o hruškách a lúčoch :)

z reprákov mi striedavo hrá big band a nemecká skoropunková skupina. a ja by som chcela iba poznamenať, že momentálne je môj život tiež taký... rozháraný. 

prídem ráno do práce a nechcem tam byť. Prehováram sa ku každému kroku, každému úkonu, každej vete. Potom zrazu pozriem do očí starenke, čo mi tichým hlasom rozpráva o tom, že je dôležité byť milou a slušnou aj k ľuďom, čo sú k nám nepríjemní a sú nesympatickí. Vyjdem na chodbu, usmejem sa na najbližšieho člena personálu a - starenka mala pravdu. 

znovu a znovu sa presviedčam, že som na správnom mieste. desať minút s človekom a potom už mi dáva zmysel akákoľvek byrokratická mašinéria. aj porady.

po práci sa vozím električkou a spím. neznášam telefonujúcich ľudí, hlavne tých, čo telefonujú dlho a nahlas. Potom si jedného dňa nastúpi harmonikár a ja sa zobudím na "nádych" mechu. Zlá nálada aj únava sú preč. Viem, že tento druh zarábajúcich má asi dačo dočinenia so všeličím nekalým, ale jedno sa im nedá uprieť - v tej električke vyšlo slnko, ľudia sa usmievali. čosi na tej hudbe bude. 

raz za čas zdrhnem. najlepšie do hôr. hodím všetko za hlavu (ehm, teda do batoha) a proste idem. keď nevládzem, stojím a dívam sa. keď idem napríklad s niekým, kto fotí panorámy, tak si aj sadnem :) smejem sa na kamzíkoch, obdivujem pokrútené korene na chodníkoch a vždy znovu a znovu sa  čudujem, načo ľudia zakladali mestá, keď mohli žiť v takejto kráse. 

a na záver v skratke: 

- môj brat má ryšavú bradu. vážne, choďte sa pozrieť.

- nesmiem zabudnúť opísať neopísateľne dlhé a nechutne vyslovené dlhé "ú" v slove lúč. v kombinácii s nočnou oblohou nad mostom SNP  nám to dáva... áno, áno, záchvat smiechu.

- a tiež je dôležité vedieť s noblesou požívať ovocie našej zemepisnej šírky. ináč, ak by ste o niekoľko rokov na svišťovke videli rásť malú hrušku, vedela by som o tom niečo :D

- jop a takmer som zabudla na dobú hudbu. Vážne ľudia, dajte si tú námahu a vyštafírujte sa raz na koncert do Reduty. Už len z toho priestoru budete mať zážitok. ;)

prekvapený kamzík :) (aj fotograf bol ;)

koniec. ešteže tento blog píšem krátko po zobudení a v nedeľu. ináč by bol oveľa smutnejší. 

tešiť sa takým zvláštnym spôsobom

najprv pieseň: 

V nočnom tichu, oslepení tmou zaregistrujeme pohyb.

Odvykneme oči od jasu hviezd a naraz zaostríme - mačka. Presúva sa k nám rozhodne, obzerá si nás akoby nie my sme boli fascinovaní ňou, ale ona nami. 

Keď mi je smutno, vždy si spomeniem na niektorú z nocí (tak podobných a predsa iných...)

Do rozhovoru padá hviezda a my si želáme mať odpoveď. Alebo radšej nemať otázku, čo bolí? Neviem a hviezda padla len jedna.

Alebo na túto: svorne mlčíme o tom, čo nás trápi. Na chvíľu prenechávame starosti mestu za obzorom a obdivujeme kúsok oblohy, čo nám hory práve dovolia. Vychutnávame si na chvíľu slobodný svet. Žiť pre prítomnosť je náhle krásne.

Alebo túto: je tma, ja preskakujem sieť. Nikto ma nevidí a nemôže, ja ledva dovidím pol metra k sieti. S neuveriteľnou, neotrasiteľnou istotou sa odrážam od zeme a na druhej strane siete zadupávam posledný kúsok pochybnosti či to dokážem. Nebolo pred kým zlyhať.

Mačka podíde priamo ku mne a obtrie sa mi o nohu. Čo vlastne je na tomto stvorení považované za zákerné a prefíkané?

