...blog o všetkom a ničom. O pravde aj klamstve, istote aj pochybnostiach, smútku aj radosti, hudbe aj tichu, priateľstve aj samote, o Bohu aj totálnych hlúpostiach... o mne :)
na písaní básní sa mi najviac páči jedna vec: šifrovanie. je mi úplne jasné, čo chcem napísať. najprv to šifrujem do slov. potom niektoré vyškrtnem. potom zmením všetky príliš konkrétne. nakoniec si zvyšné prečítam. a zrazu to vidím: ešte jeden svet. báseň je hotová.
(k tejto je nutné vypočuť si Yanna Tiersena) mám pocit bývam v meste kde nie je čas meriam ho na zobudenia spustiť nohy z postele a skočiť do hĺbky opakovať si "už len dnes..." zase byť racionálna však som na to hrdá zatiaľ sa ktosi veľmi ponáhľa nechá spadnúť človeka do jeho vlastných problémov hlupáci zatiaľ uctievajú prázdne fľaše Ďalší práve kričia na neznámych život sa im vzďaľuje každým prebudením keď si opäť povedia ...už len dnes...
Petržalka, most - najprv nad diaľnicou, čo mi už navždy bude pripomínať krásny polrok v Plamienku. Potom nad Dunajom, čo mi pripomína strašne veľa šialeností i rozhovorov.
Kráčam. To je ten najlepší spôsob ako neprepadnúť panike. Či sa mi to páči alebo nie, musím sa vystaviť celej hĺbke toho pocitu, toho nápadu...
Mám deväť a pol a neviem si predstaviť šľachetnejší spôsob prežitia môjho života - budem rehoľnou sestrou! Zasvätím svoj život Bohu a budem učiť deti náboženstvo a bude to super. A bude to mať zmysel.
Mám dvanásť a pol a neviem si predstaviť šľachetnejší spôsob prežitia môjho života - budem lekárkou! Budem liečiť ľudí a možno práve ja vymyslím liek na tú strašnú rakovinu a už žiaden dedko nebude vidieť svoje najmladšie vnúča len v kočíku na dvore nemocnice. A bude to mať zmysel.
Mám šestnásť a pol a neviem si predstaviť šľachetnejší spôsob prežitia môjho života - budem mamou! Vydám sa a budem mať kopec detí a budem sa s nimi hrať, budem mať na nich čas, budeme spolu chodiť do lesa a budem im piecť palacinky kľudne celé poobedie. A bude to mať zmysel.
Mám dvadsaťsedem a neviem si predstaviť šľachetnejší spôsob života - budem k sebe úprimná. Má to zmysel.
...asi až tak nezáleží na mojich plánoch.
sme slobodní v celej strašidelnej nedoziernej hĺbke toho slova.
Slobodní dúfať, milovať, smiať sa, plakať, darovať
Bol to vskutku pekný, zaujímavý časový úsek. A keďže tohto
roku sa na facebooku nerozpútalo šialenstvo spomienkových fotokompilácií, ktoré
som, to musím uznať, mala veľmi rada (ten pohľad na random fotky šialené! ;)
vymyslela som si trochu iný spôsob :)
Január
Minulý rok na mňa doľahlo zimné skúškové skôr svojou
zdĺhavou únavnosťou, ako stresom. Pamätné však určite ostane liečebácke
doobedie v Narnii, kde sme sa v konečnom dôsledku fajne zrelaxovali
aj my.
Február
Za zmienku by isto stál ples s legendárnou hudbou, moje
pôsobenie v škôlke či story „ako som (ne)pozrela film u Marianky“ a „ako
nás s Jančim vystrelo pri pamätnom
výkone sopranistky“. Najsilnejšie však na mňa zapôsobila stanica Jiřího z Poděbrad
– krásny týždeň v Prahe.
Marec
Veľa filmov, veľa času s liečebákmi, striebro vo
florbale a futuristická Čarovná flauta.
Apríl
Korčule, scénky, začiatok môjho vrelého platonického citu k Dómu
svätého Martina, žehlenie, svadobný salón a – šaty! ;) K tomu odbúranie
mýtu o Quo vadis a jeden z kandidátov na akciu roka – Plavecký hrad.
Preto pesničky hneď dve ;)
Máj
Najprv som sa vyliečila (to je tak, keď sa človek s angínou
fláka po horách a vyrevúva Hegerovú) a potom skúšky, nácviky, veľa
hrania, Bartimejove pašie a Dom (kto nevidel, šup-šup!).
Jún
Vynikajúca prax u Moniky, skúšky, hranie a zmrzlina!
Jop a This must be the place! ;)
Júl
SVADBA ROKA!!! Abu a Mišo ;) svoje o tom vie napríklad jeden pohár na dne Dunaja :)
Pohoda z Rádia FM, dva táborové dni spolu s mamkou,
zopakovanie ukrajina párty v inom meste, s inými ľuďmi, ale vynikajúcim programom ;) Lopášov, kúpanie sa v Draždiaku, filmy, pivo, horúčavy a „ty vole, egreš!“ ;)
August
Marianka sa vrátila!
