten Pravý, On a naveky Ťa odkľaje.

 

Sú aj miesta, kde to tak nie je ani zďaleka také ľahké. Kde aj kvietky a vrabčeky vidia len zelenú farbu a tykadlá. Nevedia nič o kliatbe ani o princoch. A princezná v nádherných, zlatom pretkávaných šatách sa krčí po kútikoch mojej duše. A snaží sa nepočúvať, nevidieť a nedarí sa jej to. A na druhej strane vie, že musí aj počuť, aj vidieť, hoci ju to bolí: veď je princezná! Kto to kedy videl, aby sa princezná bála?!

 

Tak takto bojujem. So svetom, s ľuďmi, so sebou. A ešte stále vyzerám ako zlobriňa, no neverte tomu. V skutočnosti som len zakliata princezná.

 

P.S.: Ak uvidíte okolo bežať princa, tak mu odkazujem, že na tretej odbočke vľavo... a nedajte sa pomýliť, môže vyzerať celkom ako zlobor :)   

O speve... alebo o Festabangu :)

Prišla som tam ako všade inde.. trochu nesmelo, ustráchane, prekvapene, čo tam vlastne môžu po mne chcieť a čo im ja môžem dať, natešene, lebo som konečne mohla vypadnúť z domu aj inťáku, od kníh a večného nestíhania.

 

doteraz si  pamätám prvý večer. sedela som v kaplnke a počúvala všetkých tých ľudí naokolo. nedokázala som uveriť, že tu sedí toľko ľudí schopných spievať a tešiť sa z toho rovnako ako ja. Zoznamujeme sa a padá neskutočné množstvo mien a miest. Viem, že si to asi nezapamätám, ale nevadí. Žasnem nad všetkými tými pesničkami, ktoré som nikdy nepočula a zrazu niekomu záleží na tom, aby sme sa ich všetci naučili. Vymýšľame si hlasy, skúšame, počúvame, nakoniec si už necítime nohy ani hlasivky. Rozchádzame sa.

 

Do ďalšieho týždňa sa preberiem z toho šoku. Začínam kecať Hele do výberu pesničiek aj k ich úprave. Som drzá a snažím sa všetkých zobudiť a presvedčiť, že spev je hlavne o radosti... všade kadiaľ chodím rozprávam o tomto mojom úžasnom zážitku.

 

prichádza Festa 2007. Akcia, na ktorú by som určite nešla, keby som na nej nespievala. Strašne veľa skvelých ľudí. Nezvládam sa zapájať, o to radšej pozorujem, počúvam a teším sa. Ten Pán Boh asi naozaj existuje.

 

Ťažký rok. Pochybnosti, neúspechy, zlomené srdco. Ale aj veľa priateľov, modlitieb, spievania. Aj s FB. Ponuka a rozhodnutie ísť na Lumen. Žasnem. Po mojom prvom Lumene sa ma „zo srandy“ opýtal Pali, či ba som išla na Lumen spievať... a teraz to vyzerá tak nádejne. Zlé správy. nová škola. prijímačky. rozhodnutie nevzdať to. Chcem spievať na Lumene. A stálo to za to. Žofinka precestovala pol Slovenska kvôli nášmu vystúpeniu. Nechápem, ale ďakujem. Vďaka Ti Bože.

 

Nový školský rok, ďalšie vystúpenie, nová škola. Konečne začínam chápať hlavné bohatstvo FB. Nie je to ani skvelá hudba, ani radosť, ani skvelé a jedinečné akcie, na ktorých spievame. Je to Božia láska prejavujúca sa v nás, obyčajných ľuďoch, ktorí sme sa stretli a rozhodli venovať svoj čas a energiu práve tomuto.

 

Nechcem to zbytočne predlžovať. Aj tak moc dlhé a sentimentálne kecy FB ani nesvedčia. Na tohtoročnom Lumene sme sa rozlúčili. S ľuďmi, ktorí nám fandili a tak trošku aj s nami navzájom. Veď sme takmer z celého Slovenska a môže sa stať, že sa dlhší čas neuvidíme. Hudba, radosť, tanec, skvelí ľudia. To je taká „nenáhoda“, že ten Pán Boh asi naozaj musí existovať.      

