opäť

najprv som chcela písať o inšpiratívnosti červených makov, no kombináciou krajiny, oblohy, prehrávača v mobile a mojich spomienok vzniklo čosi úplne iné. a to som ani nebola smutná :)

hľadám sa 
prstom na mape 
svojich pochybností
asi som sa opäť mýlila 
vsadila na nesprávnu kartu

vytláčam z mysle
to škaredé
opäť

bude pršať
draky lietajú nízko
aj tento sa mi zdraví (jó estét kivánok, kisasszony!)
a ja mlčím
lebo nemám desať hláv

nemysli na to
bude to bolieť
opäť

s oceľovou oblohou 
konzultujem plán
tú najhoršiu verziu
čo sa princeznám
vonkoncom nikdy nestáva

z vŕškov rozprávkovej krajiny
mi máva
čarovné - opäť

no a?
pýta sa ma rieka
a pokojne sa vylieva z brehov 
za prítomnosti publika
vie, že neskočím (prezradil jej to Lahola) 

mne ostal vlastný strach
a jedno smiešne 
opäť

a stále nie som smutná. Opäť si ten smútok nechám pre nižšiu hladinu Dunaja a plávajúce lode ;)

život je opäť raz možný - májovo verzia 4/2013

dnes večer sem proste musím napísať. 

iba tak, že sa teším a sem-tam treba aj pozitívne písať. teraz, kým sa nebojím a verím (si?)...

že sú také veci, pri ktorých proste naplno cítim, že žijem.

- v práci, čo má zmysel, aj keď nie je moja. 

- keď sa strácam v hlbokomodrom pohľade pani B

- keď sa Maro teší

- keď tancujem

- keď sa okolo mňa deje hudba

- keď dočítam knihu, ktorú treba ešte týždeň spracovávať

- keď sa dozviem, že som bosorka a že nemám dušu a ani trochu ma to neprekvapí

- keď diskutujeme. a je pri tom nutné divoko gestikulovať 

- keď sa prechádzam za dramaticky prichádzajúcej búrky

- keď sa dívam na Dunaj. mútny a rozvírený, s veeeľa loďami. 

- keď niekoho držím za ruku. v tej chvíli - rozumiem (niečo na tej bazálke bude! ;) (ehm, pre bulvár: klient :)

- keď niekomu stojím za vysvetlenie

- keď mám akútnu chuť dotyčného/ú zabiť

- keď je s kým ísť na dobré pivo ;) 

- keď sa je s kým smiať na tom, ako vie byť život absurdne boľavo komplikovaný

- keď sa na predošlú vetu rozhodnem vykašľať

- keď... ach, je toho ešte veľa

amen. idem sa baliť a spať.

život je možný... opäť raz ;)

o... začudovanom koňovi

niekedy si niečo tak naozaj uvedomím, až keď fakt musím, lebo ma to takpovediac "ovalí".

v slabej chvíľke som sľúbila napísať niečo o "viere mladých". samozrejme som na to po navrátení normálneho životného rytmu úplne zabudla, až kým sa pred týždňom tento nepremyslený sľub nepripomenul. 

chytila ma panika...

ja, pochybujúca, polemizujúca, večne sa pýtajúca, neurčitá Viera mám čosi písať o viere... fakt vtipné. 

tak som teda, v noc deadlineovskú sadla k počítaču, na pomoc si zobrala pohár vody a čokoládku a slovo po slove som s bázňou písala ten text. 

na druhý deň ráno som sa vybrala na brigádu, dokonale začítaná v Ecovi som takmer zabudla vystúpiť na konečnej. Knihu som zaplesla a poďho do ulíc. 

V hlave sa mi prepletal príbeh románový s príbehom, ktorý som v noci písala. Prebehla som okolo dreveného domčeka a pošmykla sa na zaprášenej ceste, pri dobalansovávaní som si v polobrátke vychutnala začudovaný pohľad koňa spoza ohrady. Rozosmiala som sa. Na ráno nie je nič vtipnejšie ako začudovaný kôň. 

A vtedy som si to uvedomila - viera je dar. Áno, počula som toto slovné spojenie asi miliónkrát, tak ako vy. Zrazu som ale nadobudla pohľad z úplne inej perspektívy. 