Tak sme to oslávili na Šútovských jazerách a uskutočnili
dlho očakávané obliehanie Novej Dubnice a blízkeho okolia. A opustila
som intráky a premenila tak prechodný pobyt u Ovečky na trvalý ;)
Pridať popis
September
Pochopila som prečo dospelé deti s rodičmi na dovolenku
nechodia, zažili sme megaValaštekovské stretko (pesnička pripomína úplne iné
rodinné stretko, čo bolo práve v horúci deň, keď na Soroške vyťahovali kamión
a my sme kdesi na Silici čakali uja z Rimavskej soboty, jedli v aute
nanuky a neverili by ste – ale na zadné sedadlá jednej Laguny sa narvú tri
dospelé deti, gitara aj pesnička od Oasis)
A s veľkou pompu,
očakávaniami a dobrým vínom sme začali náš posledný magisterský ročník ;)
Október
Liečebácka konferencia, duchovné cviká na Drienici (ako sa
Vierka stratila v hmle ;), uzákonenie lásky k Prešporáku a vznik
„oka búrky“.
November
Prvý sneh na Muránskej Hute, dlho túžený Faust, ples a Plesnivec
:)
December
Veľa vianočných trhov, hokejkovica u Lenky, nová ofina,
legendárny večer u Abu, muzikoterapeutický kurz a neuveriteľne pekný
deň v Modre s medovníkmi. A Silvester v pohodovej atmoške
;)
asi ešte zlyhám stratím sa ešte veľa krát dnes však nad putami opäť v krásu dúfam a viem, že chcem ...či budem?! Stáť na vrchole hory a kričať s vetrom: ďakujem! Rozlúčiť sa s obľúbeným veľmi vytúženým snom Dívať sa do tmy v noci a vidieť jasne zlom Opäť raz si úprimne priznať: hľadaný zmysel bude... ...v Ňom asi sa ešte stratím zlyhám ešte veľa krát dnes na vrchole hory opäť v krásu dúfam (autorka fotky: Beneš)
mám pocit, že tento príspevok proste musím napísať. dlžím ho Bohu, sebe, tomuto blogu a ľuďom blízkym i vzdialeným.
popravde: tieto sviatky som sa nechala dokonale zvalcovať.
objektívne: asi sa nič strašne valcujúce ani nedialo, to len ja som zrazu prepla do môjho únavového autistického módu, kedy všetky hluky počujem zrazu silnejšie a všetky, v podstate bežnosti doliehajú hlbšie.
subjektívne: snažila som sa bojovať. aplikovala som metódy muzikoterapeutické, prvky psychomotorickej terapie, biblioterapeutické, dramatoterapeutickým som sa snažila vyhýbať (a predsa sa mi podarilo pár ventilujúcich tragikomických výstupov), snažila som sa dostatočne veľa spať a hovoriť o tom, čo ma trápi.
márne.
aj tak som bola zlá na nevinných účastníkov môjho minivesmíru a daktorí si to aj všimli :D
aj tak potajme polemizujem s Rudkom Jurolekom či je život ozaj možný.
aj tak niečo vo mne ziape: "ale prečo tak komplikovane?!!!!!!"
aj tak som zpola človek, zpola dinosaurus.
aj tak večný kritik dvíha prst a vraví mi: "to máš z toho, že toľko rozprávaš, ticho si mala byť."
aj tak psychoanalytik ericsonovsky zameraný konštatuje vývinovú krízu.
nič nie je ako predtým. ľudia sa menia, rastú, dozrievajú i hlúpnu, budovy chátrajú, iné padajú, sneh zakryje aj posledné zvyšky mŕtvych rastlín na zemi a treskúci mráz ma chce dokonale presvedčiť, že jar je len prelud.
a potom si človek-dinosaurus len tak vypočuje dnešné evanjelium. je mu zima na ruky a najradšej by konečne DOSPAL tú strašnú únavu a skepsu, ale tak, treba ešte chvíľu počkať (však čom by ňe? :D)
ale uši si zapchať nemôže (bo taký dinosaurus má ruky vcelku krátke) a zrazu počuje: tiež to bolo zlé a ťažké a ľudia neboli všetci dobrí a fajn. a predsa: dá sa ako na prvé spomenúť: Velebí moja duša Pána.
zrazu aj taký dinosaurus vidí: je za čo ďakovať. za nepripálené koláče. za šikovných zboristov. za pokazený mikrofón. za chvíľu ticha poobede. za krásne ranné sneženie. za zázrak života v malých tvoroch ľudských sa hýrivo prejavujúci. za strúhaný kokos v piatom obchode sa nachádzajúci. za to, že naše mesto nie je až také veľké. za to, že toho veľa nevieme a nemusíme sa preto báť - môžeme sa tešiť! ;)
zlé to je všade. a v človeku-dinosaurovi ako v prvom. tak málo dobra a lásky a tak veľa ho treba.