 

O Veľkom voze

dívam sa na neho. a mlčím. Mlčím už hodnú chvíľu. Asi preto, že mlčí aj on. Keby nemlčal, mala by som aspoň výhovorku. „Povedz to!“ nabáda ma môj vnútorný nezbabelý hlas. „Povedz mu to, kým neprídeme k tejto zastávke!“ Ticho. Autobus brzdí, ľudia vystupujú a nastupujú, dvere sa zatvárajú. „Ty ťava!“ nadáva mi môj vnútorný hlas „...máš už len dve zastávky, tak mu to láskavo už povedz!!! lebo...“ čím sa vlastne môže človeku vyhrážať jeho „vnútorný“ hlas? Že sa so mnou nebude rozprávať?! alebo naopak, že nestíchne? ...nakoniec som to zo seba dostala... tak veľmi potichu, že som to musela ešte trikrát zopakovať... a pritom nešlo o nič čudné, ani nepríjemné, len som sa proste... bála.

keby neboli stiahnuté rolety, videla by som von na hviezdy. O tejto nočnej hodine už najskôr aj na Veľký voz, priamo z pohodlia mojej izby (tomu sa hovorí luxus ). Na tvári sa mi zjaví úsmev. Bolo to už pred dvoma týždňami, no ja sa ešte stále musím smiať. 

dívam sa na neho a je mi smiešne. to mám za to, že som ho vytiahla na parket. Teraz „sa mi“ smeje, ale za chvíľu, keď ma začne vykrúcať a bude sa mi točiť hlava a pliesť nohy, tak to sa budem hanbiť jak pes. Nech! Pozná ma, vie do čoho ide. Mám to ja dnes deň. Teda vlastne aj noc. Najprv som sebavedomou „majiteľkou saleziánskej yamahy, čo sa tvári, že všetko, čo hrá, má byť presne tak, jak je. Potom slušnou organistkou, čo nenechá malý kostol v štichu. Potom drzaňou drzou, čo si vypýta ochutnávku darovaného fernetu. Teraz? teraz neviem, čo vlastne robím. Ale je to fajn. a cítim sa tak... ľahko.

dnes už viem, že tá ľahkosť, to bola náhla absencia strachu. asi aj vďaka množstvu alkoholu, čo som vtedy vypila (fakt sa mi to nepodarilo ani na druhý deň zrátať, hups :) a tiež možno náhlou prítomnosťou ľudí, čo ma poznajú tak dlho, že si iba Gabo pamätá, kedy sme sa stretli prvýkrát. a že všetko bolo také domáce, tiché a známe. a...

sedím vedľa neho a strašne sa smejem. opieram sa o jeho plece a je mi jedno, že nie som haptický typ. On sa tiež smeje, asi skôr na mne, než na jeho výroku a hladká ma po chrbte. cítim to a – neriešim. Poď von! Volá ma po ďalšom tanečnom kole. Je tam zima. Taká, aká je u nás vždy v noci. hviezdy strašne krásne svietia. ako doma. Snaží sa ma skúšať, no ja mu so smiechom referujem, že z nočnej oblohy poznám len Veľký voz. Že vraj to stačí. Smejem sa. Prichádza Gabo, žiada ma o ruku. Ešte viac sa smejem. Nakoniec sa zhodneme, že zatiaľ ostávame kamaráti. Znova tancujeme. Prekladá mi texty maďarských pesničiek. Samozrejme, že zaľúbených... a ja? nebojím sa. 

nebojím sa jeho, nebojím sa seba. nebojím sa, čo povedia druhí. nebojím sa, že si ublížim. nebojím sa toho všetkého, čo som o ňom počula. nebojím sa tancovať. nebojím sa priznať si, čo všetko neviem. nebojím sa smiať ako hlúpa. nebojím sa, že nás dávajú dokopy a hovoria, že sme ako Bonnie a Clyde. nebojím sa, že ráno vstanem a bude to všetko preč. nebojím sa, pretože som sa rozhodla nebáť sa.

niekto by povedal, že to bola len taká „epizódka“ čo sa občas stáva. že však aj tak z toho nič nebolo a s ním ani nikdy nič nebude. že sa už naňho nemám ani pozrieť. ale pre mňa to čosi znamenalo. Čosi, na čo si spomeniem, keď idem na zbor a dívam sa na Dunaj. Keď mám ísť niekde s FB a bojím sa, že to zase pokašlem. Keď mám na stretku niečo povedať a všetci sa pozerajú na mňa. Keď hrám blbosti a bojím sa otočiť a pozrieť na tých všetkých ľudí v kaplnke, čo na mňa vidia. Môžem sa rozhodnúť nebáť.  

