Toto miesto nie je pre starých...

...ale ani pre mladých, takže pohoda ;)

Napriek tomu, že už študujem nejaký ten rôčik (exaktne - dvadsiaty), ešte stále ma neopustila viera v profesionalitu a ľudskosť jedincov na poli školstva sa realizujúcich. Áno, som strašný blázon a optimista, ale na druhej strane, to katedra liečebnej pedagogiky za to môže, že verím takým hlúpostiam. A ešte sa aj čudujem, keď sa stretnem (stále dúfam, že nie) s realitou.

Takže tak. Na školský mail príde zaujímavá ponuka. Zahraničné štipendium na podporu študentov diplomovkových. Náročné síce, ale jednoznačne motivujúce. Tak ja to teda skúsim.

Keďže som na poli medzinárodných grantov nováčik, poprosím o pomoc šéfku katedry. S radosťou ma prijme, vypočuje, povzbudí a zhruba mi načrtne, čo a ako asi treba napísať. Vrámci dobrej vôle a záujmu mi dokonca poradí, kto by tak mohol vedieť viac a kde vlastne tú žiadosť oň mám podať. Poteším sa, pôjde to.

Tak ja teda prídem za pani AB na Račko. Je veľmi milá, ale nevie o grante nič. Pošle ma za pani CD na Šafko. Pani CD má dovolenku, ale jej kolegovia ma chcú predsa len poslať – za pani AB na Račko. Keď sa ohradím, že u nej som už bola a ona s tým nič nemá, skúsia zavolať pani EF z vedľajšej kancelárie, ktorá zistí, že moju žiadosť vlastne môže prebrať tu prítomná pani GH.

Fu, oddýchnem si, podanie by sme mali.

Prejdú štyri mesiace.   

Trochu znervózniem. Hádam by už mohlo byť rozhodnuté. Začnem teda pátrať. Logicky – tam, kde som žiadosť podala. A keďže je Šafko trochu od ruky, rozhodnem sa tam zavolať. Ale to nie je také jednoduché, v kancelárii totiž nikto neberie. Ani doobeda, ani poobede, ani ráno, ani naobed a piatej podvečer už fakt nie. Zabávam sa dovolávaním sa do kancelárie na Šafko tak cca týždeň. Po týždni mi to zdvihne veľmi nervózny pán, telefón podá ešte nervóznejšej pani a pošlú ma do hája s odpoveďou, že sa rozhodne počas „týchto pár dní“. „Informovať vás bude pani prodekanka. Tresk“ tak premýšľam, ktoráže prodekanka by to tak mohla byť, ale čo už, možnože sa narozdiel od týchto dvoch predstaví, keď mi bude telefonovať. V AISe predsa majú aj číslo mojich topánok. (len pre poriadok, v našej melodráme už vystupuje aj nejaký pán CHI a pani JK)

Prejdú dva týždne. Ináč to nepôjde, musím tam ísť osobne. Zaklopem na dvere pani LM. Veľmi nervózna, na meno sa pýta hneď dvakrát (zakaždým ma prekvapí, ako moje najslovenskejšie slovenské meno môže znieť tak prekvapivo a exoticky), hneď vstane, vyhodí ma z kancelárie a nechá nejakú chvíľku čakať na chodbe (ešte by som ju mohla vidieť, ako sa v druhej kancelárii díva do papierov, prepánakráľa!). 

„No, nedostali ste to štipendium.“ Sucho prehlási. Začne mi vysvetľovať, že nechápe prečo som si oň vôbec žiadala, je určené budúcim manažérom, právnikom, lídrom – niekomu, kto sa bude podieľať na štátnych rozhodovaniach a má potenciál byť lídrom v tejto krajine. A ja predsa študujem na pedagogickej fakulte (jejda!). A čo to vlastne študujem – ošetrovateľstvo?! A vôbec, som na toto štipendium primladá, môžem si oň požiadať napríklad budúci rok (však, čo by som si nepredĺžila štúdium, kvôli tejto lákavej možnosti :D) a absolútne vraj nechápe, prečo mi pani prodekanka OP nedala vedieť, keď bolo rozhodnuté už v čase, keď som tam telefonovala. „Viete, nechcela som vám to oznamovať do telefónu“ uzavrela to.