a predsa si zajtra pripomenieme márnotratne milujúceho Boha schopného šialenej lásky voči nám, nevďačným pubertiakom odmietajúcim všetko, čo sa nám len zľahka znepáči.
záverom: prognóza nejasná. sama sa pýtam: dám si šancu ďakovať a tešiť sa?
p.s.: V tých dňoch sa mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu: Jó napot kivánok! pre porovnanie ;) Lk 1, 39-45
a možno to vlastne nebol iba jeden deň. V poslednom čase mám pocit, že sa tie dni rozbehli nejakým šialeným tempom a za tých 24 hodín "sa stane" a ja urobím toľko rôznych vecí, až je to trochu desivé. a možno to vlastne desivé nie je - teda o nič menej ako život sám - pretože, kedy si človek viac uvedomuje, že žije, ako vtedy, keď ho ťaží každá sekunda bytia?
priveľa existenciálnej psychoterapie, však to ma prejde... povedali by si niektorí znalí rozvrhu posledných pár dní. mne sa to však presne tým desivým spôsobom páči.
vlastne je to úplne pekné: chcieť, túžiť, snívať a rozhodovať sa.
vlastne je to vskutku pokorujúce stretať sa denne s tým, čo nemôžem, nepomôžem, nepochopím a nezachytím.
vlastne je to veľká výzva porozumieť pravému významu slova rozumieť. na čo všetko sa v skutočnosti vzťahuje?! na správanie? na správanie, ktoré vidieť? na hudbu? filmy? humor? knihy? myšlienky? na princípy? kategorické imperatívy?
vlastne je veľmi krásne vravieť pravdu. priznať si ju.
...a niekedy je super aj mýliť sa a robiť chyby. a padať do mlák. a kričať z kopcov. a vravieť nie. a byť bezradná. a čítať veľa kníh naraz. a len tak, nespať zo dve hodinky uprostred noci. a konečne, aspoň na chvíľu, nefantazmagírovať.
žiť. aj s rizikom strát.
...teším sa na ten príspevok, keď si nabijem hubu :D (konfrontácia s deklinizmom v homeopatickej dávke ;)
P.S.: ak Ježiško číta tento blog: knižka Elizabeth Kubler-Rossovej alebo nejaký ten Peter Tavel alebo Jára Křivohlavý. diár, taký s magnetickým uškom, nech viem aj budúci rok, kde mám hlavu. a ponožky, míňajú sa, svine... alebo teplé papučky. a proste, však Ty vieš, že ja mám rada prekvapenia :)
...tak som si dnes sadla v univerzitke a začala všeličo čítať o kvalite života. Nestihla som toho veľa, len dajakých 50 strán, za ten čas som ale zistila čosi skutočne šokujúce.
som šťastný človek.
stretla som kamošky, kecala som s nimi o živote, vzťahoch, o spoločných známych a ten pocit sa vrátil.
som fakt šťastná.
večer som sedela v obývačke na gauči, spomínala na všeličo a snažila sa uchopiť esenciu toho, prečo sú ľudia nešťastní a ubližujú ostatným. nepríjemné je, že to, čo jedného človeka utvrdí v mylnom názore, to druhého pomkne k hľadaniu pravdy. tak som teda na nič neprišla.
snažím sa dívať na veci racionálne.
mám mooc veľa rokov, končím školu. nemám nič z diplomky poriadne napísané, snívam o doktoráte z liečebky, čo je vskutku utopistické. nemám ani euro ušetrené, nájsť prácu liečebáka môže byť ozaj náročné. neviem či sa mi podarí sa niekedy vydať a z osamelosti sú vraj okolo 40tky škaredé depresie (povedal riaditeľ Pinelovej nemocnice :D) všetka moja rodina je síce strašne fajn, ale sme po celom Slovensku rozlezení, uvedomujem si, že za pár mesiacov sa proste môže stať, že odídem z Bratislavy a tak nebudem ani s kamošmi. občas klamem a to je absolútne morálne zlo (a mne to napadne vždy, až keď zaklamem).
a ja som proste šťastná.
no a čo, že by som štatisticky nemala byť. v sobotu som vyliezla do Kopského sedla, zhodila na zem vetrovku, nechala kamzíky na mňa začudovane civieť, prebehla sa po tej lúke vysokohorskej a pri pohľade do krásnej doliny mráčikovou perinkou prikrytej mi napadlo jediné slovo: ďakujem.
dnes na omši (btw, u Jezuitov - ten kňaz vyzeral ako John Lennon a hlas mal ako Braňuško Jobus :) som si uvedomila Kto na tom má zásluhu. tak: Ďakujem! ;)
