Raz

Blíži sa Valentín.
Teda vlastne sviatok svätého Valentína.
Ľudia zháňajú čokoládové srdcia a ruže alebo nadávajú na to, aký je to hnusný americký zvyk. Asi hlavne podľa ich sučasného "stavu". Tak som si trochu zasnívala, aké by to mohlo byť, keď raz budem mať s kým ignorovať tento akože sviatok ;)

Raz prídeš
zasmejem sa vo dverách
utriem roztopený sneh
poviem Ti tisíc smiešnych slov
ako cukor do čaju
Ty ho budeš miešať
spolu s úsmevom

Raz prídeš
utrieš roztopený sneh
alebo slzy
dovtedy sa naučím plakať
s úsmevom budeš miešať
čaj s cukrom a milión slov

Raz prídeš
uvaríme si čaj
a budeme mlčať

Sometimes

Sometimes I think
it ´s better if
I wouldn´t know
I wouldn´t see
I wouldn´t talk

Sometimes I really feel
it´s better to
not fight
not swear
not try

Sometimes I don´t know
where I am
then You come
and I see-
it´s better to
not write this song.

Zvláštne, občas napíšem vyznanie a neviem komu Toto som napísala vlastne celkovo zaujímavo - počúvala som hudbu a zrazu mi napadli tieto slová. Zapísala som si ich, lebo sa mi páčili a bola som presvedčená, že sa spievali v tej pesničke - no, keď som sa k nej vrátila, zistila som, že nič také sa v nej nespieva. Chvalabohu, aspoň nie som plagiátor ;)

Bratislavská

No... našla som druhú :)

tiež len tak mimochodom na kúsku papiera... ani ceruzka naň nechcela chytať :)

Tak, nech sa páči:

za betónovou horou

a lesom železa

je modrá obloha

žije tam dievča

a plače, že nevidí hviezdy

nikto jej nepovedal

slnko, čo odkrýva krásy dňa

je viac ako hviezdy noci

asi to už tak na svete chodí

hlúpe plačúce dievča

kruté hviezdy

smutné slnko

Ja za betónovou horou

a lesom železa

píšem tieto riadky

a smejem sa 

Našla som báseň :)

Ja viem, ja viem... Tí, ktorí vedia o existencii tohto blogu asi skôr čakajú na nejaké to slovko o Camine, lebo som to sľúbila... a verte, bude!

Ale mne takú radosť urobila tá báseň.. najmä teda tým, že je to len pár slov načmáraných na zadnú stranu poznámok... a ešte stále sa mi páči ;)

Dúfam, že sa bude aj Vám:

Na ďalší zo zbytočných dní

padá sneh.

Prikrýva únavu, špinu

aj môj hriech.

Električky cinkajú, ľudia nadávajú...

nech.

Deň nehodiaci sa na nič praktické

len na teplý čaj a báseň.

Teším sa na zimu!!! :)

O rozprávke mojej každodennej

Prechádzam cez most. Zasvieti slnko: krásne mi pripomenie každú pehu aj zlatistý odtieň vlasov a hneď sa zasa schová za mrak. Po troch dňoch dažďa je to od slnka veľmi milé, že sa takto ukázalo. Ale na druhej strane, patrí sa to. Však som princezná a prechádzam sa kráľovstvom svojho Ocka.

 

Je krásne a ľahké byť princeznou v tomto kraji. Každý strom, každé steblo trávy mi dôverne šepká: poznáme Ťa, vieme KTO si. Neboj sa, poznáme kúzlo Zlého černokňažníka. Vieme, že Ťa uväznil v tele zlobrine, ale príde ten Pravý, On a naveky Ťa odkľaje.

 

Sú aj miesta, kde to tak nie je ani zďaleka také ľahké. Kde aj kvietky a vrabčeky vidia len zelenú farbu a tykadlá. Nevedia nič o kliatbe ani o princoch. A princezná v nádherných, zlatom pretkávaných šatách sa krčí po kútikoch mojej duše. A snaží sa nepočúvať, nevidieť a nedarí sa jej to. A na druhej strane vie, že musí aj počuť, aj vidieť, hoci ju to bolí: veď je princezná! Kto to kedy videl, aby sa princezná bála?!