Takže tak. Nemám štipendium. A ani ma to nehnevá. Ale čo ma hnevá je to, že

ŠTUDUJEM LIEČEBNÚ PEDAGOGIKU!!!!

Ak to nevie ktokoľvek iný, pracovník rektorátu Univerzity, na ktorej ju študujem, by o existencii tohto odboru mohol vedieť.

Dnes vedú túto krajinu právnici, manažéri, lekári, farmaceuti, sociálni pracovníci, zootechnici, novinári a železničiari a chcela by som vedieť, prečo by vo vysokej politike raz nemohol byť liečebný pedagóg. A ako to môže vedieť prevzácna komisia.

Takže tak. Cítila som sa trochu zle, keď som nastupovala do piataku, že už som fakt na tejto škole jak posledný dinosaurus a kvôli novelám chystaným na študentov od januára som sa trochu bála, že ani pán Fico ma nemá rád, ale kdeže – som ja veru ešte mladica. Minimálne podľa tejto jednej komisie. A možno ma aj pán Fico má rád, len ma chce pripraviť na reálny život, keď na tej mojej katedre sú všetci na mňa tak nevýchovne ľudskí a dobrí.

Až mi je ľúto, že sa tento príbeh skončil len pri písmene P, podľa mňa školská byrokratická príšera bude preto zle spávať.

A teším sa až tento príbeh porozprávam vedúcej katedry (LIEČEBNEJ PEDAGOGIKY – to len pre lepšie zapamätanie si;). Isto sa dobre zasmeje :) 

Októbrový septakord

Milujem jeseň. Prechádzam sa Petržalkou, najprv iba na ďalšiu zastávku a potom na ďalšiu a na ďalšiu. Mám oblečenú obľúbenú mikinu, fajne teplú zvnútra a vietor mi fúka do vlasov, že ich vlastne ani necítim, akoby som ich mala zase úplne kratučké, ako vtedy – pred... 15 rokmi?! Milujem jeseň hrajú tichúčko husle mojej duše. Po chvíľke sa pridáva zamatový hlas priečnej flauty, hĺbku dodá violončelo a zrazu – šup, celá sláková sekcia opakuje slávnostný motív mi-lu-jem jeeeeeeseeeeň a vtom už orchester srdca nevydrží a hučí celý ansámbel aj s prizvaným organistom nádhernú ódu na jeseň – impozantnú a krásnu. Tak výstižnú ako zeleno – zlatý vietor.

_____

Dívam sa na ňu a neviem, čo povedať. A ona to vie a vôbec mi to nemá za zlé. A ja som jej vďačná za úprimnosť. Zakývam jej do autobusu a celou cestou domov rozmýšľam, aké to je niekedy s tou láskou zamotané. A aké je dôležité ísť svojou cestou v živote, aj keď to môže našich milovaných fest bolieť.

_____

Ani neviem, kedy sa to stalo prvýkrát. Obyčajný telefonát, zrazu sa jej zlomil hlas a napriek snahe zadržať ho, prišiel – plač tichý, slabučký, strápený, z hĺbky sklamaného milujúceho srdca. V tej chvíli som mala chuť kričať, dupať, niečo rozkopať v neopísateľnom hneve. Prečo?! Už ani neviem, koľko krát sa to odvtedy zopakovalo. Nechcem to rátať, núti ma to k slzám a tie nie a nie prísť. Ako môže byť jeden dospelý človek schopný takej hrubosti, nelásky, tvrdosti?! Neviem a pripadám si voči tomu malá a slabá. A všetky kurzy o krízovej intervencii môžu ísť do hája.

_____

Je chladno. Po takmer celodennom daždi sa vyjasnilo a svietia hviezdy. Park je tak krásny – prepychovo rozhadzuje listy pod nohy smutných nočných chodcov. Kráčam jemne nahnevaná, jemne ubolená a snažím sa zveriť všetko do Jeho rúk. „Hľa služobnica Pána – nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ a myslím to vážne.   