Alebo iná noc: plný podnik, vrava pri každom stole, z jukeboxu Dream theatre a Iné kafe na plné pecky. Dvaja nadšení bubeníci si bratsky delia imaginárnu súpravu bicích, zo štyria sólisti s nasadením hulákajú slohy a zbory vokalistov sa pridávajú na refrény. Do toho pivo, veľa piva, silné reči a blbé kecy, neslušné vtipy a ja ako dokonale nepodstatná a predsa prítomná dívam sa na túto náhlu krčmovú spolupatričnosť a zvažujem: aj takto vyzerá prijatie? Možno dokonca nejaký druh lásky?! 

Od zadného stola sa ktosi dvíha a lúči sa - pri každom stole podá ruku známym, od dverí zakýva barmanke. Zazipsuje bundu až ku krku a vydáva sa do nočného chladu. Z WC príchodzí opozdilec vybieha za ním a podáva mu ruku. Premýšľam, kedy som naposledy vybehla za niekým z kostola, aby neodišiel bez pozdravu.

Dívam sa na mačku pri nohách a bratia sa smejú. "Poďme už!" povie jeden a odomyká auto. Mačka sa zľakne a beží pod kapotu. "Tam nechoď!" zjajkne druhý, priláka ju von a prenesie na opačný koniec parkoviska. Odchádzame, mačka začudovane sedí uprostred a díva sa za nami. Akoby nemohla uveriť, že sme nechceli riskovať jeden z jej deviatich životov. A my (pritom len) vieme, že žijeme svoj posledný.

A ešte jedna noc: Dívam sa na hviezdy a náhle ľutujem. Že som ju chcela. Že ju potrebujem. Alebo si to aspoň myslím. Niečo v mojom vnútri sa hurónsky rehoce: "a to si kde nabrala, že máš nárok?!! toto je obyčajná pýcha, moja zlatá a ty to vieš!". Ja si musím uznať, mojou doménou sú otázky. A čakanie bez nárokov na - odpoveď.

Epilóg: jesenná nálada, rodinné akcie a málo spánku ma vždy prinútia rozmýšľať. a spomínať. a tešiť sa zo života takým tým zvláštnym spôsobom, kedy si máte chuť zapáliť. alebo plakať. alebo písať nesúrodé blogy. alebo nútiť iných rozmýšľať. alebo...

Život je...

Pôvodne tu mal byť úplne iný článok. O tom, že život pracujúceho absolventa univerzity v najškaredšej z krásavíc na Dunaji je možný. O tom, že sa oplatí bojovať s ľudskou zadubenosťou. Že prežiť pekný večer s priateľmi pri hudbe či rozhovoroch vôbec nie je mrhanie. Že hudba je strašne krásna vec len tak, sama o sebe, že osem hodín spánku občas nie je až tak dôležitých.

A namiesto toho, píšem toto.

Sviňa život, pomyslela som si a dívala som sa na hladinu Chorvátskeho ramena. Práve okolo mňa tretíkrát prebehlo natešené dievčatku v zelenej sukni a akýsi petržalský orech sa s veľkou radosťou šmaril do vody.  Spolu s fajkovým dymom sa v letnom večeri vznášal tak trochu smútok, tak trochu hnev, tak trochu údiv, tak trochu sklamanie. Tak trochu život, povedal by skeptik.

Zasratý život, povedala som si. Zatvorila som knižku v 68čke. Nevládala som viac čítať, Chaim Potok bol príliš kruto náznakovo jasný.

Sakra život, povedalo si dievča. Dívalo sa z lesného šera na veselých ľudí na čistinke a zrazu vedelo, že už nemôže. Potichu vyrozprávalo svoj príbeh papradiam. O bolesti a ľudskom hyenizme a o tom, že je občas nemožné robiť veci správne a očakávať podobnú snahu aj od ostatných. Zakrývalo si rukami tvár a na chvíľu verilo, že zem sa už viac nemôže rovnako točiť ako dovtedy a že už nikdy sa nevráti na tú čistinku a nebude sa usmievať a spievať a rozprávať vtipy.