poznámka: ON na začiatku blogu je niekto úúúúplne iný, ako ten, čo ho spomínam v strede a na konci. ;)
 

O priateľoch

Najprv som písala o osamelosti. Ale aby som zadosťučinila svojmu optimizmu, chcem tu stratiť nejaké to slovko aj o ľuďoch, ktorí sú dôkazom Božej lásky v mojom živote. Keďže neviem kto som, možno sa aj takýmto spôsobom o sebe niečo dozviem (podľa hesla: povedz mi, s kým sa priatelíš a ja Ti poviem, kto si:)

G. F. „kamarád do dešte“. Je to človek, ktorého by som sa opýtala na názor na chalana, s ktorým by som chcela chodiť. Človek, ktorý má úprimnosť asi namiesto acetylcholínu v synapsách neurónov. Vyzná sa do strašne veľa vecí a vždy stojí nohami pevne na zemi. Ale tiež má sny a v poslednom čase sa snaží ísť za nimi.

J. B. mlčanlivý kamoš. Keď ale niečo povie, zväčša to stojí za to. Má vychytané niektoré moje frázy a rád ich používa „proti“ mne. Istý čas bol mojou platonickou láskou. Je taký – záhadný, plný protikladov a „dobrý“. Hm, no nezaľúbte sa – ale so záhadou sa ťažko rozpráva a predpokladám, že aj ťažko žije ;)

I. T. no, keď som už začala s tými platonickými láskami. Je úplne iný ako väčšina chalanov, ktorých som kedy stretla. Je ukecaný, vždy má dajakú príhody, vtip, vie povedať neraz aj smutné a zlé zážitky tak, že sa človek zasmeje, i keď cez slzy. Mám ho rada pre jeho pojašenosť – viem, že ho ukecám na mnohé zo svojich šalených nápadov. Zažila som ho ale aj so slzami na krajíčku. A myslím, že som o ňom počula asi aj najviac negatívnych vecí zo všetkých svojich kamarátov. Áno, svojou snahou o veľkú ústretovosť a priateľskosť vzbudzuje vo mne nejeden otáznik. Áno, je nestály. Áno, urobil niekoľko hlúpostí. Ku mne sa ale správal vždy ako kamoš.

P. D. no, toto je kamoš, čo súťaží v počte negatívnych názorov naňho s I. Ale je to môj internetový kamoš. Prekonali sme veľkú chatovú krízu. A napriek tomu, že sme sa asi nikdy spolu naživo nerozprávali viac ako pár viet, mám ho rada a má svoje miesto medzi ľuďmi, ktorým verím. A čo mám na ňom najradšej? Dokáže tak ako nikto iný napísať „mám Ťa rád“. A verte, hoci „len kamarátsky“ veľmi dobre sa to číta :)

H. aby sa na ňu náhodou pri tých všetkých chlapoch nezabudlo. Je to moja birmovná mama. Vždy má na všetko svoj názor. Vždy má na starosti asi pol milióna vecí. Pekne spieva. A je v mnohých veciach mojím vzorom, hoci viem, že mnohé si musím urobiť ináč, po „svojom“. Dobre sa s ňou tancuje aj pije, rozpráva aj modlí. A je úžasná v tom, ako sa nevzdáva.

J. P. moja „vzdialená kamoška“. Teraz je v Rakúsku. Našla tam svoju lásku. Janka je úžasná v tom, ako si všetko snaží vybojovať. Ísť svojou cestou, robiť svoje vlastné chyby, spoznať svet. Napriek všetkej tejto bojovnosti dokáže ako nikto iný uznať si svoje chyby, omyly a zlyhania. A všetko je u nej definitívne. Kým sa to nezmení.

Ž. ajaj. Tak toto je nadlho. Alebo nie? Ž je taká, akú som si vždy predstavovala sestru. Páči sa mi na nej všetko. Je úplne úžasná keď tancuje, spieva, učí sa... vždy.