_____

Basový tón v ľavej ruke – milujem jeseň. Vždy znova a znova nás učí pokore. Pred sebou, pred Bohom, pred nekonečnou krásou stvorenia, čo hýrivo zomiera, aby ho Stvoriteľ opäť povolal k životu ako fénixa. Jop a vedeli ste, že hviezdy sa neodrážajú na hladine jazera? ;)

O kráse stvorenia

...alebo by sa dalo proste povedať jednoducho: o kráse sveta a vesmíru.

Asi by bolo dnes oveľa lepšie a rozumnejšie vykašľať sa na týchto pár riadkov, na myšlienku, ktorú sa mi aj tak nepodarí vysloviť celú a na smiešnu snahu zachytiť prchavý moment.

Ale dnes večer nebudem racionálna.

Dnes sa chcem tešiť, že samotný život je zázrak.

Že láska a priateľstvo a krása a dobro sú tak úžasne iracionálne až to nemôže byť náhoda.

Že krásne svieti mesiac. A že to možno Beneš krásne odfotí.

Že má niekto čas a chuť a vôľu vyrábať gaštanových ježkov.

Že môžem úplne legitímne túžiť po orandžovej gerbere a héliovom balóniku a že je to úplne jedno kedy a či ich dostanem.

Že na svete je veľa dobrých kníh, hudby, ľudí a život je oproti tomuto množstvu tak krátky...

Ostáva len jeden malinký kúsok smútku – možno aby radosť bola úplná – na svete je ešte stále toľko smútku a bolesti... nuž, ale čo iné nám ostáva, ako všetkých smutných, nešťastných, ubolených a zlomených odovzdávať v modlitbe Tomu, kto vie najlepšie ako ich rany zahojiť?  

(s hypotézou o neexistencii láskavého Boha som sa pre dnešný večer rozlúčila ;)

Priateľom

...pred pár dňami som sa ocitla na klasickej nedeľnej prechádzke – slniečko svietilo, stebielka tráv sa vzdorovito nenechávali udupať našim teniskám a my sme proste iba šli a mlčali. každý dokonale v svojom svete. zrazu ma zaplavila vlna radosti a vďačnosti – za tento krásny svet, za život, čo je možný, za priateľov. tých, čo kráčali so mnou i za tých, čo už život zavial všelikam. a pre nich všetkých – či už ich stretám v intervaloch denných alebo ročných... básnička ;)

Priateľom

ako leto

vkráda sa

do zimných snov

tak priateľ

ohreje ťa úsmevom

objíme ťa šibalským

„ahoj“

mlčaním dopovie

čo nezmestí sa do slov.

smútok v jeho očiach

je strašný.

ako povodeň v rovinatých krajoch.

smiech, ktorým ťa víta

je krajší ako jar.

a rozumie.

nebojí sa pýtať

a pohladí.

nebude počítať.

radosť je ho stretnúť

šťastie sa ním stať

(milé dámy, nenechajte sa zmiasť mužským rodom, tieto riadky patria aj vám ;)

Dnes

dnes bol totiž zvláštny a špeciálny deň – presne preto, že všetko bolo úplne normálne a obyčajné. Na prvý pohľad.

Rozdýchavam Luciu Piussi a jej Láska je sliepka.

Pomedzi to sa hanbím za svoju šialenosť, dozvedám sa, že mi ľudia nerozumejú, lebo som žena (keď tomu porozumiem, s radosťou dopíšem vysvetlenie :D), filozofujem pri čumení do pračky. Šokujem staré cigánky odhodlanosťou dožiť sa svojej budúcnosti a presne vtedy sa aj o nej dozvedieť, zapamätávam si prorocké slová o dvojčatách, desím sa z prvého oficiálneho pozdravu „bozkávam“ na moju adresu, smejem sa zo štvorročného gentlemana, ktorý bleskovo zhodnotil po poskytnutí blaha v podobe vody a mydla, že som „veľmi láskavá“ a teším sa zo špuntov, čo radostne na mňa pri ich odchode z môjho pracoviska kričia: „teta dovidenia, prídeme zaaaaaaas!“.