 

Tak takto bojujem. So svetom, s ľuďmi, so sebou. A ešte stále vyzerám ako zlobriňa, no neverte tomu. V skutočnosti som len zakliata princezná.

 

P.S.: Ak uvidíte okolo bežať princa, tak mu odkazujem, že na tretej odbočke vľavo... a nedajte sa pomýliť, môže vyzerať celkom ako zlobor :)   

O speve... alebo o Festabangu :)

Prišla som tam ako všade inde.. trochu nesmelo, ustráchane, prekvapene, čo tam vlastne môžu po mne chcieť a čo im ja môžem dať, natešene, lebo som konečne mohla vypadnúť z domu aj inťáku, od kníh a večného nestíhania.

 

doteraz si  pamätám prvý večer. sedela som v kaplnke a počúvala všetkých tých ľudí naokolo. nedokázala som uveriť, že tu sedí toľko ľudí schopných spievať a tešiť sa z toho rovnako ako ja. Zoznamujeme sa a padá neskutočné množstvo mien a miest. Viem, že si to asi nezapamätám, ale nevadí. Žasnem nad všetkými tými pesničkami, ktoré som nikdy nepočula a zrazu niekomu záleží na tom, aby sme sa ich všetci naučili. Vymýšľame si hlasy, skúšame, počúvame, nakoniec si už necítime nohy ani hlasivky. Rozchádzame sa.

 

Do ďalšieho týždňa sa preberiem z toho šoku. Začínam kecať Hele do výberu pesničiek aj k ich úprave. Som drzá a snažím sa všetkých zobudiť a presvedčiť, že spev je hlavne o radosti... všade kadiaľ chodím rozprávam o tomto mojom úžasnom zážitku.

 

prichádza Festa 2007. Akcia, na ktorú by som určite nešla, keby som na nej nespievala. Strašne veľa skvelých ľudí. Nezvládam sa zapájať, o to radšej pozorujem, počúvam a teším sa. Ten Pán Boh asi naozaj existuje.

 

Ťažký rok. Pochybnosti, neúspechy, zlomené srdco. Ale aj veľa priateľov, modlitieb, spievania. Aj s FB. Ponuka a rozhodnutie ísť na Lumen. Žasnem. Po mojom prvom Lumene sa ma „zo srandy“ opýtal Pali, či ba som išla na Lumen spievať... a teraz to vyzerá tak nádejne. Zlé správy. nová škola. prijímačky. rozhodnutie nevzdať to. Chcem spievať na Lumene. A stálo to za to. Žofinka precestovala pol Slovenska kvôli nášmu vystúpeniu. Nechápem, ale ďakujem. Vďaka Ti Bože.

 

Nový školský rok, ďalšie vystúpenie, nová škola. Konečne začínam chápať hlavné bohatstvo FB. Nie je to ani skvelá hudba, ani radosť, ani skvelé a jedinečné akcie, na ktorých spievame. Je to Božia láska prejavujúca sa v nás, obyčajných ľuďoch, ktorí sme sa stretli a rozhodli venovať svoj čas a energiu práve tomuto.

 

Nechcem to zbytočne predlžovať. Aj tak moc dlhé a sentimentálne kecy FB ani nesvedčia. Na tohtoročnom Lumene sme sa rozlúčili. S ľuďmi, ktorí nám fandili a tak trošku aj s nami navzájom. Veď sme takmer z celého Slovenska a môže sa stať, že sa dlhší čas neuvidíme. Hudba, radosť, tanec, skvelí ľudia. To je taká „nenáhoda“, že ten Pán Boh asi naozaj musí existovať.      