M. H. človek, vďaka ktorému som sa necítila osamelá na základke. Rozumeli sme si snáď vo všetkom. Aj keď sme boli dosť rozdielne. Ona bola z nás dvoch vždy navonok ten „väčší“ grázel, v skutočnosti ale bola z nás dvoch vždy tá lepšia, lebo jej išlo viac i o podstatu vecí. Rada sa s ňou zakaždým, keď sa dá, stretnem, lebo patrí medzi ľudí, ktorým netreba vysvetľovať, proste „vie“

A. H. musím ju stále obdivovať ako sa nevzdáva svojich snov. A tiež všetky jej schopnosti a dary a talenty a schopnosť vidieť aspoň svoje sny jasne. Mám ju veľmi rada a fascinuje ma tiež to, že naše „priateľstvo“ vcelku rastie, napriek „odlúčeniu“. Anička proste žije vzťahy naplno a vlastne - nielen vzťahy.

a... mali by tu byť ešte ďalší ľudia: hríbiky, spolužiaci. Nežijem taký prázdny život, ako mi predpovedala triedna v prváku na gympli. Tato sa o mňa stará. Naozaj:)

Viete, čo som si uvedomila, keď som si to takto napísala?

1.Mám okolo seba skvelých ľudí. Každý z nich je úplne jedinečný a strašne fajn.
2. Neviem udržiavať veľmi vzťahy na diaľku. Alebo presnejšie: „presedlať“ na iný spôsob komunikácie ako ten, na ktorý som zvyknutá. Asi by som mala na tomto trochu popracovať.
3. Keď som to tak zrátala, najmä baby, čo sú mi také „bližšejšie“ sú všetky strašne výrazné, vodcovské osobnosti... Keďže sa s takýmto názorom o sebe nestotožňujem... žeby som bola taký James? (áno, zobrala som rebrík holubom ;)
4. mám šťastie na dobrých chalanov vo svojom okolí a ešte väčšie, že sú to kamošši :)

O radosti

Toto bude asi krátky blog.

Pretože... odkedy mám tento blog, napadajú ma všelijaké negatívne veci a najmä o mne a vo mne, o ktorých by som mohla písať.. však sme to videli: pochybnosti, smútok, osamelosť... a to mi chodili po rozume aj klamstvo a neúprimnosť a neprisôsobivosť a neschopnosť sa rýchlo "skamarátiť" a... všeličo, na čo som už zabudla.

a kedže študujem, čo študujem, v zmysle "samonaplňujúcej sa predpovede" just idem písať o radosti.

napriek tomu, že ju už dlho moc neprežívam... aj tak!

kým som bola na medine, bola to stála súčasť môjho života: aj sa mi zvykli smiať, že som patologicky veselá. A možno práve preto, že mi to vraveli, tešila som sa. Tešila som sa z kvietkov a z toho, že máme balkón, že mám Žofku a že je nebo modré. Tešila som sa z hudby, z jedálne na Medickej, z padreho vtipov aj z celkom neobyčajných vecí, akým bola napr. červená ruža v jeden pekný októbrový večer ;)

Tešila som sa aj vtedy, keď sa mi nedarilo, keď ma "vyhadzovali" zo školy a ocko skoro aj z domu. Tešila som sa novým možnostiam, ktoré sa mi otvárajú...

a dnes? čosi mi navráva, že ten smútok musel niekedy prísť: a možno aj s ročným meškaním... ale práve preto píšem tento blog: aby som úplne nezabudla s čím som sa minulý rok lúčila s Košicami.

tak si to tu vymenujme:

1. bola som straaaaaaaašne zaľúbená

2. vedela som, že v Ke nechávam Žofku, ale veľmi som sa tešila zo všetkých krokov, ktoré podnikla a vedela som, že už je tak silná, že mi môže byť vzorom

3. uvedomovala som si, že idem do neznáma: vtedy som ešte ani nevedela, kam vlastne idem na školu: vedela som ale, že napriek ťažkým rozhodnutiam, ktoré ma čakajú, napriek tomu, že sa budem musieť postaviť možno aj proti našim doma, napriek tomu, že nemám šajn, čo ďalej s mojím životom... Pán sa o mňa postará. a tešila som sa!!!!

asi to nie je veľmi krátky blog.

ale dôležitý. 

aby som nezabudla.

aby to možno niekoho povzbudilo.

Naozaj sa o mňa Tato postaral: mám fajn školu. Mám hríbiky. Dobre vychádzam z Rožňavčanmi v Blave, aj s tými,  ktorých som predtým moc "nemusela". Mám veľa príležitostí k duchovnému životu. Môžem čítať veľa knižiek. Môžem v ešte väčšej miere ako predtým rozhodovať o svojom čase a aktivitách. Môžem hrávať u salíkov na takom organe, aký som predtým len obdivovala z diaľky u Gorazda :) ...a ešte kopec ďalších vecí, na ktoré si teraz nespomeniem...    

Vďaka Bože :)

idem sa tešiť.