Viera je dar. A ja som tento dar nesporne dostala. Je tá moja viera taká, aká je, ale je. 

Pýtam sa, hľadám, čítam, keď vládzem, tak sa aj modlím... no stále verím. Slabo, málo, nehodne, nerozhodne, častokrát ma pri omši len tak pichne, keď sa vraví  "nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi..." že, Pane, radšej ani na tú vieru sa nedívaj.... ale stále vždy znova sa len k tej svojej chabej viere vrátim. 

...blúdim a strácam sa 

...zápasím s tým, čo je naozaj podstatné pre život kresťana 

...vždy znova a znova žasnem nad mystériom kríz aj vzplanutí 

...s pokorou uznávam, že možno len neviem pohliadnuť nekonečnému "ničomu" do tváre, ako tvrdili niektorí existencialisti 

...a že možno je tá moja viera len snahou kamsi patriť či čosi vyznávať...

no je tu. napriek všetkému, vždy znova a znova zisťujem, že "sa mi dá" veriť.

a ja proste, aspoň tentokrát, nešpekulujem. 

ďakujem.

nad čím premýšľam, kým sa bicyklujem alebo májovo - verzia 2/2013

každý deň sa nejako máme.

ja viem, znie to banálne. ale prichytila ma otázka mamky môjho "klienta" a ja - nevedela som nič odpovedať.    

Jak sa vlastne mám? Dobre, ďakujem za opýtanie. A tam to väčšinou skončí. Prečo sa tak veľmi bojíme zdieľať naše životy?! Prečo sme smiešni, keď sa prichytíme pri vlastnom nadšení z orandžových rýb, na bielo a ružovo kvitnúcich pagaštanov, trefnej poznámke a super strávenom čase s priateľmi?!  

toto sa mi vlastne strašne páči na stopovaní. Človek sa zrazu zastaví a uvedomí si, ako veľmi je vydaný napospas prítomnej chvíli. Môže mať plány a sny, kam sa chce dostať a kedy, ale teraz, v tejto chvíli, stojím pri ceste, palec hore, ruksak v priekope a mám len prítomnú chvíľu. 

Ehm, až prítomnú chvíľu! Všetko, čo robím, robím teraz. Všetko, kým som, je teraz. Desivé? Lákavé?

láska je reálna rovnako ako modré kone Draeneiov. 

táto veta nie je normatív ani nič, to len ja sa tak zamýšľam, čo vlastne je realita. Koľko ľudí videlo modrého koňa a koľko ľudí sa dotklo lásky?! 

ja som prvý pochybovač a zároveň romantik, nechcem tu nič devalvovať. Iba som premýšľala, koľko našej ľudskej lásky je len natretý kôň a na koľkých sa pozerám ako na bláznov, len za to, že neverím v ich svet, kde modré kone proste sú. a sú krásne. veď sa pozrite:

odpoveď, aj keď len sčasti mi opäť poskytol Eric Emannuel Schmitt. ďakujem. raz možno zmú/odriem.

arteterapia, muzikoterapia, ergoterapia... proste fungujú.

heh, neprišla som na to pri bicykľovaní, len som si to náhle uvedomila. 

Ako liečebáčka som počula, čítala, zažila na sebe, že to funguje. Keď som konečne "vyskúšala" pracovať s využívaním prvkov týchto metód a "šiť" ich priamo pre klienta, náhle som si uvedomila, koľko radosti, nadšenia, priestoru pre zmenu, priestoru na učenie, priestoru na vyjadrenie... aaaatakďalej poskytujú. Ach jaj, opäť raz neveriaca Viera.  

má zmysel odchádzať, keď viem, že sa chcem vrátiť? 

mám počúvať tú zdivočelú časť srdca, čo by ma povláčila po všetkých "čertoch-diabloch", jak by povedala naša starká alebo radšej sa pokúsiť čosi vybudovať tu? heh a ČO tu vybudujem? naozaj si myslím, že to najušľachtilejšie zo všetkých povolaní je pre mňa? a načo je vo mne vlastne tá túžba odísť?

-------

chcela by som rozumieť. a raz budem, snáď nie príliš neskoro. 

zatiaľ stopujem životom v snahe nemárniť dni v šedi a každý deň sa nejako "mať". 