Napriek skeptickým vyjadreniam pani profesorky Horňákovej, predávanie zmrzliny je ideálna práca pre liečebáka s menšou sociálnou fóbiou.

a dnes sa konečne pocit dlhšie pretrvávajúvší vo mne dostal podobu... dajme tomu, básnickú... a ten pocit sa týka toho, že žijem v úžasnej krajine, čo má lesy do kopca aj na rovine, kde spieva Jana Kirschner, kde sa vozia kone na traktore a kde žijú mnohí, mnohí dobrí ľudia.

tak im a aj vám, ktorí čítate tieto riadky ju proste venujem. Pretože som patologická optimistka ;)

chcela by som písať

o vďačnosti

o láske

o domove

o daždi

o horách

o mokrej tráve

o nebojácnej srnke

o smelých tichách priateľov

namiesto toho je každý môj spev žalospevom

z radostného srdca

jak z prítmia sarkofágu

vždy objaví sa nový smútok

alebo

to len my, ľudia blázniví,

 delíme svet na smútky a radosti?

možno je v každej našej radosti neviditeľný žiaľ

v každom našom hrdinstve kúsok zbabelstva

v každej našej pravde kúsok klamstva

možno smútok ozaj lieči Gemerka   

a horúčku bozk milujúcej mamy

možno na každý sľub čaká vreckovka

skutok úprimne uviazaný

možno nevypovedané túži po slovách

možno slová túžia ostať samy

a znieť – vážne

jednotlivo

ako ďakujem.

ľúbim.

mami...

skutočne?

semester sa skončil, do opustenia bratislavskej reality ostáva akurát tých pár najbolestnejších dní – nie je to veľa a predsa už nevládzem. horúčavy dosiahli len ťažko uveriteľný stupeň (a predsa tak kruto prítomný) a ja si uvedomujem zvláštny stav. svoj i sveta okolo mňa.

ťažko sa to vysvetľuje. vlastne som šťastná, zažívam krásne veci, žijem v krásnej krajine, mám veľmi fajn priateľov a vždy sa nájde ktosi ochotný filozofovať. ono je to ale také molové šťastie – čosi tomu chýba.

trochu sa desím toho, že tá neurčitá esencia nie je domov. vlastne sa už dlhší čas zamýšľam či ho ešte mám a ak áno – je v Rožňave?!

trochu sa desím toho, že to nebude ani „frajer“, „istoty“, „životný plán“... čo ak je to čosi ešte hlbšie – skutočne sa to odvažujem hľadať?

skutočne sa ľudia odvažujú hľadať tú hlbokú a skrytú PRAVDU? Boha, čo nerobí čiarky za nedeľnú účasť v kostole ani za ranné modlitby? Lásku, pre ktorú je prirodzené aj umrieť?

a predsa vždy a znova – chcem hľadať a chcem nájsť. aj keď je to trochu bláznivé. a kým nájdem,  môžem písať básne (nie zlá zábavka ;)

dívam sa na krásu

spoza ťažkých závesov

uväznená v slobode

možno na nesprávnej strane

šťastná v e mol

skúšam

bojujem

smejem sa

pochybujem

a pýtam sa:

čo je skutočné?

venované všetkým, čo sa odvažujú ;)

tie dni...

niekedy by bolo krásne rozhodnúť sa a byť šťastný... no skúsenosť ma učí, že životná vyrovnanosť bude výsadou múdrych, láskavých, umiernených a úprimných :)

zatiaľ sa smejem, že mi občas vie byť tak krásne zle a plačem, ako ma neskutočne majú radi - ľudia, Boh... a ja si to vôbec, vôbec ničím nezaslúžim.

60% ľudského tela vraj tvorí voda - a v nej, ako v roztokoch sa akosi vždy nájdu 4 kvapky vďačnosti a 5 kvapiek spleenu spolu s 3,5 kvapkou radosti a mnoho, mnoho kvapiek všeličoho. 

tak aj v týchto riadkoch... z každého kúsok ;)

tie dni

mlčať je ľahké

všetky myšlienky 

vtesnám do pohybov

stáť

kráčať

milovať

také jasné

a ja sa strácam

na ceste bez zákrut.

---------------------------------------------

a pre dotvorenie celkoveho dojmu: https://www.youtube.com/watch?v=Gf1h2PMPCAo&feature=player_embedded

;)