 

O Veľkom voze

dívam sa na neho. a mlčím. Mlčím už hodnú chvíľu. Asi preto, že mlčí aj on. Keby nemlčal, mala by som aspoň výhovorku. „Povedz to!“ nabáda ma môj vnútorný nezbabelý hlas. „Povedz mu to, kým neprídeme k tejto zastávke!“ Ticho. Autobus brzdí, ľudia vystupujú a nastupujú, dvere sa zatvárajú. „Ty ťava!“ nadáva mi môj vnútorný hlas „...máš už len dve zastávky, tak mu to láskavo už povedz!!! lebo...“ čím sa vlastne môže človeku vyhrážať jeho „vnútorný“ hlas? Že sa so mnou nebude rozprávať?! alebo naopak, že nestíchne? ...nakoniec som to zo seba dostala... tak veľmi potichu, že som to musela ešte trikrát zopakovať... a pritom nešlo o nič čudné, ani nepríjemné, len som sa proste... bála.

keby neboli stiahnuté rolety, videla by som von na hviezdy. O tejto nočnej hodine už najskôr aj na Veľký voz, priamo z pohodlia mojej izby (tomu sa hovorí luxus ). Na tvári sa mi zjaví úsmev. Bolo to už pred dvoma týždňami, no ja sa ešte stále musím smiať. 

dívam sa na neho a je mi smiešne. to mám za to, že som ho vytiahla na parket. Teraz „sa mi“ smeje, ale za chvíľu, keď ma začne vykrúcať a bude sa mi točiť hlava a pliesť nohy, tak to sa budem hanbiť jak pes. Nech! Pozná ma, vie do čoho ide. Mám to ja dnes deň. Teda vlastne aj noc. Najprv som sebavedomou „majiteľkou saleziánskej yamahy, čo sa tvári, že všetko, čo hrá, má byť presne tak, jak je. Potom slušnou organistkou, čo nenechá malý kostol v štichu. Potom drzaňou drzou, čo si vypýta ochutnávku darovaného fernetu. Teraz? teraz neviem, čo vlastne robím. Ale je to fajn. a cítim sa tak... ľahko.

dnes už viem, že tá ľahkosť, to bola náhla absencia strachu. asi aj vďaka množstvu alkoholu, čo som vtedy vypila (fakt sa mi to nepodarilo ani na druhý deň zrátať, hups :) a tiež možno náhlou prítomnosťou ľudí, čo ma poznajú tak dlho, že si iba Gabo pamätá, kedy sme sa stretli prvýkrát. a že všetko bolo také domáce, tiché a známe. a...

sedím vedľa neho a strašne sa smejem. opieram sa o jeho plece a je mi jedno, že nie som haptický typ. On sa tiež smeje, asi skôr na mne, než na jeho výroku a hladká ma po chrbte. cítim to a – neriešim. Poď von! Volá ma po ďalšom tanečnom kole. Je tam zima. Taká, aká je u nás vždy v noci. hviezdy strašne krásne svietia. ako doma. Snaží sa ma skúšať, no ja mu so smiechom referujem, že z nočnej oblohy poznám len Veľký voz. Že vraj to stačí. Smejem sa. Prichádza Gabo, žiada ma o ruku. Ešte viac sa smejem. Nakoniec sa zhodneme, že zatiaľ ostávame kamaráti. Znova tancujeme. Prekladá mi texty maďarských pesničiek. Samozrejme, že zaľúbených... a ja? nebojím sa. 

nebojím sa jeho, nebojím sa seba. nebojím sa, čo povedia druhí. nebojím sa, že si ublížim. nebojím sa toho všetkého, čo som o ňom počula. nebojím sa tancovať. nebojím sa priznať si, čo všetko neviem. nebojím sa smiať ako hlúpa. nebojím sa, že nás dávajú dokopy a hovoria, že sme ako Bonnie a Clyde. nebojím sa, že ráno vstanem a bude to všetko preč. nebojím sa, pretože som sa rozhodla nebáť sa.

niekto by povedal, že to bola len taká „epizódka“ čo sa občas stáva. že však aj tak z toho nič nebolo a s ním ani nikdy nič nebude. že sa už naňho nemám ani pozrieť. ale pre mňa to čosi znamenalo. Čosi, na čo si spomeniem, keď idem na zbor a dívam sa na Dunaj. Keď mám ísť niekde s FB a bojím sa, že to zase pokašlem. Keď mám na stretku niečo povedať a všetci sa pozerajú na mňa. Keď hrám blbosti a bojím sa otočiť a pozrieť na tých všetkých ľudí v kaplnke, čo na mňa vidia. Môžem sa rozhodnúť nebáť.  

poznámka: ON na začiatku blogu je niekto úúúúplne iný, ako ten, čo ho spomínam v strede a na konci. ;)