Občas k tomu vymyslím pesničku o verande a o návšteve, zasmejem sa na smutnom živote pandy a premýšľam či si viem vybrať to dobré pre mňa v živote. 

jop a ručník - mám. ružové sny sťahujem ;)

májovo - verzia 1/2013

vlastne by som sa mala učiť. aaaaaaaaa budem sa, len toto dopíšem. 

je máj. po dlhej zime je až neuveriteľne pekne a slnečno a teplo a kvitnúco a farebne. 

vcelku slušne som sa včera spálila, zistila som, že pol dňa sa bicyklovať a následne sa chcieť učiť je vcelku nereálny nápad a tiež, že láska je rovnako reálna ako modré kone Derneiov. Pre romantikov a gamerov: nie je nereálna ;)

a teraz rýchlo a v skratke: 

videla som orandžového kapra. a kvitnúce lekná. a páva. a plyšového medveďa veľkého asi ako ja :D

je dôležité, aby mal bicykel meno. a keďže moja krásna fialová Mary je už v bicyklovom nebi, po x rokoch som sa rozhodla predsa len dať vo svojom srdci šancu môjmu červenému (zatiaľ) pojazdnému šrotíku - Maryle. 

dopracovala som sa k životnému plánu. cynik vo mne sa ukrývajúci sa síce strašne smeje, že som si práve vymyslela, ako to určite nebude a praktik sa smeje na tom, ako je to celé pekne vymyslené a málo časovo ohraničené a trochu nejasné, ale ja som zatiaľ pod vplyvom májových romantických oných a proste sa mi môj životný plán páči. Veď posúďte, zahŕňa: - ešte chvíľu v meste a "vyexpiť" nejaké tie skilly profesionálne (muzikoterapeutický kurz - doktorát?) - klavír/organ (bo bez hudby by to bolo ťažké) - gazdovstvo na Hute alebo niekde v krásnych krajoch Gemerských, Malohontských, Zamagurských, Záhorských (áno, táto časť je špeciálne presná) - naučiť sa rozpoznávať liečivé bylinky a huby - prečítať ešte veeľa kníh - írsky vlkodav. a niekde medzitým sa vydám, ak bude vôľa a možnosť. a keď nie, tak nevadí. alebo sa pôjdem do sveta cudzojazyčného pozrieť. a možno to stihnem všetko, ktohovie? ;)

a teším sa na všetky tohtoročné svadby, čo mám v diári! 

------------

takmer by som zabudla a to by mi tu vlastne chýbala polovica článku - a to predsa zoznam!

takže bucket list:

- skúsiť sa (naučiť) skateboardovať

- kúpiť si korčule

- dôjsť sa kuknúť až do Gabčíkova (a Pezinku a Ostrihomu a Hainburgu... ;)

- navštíviť tie zaujímavé maďarské hory a Český Krumlov

- naučiť sa hrať šach

- skúsiť to zase so šijacím strojom a vrátiť sa k háčkovke :)

- dať si pivo na obrubníku pred Bernardom pri Lýceu

- naučiť Sandra vymýšľať pesničky

- vyrobiť hračku pre Mara 

- ísť na Vrbovské Vetry

- spáchať dačo letno-horské  

- naučiť sa viac Nohavicových pesničiek a ísť na koncert! 

isto by sa ešte niečo našlo, ale treba si nechať nejaký priestor aj na prekvapenia ;)

o Entoch

zase raz by bolo oveľa rozumnejšie ísť spať... no ja nie a nie zobrať si príklad z toho Laholu a jeho denníkov ;)

Posledných pár dní bolo pre mňa veľmi silných. Možno je to len tým, že som diplomku ešte dajak nedospala a možno...  

pohľad 1:

sedím si na kraji lesa.

uvedomujem si, aká som rada, že vidím. že vidím, to, čo vidím. 

podo mnou zráz. lesy až za obzor, sem-tam sa v zelenej záľahe mihne rozkvitnutá biela bodka. 

predo mnou strom - krásny, veľký, pokrútený a hrčavý až strach. keď nakloním hlavu doprava, vidím  v rohr-schachovitých konároch presne štyri fantazijné stvorenia, a keď sa kuknem s hlavou pri ľavom pleci asi tak šesť. 

a ja sa len tak na neho dívam, aký je starý, a predsa pučí tými malými smiešnymi svetlozelenými púčikmi. 

vlastne by mal ten strom dostať metál alebo dajaké špeciálne stromové ocenenie, že rastie na tak nemožnom mieste - rovno pod skalou, v prudkom kopci, vietor má na neho z každej strany dosah, je tu sám. Ďaleko od ostatných.  

A on nič. Pokojný ako Strom, krásny, dokonalý a rozvážny ako Ent. 

Kľudne si tu rastie rýchlosťou 3 cm za rok, ani ten vietor ho už neštve. Vie, že raz príde veľká zima, veľký vietor, veľké sucho a on spadne, poláme sa, zomrie. No je to strom, nevzpiera sa. Bez váhania si rastie tie svoje tri centimetre za rok. 

A predsa vždy, každú jar, znova, ponáhľa sa pučať, rásť, zelenieť s novou, explozívnou silou, rozhodný ako Ent ničiaci chladné Sarumanovo dielo zimy.

pohľad2:

kontroverzná relikvia, vosková figurína a neveriaca Viera. 

prečo Pane? prečo nemôžem veriť?

prichádzajú oni, na prví pohľad iní. prichádzajú potichu, skromne, s radostnou iskrou v oku. Dívajú sa, usmievajú, žasnú. Otočia sa, ešte posledný pohľad cez plece. Jeden z nich zakýva na rozlúčku čiapkou. 

veľmi pomaly sa rozhýbavajúci Ent sa díva, ako títo maličkí stretli svätca. s ráznosťou Entom vlastnou prepukáva v plač. 

Už sa nepýtam, viem. Mt 19,14.

Viera je dar. Aj pre Vieru. 

Aj viera stromov v novú jar, čo vždy príde. Aj keby nie pre nich.   

  

         

Všade tá rieka

...odkedy som čítala Hraničný prípad Pétra Hunčíka, nemôžem prestať myslieť na to - čo by sme sakra robili my na ich mieste? 

zradili by sme? - nebolo by to také ťažké, ani nepochopiteľné.

mlčali by sme? - ako to ostatne, vieme aj dnes?

protestovali by sme? - a koľkí? zavážilo by to?

chránili by sme životy blízkych a kašľali na ostatných? - ani toto nie je zlá možnosť, koho životy chrániť, ak nie tých, ktorých milujeme?

bojovali by sme? a čo keď by sme to zrovna my neprežili? alebo práve iba my prežili?

vlastne neviem, prečo tu mám ten plurál, občas sa cítim ako posledný dinosaurus, ktorého ešte takéto veci zaujímajú. Kto by sa trápil nad zákonnými židovskými transportmi? Nad smrťou mnohých nevinných ľudí? Nad stratou ľudskej dôstojnosti a cti (a v niektorých prípadoch jej dobrovoľné odovzdanie, však tá idea, tá predstava je tak progresívna, dokonalá, nová!)?

no jo, a potom sadnem s bratom na pivo a viem, že nie som sama. Len pri niektorom požiari a správach z istých sídlisk a sem-tam na nejaké to výročie mám strach, že by takých idealistov jak som ja a bracho bolo proste málo. 

dnes je ale deň vhodný na básne a včera som sa v divadle Ticho a spol dozvedela, že Všade (je) tá rieka - ktorá nás môže strhnúť, ak sa necháme. Do ktorej môžeme skočiť, ak bude naozaj zle - alebo si začneme písať denník :)

slnko svieti

autá hučia

prach do očí mi nevošiel

kvety kvitnú

kravy sa tešia 

zmysel (sa) opäť nenašiel

no slnko svieti 

rieky tečú 

radosti dych nedošiel

pre slobodu zas

rozhodnúť sa   

necloniť slnku - (človeče!!) 

dnes kľúč cinká 

od radosti

že bývať máme stále kde

no pre kus chleba

škoda predať

čo pre žitie má byť 

cieľ?!

každopádne, tento svet nemôže byť zlé miesto, keď napríklad pán Lahola (Leopold Arje Friedmann) stále môže inšpirovať - ak sa aspoň trochu chceme nechať inšpirovať ;)