Život je krátky, povedala Lucia Piussi. Ja som dočítala článok, zbalila si ruksak a vydávam sa na cestu. Možno nie kvôli človeku, čo ma už nespoznáva, ale kvôli mne samotnej. Kvôli ruženčeku, jakubkám, ultrapevným vrkočom a pohladeniam zrobenou dlaňou. Aby som si v občasnom zhone nezabudla niekde vlastnú tvár. 

http://www.youtube.com/watch?v=Ci4LluhefS4

opäť

najprv som chcela písať o inšpiratívnosti červených makov, no kombináciou krajiny, oblohy, prehrávača v mobile a mojich spomienok vzniklo čosi úplne iné. a to som ani nebola smutná :)

hľadám sa 
prstom na mape 
svojich pochybností
asi som sa opäť mýlila 
vsadila na nesprávnu kartu

vytláčam z mysle
to škaredé
opäť

bude pršať
draky lietajú nízko
aj tento sa mi zdraví (jó estét kivánok, kisasszony!)
a ja mlčím
lebo nemám desať hláv

nemysli na to
bude to bolieť
opäť

s oceľovou oblohou 
konzultujem plán
tú najhoršiu verziu
čo sa princeznám
vonkoncom nikdy nestáva

z vŕškov rozprávkovej krajiny
mi máva
čarovné - opäť

no a?
pýta sa ma rieka
a pokojne sa vylieva z brehov 
za prítomnosti publika
vie, že neskočím (prezradil jej to Lahola) 

mne ostal vlastný strach
a jedno smiešne 
opäť

a stále nie som smutná. Opäť si ten smútok nechám pre nižšiu hladinu Dunaja a plávajúce lode ;)

život je opäť raz možný - májovo verzia 4/2013

dnes večer sem proste musím napísať. 

iba tak, že sa teším a sem-tam treba aj pozitívne písať. teraz, kým sa nebojím a verím (si?)...

že sú také veci, pri ktorých proste naplno cítim, že žijem.

- v práci, čo má zmysel, aj keď nie je moja. 

- keď sa strácam v hlbokomodrom pohľade pani B

- keď sa Maro teší

- keď tancujem

- keď sa okolo mňa deje hudba

- keď dočítam knihu, ktorú treba ešte týždeň spracovávať

- keď sa dozviem, že som bosorka a že nemám dušu a ani trochu ma to neprekvapí

- keď diskutujeme. a je pri tom nutné divoko gestikulovať 

- keď sa prechádzam za dramaticky prichádzajúcej búrky

- keď sa dívam na Dunaj. mútny a rozvírený, s veeeľa loďami. 

- keď niekoho držím za ruku. v tej chvíli - rozumiem (niečo na tej bazálke bude! ;) (ehm, pre bulvár: klient :)

- keď niekomu stojím za vysvetlenie

- keď mám akútnu chuť dotyčného/ú zabiť

- keď je s kým ísť na dobré pivo ;) 

- keď sa je s kým smiať na tom, ako vie byť život absurdne boľavo komplikovaný

- keď sa na predošlú vetu rozhodnem vykašľať

- keď... ach, je toho ešte veľa

amen. idem sa baliť a spať.

život je možný... opäť raz ;)

o... začudovanom koňovi

niekedy si niečo tak naozaj uvedomím, až keď fakt musím, lebo ma to takpovediac "ovalí".

v slabej chvíľke som sľúbila napísať niečo o "viere mladých". samozrejme som na to po navrátení normálneho životného rytmu úplne zabudla, až kým sa pred týždňom tento nepremyslený sľub nepripomenul. 

chytila ma panika...

ja, pochybujúca, polemizujúca, večne sa pýtajúca, neurčitá Viera mám čosi písať o viere... fakt vtipné. 

tak som teda, v noc deadlineovskú sadla k počítaču, na pomoc si zobrala pohár vody a čokoládku a slovo po slove som s bázňou písala ten text. 

na druhý deň ráno som sa vybrala na brigádu, dokonale začítaná v Ecovi som takmer zabudla vystúpiť na konečnej. Knihu som zaplesla a poďho do ulíc. 

V hlave sa mi prepletal príbeh románový s príbehom, ktorý som v noci písala. Prebehla som okolo dreveného domčeka a pošmykla sa na zaprášenej ceste, pri dobalansovávaní som si v polobrátke vychutnala začudovaný pohľad koňa spoza ohrady. Rozosmiala som sa. Na ráno nie je nič vtipnejšie ako začudovaný kôň. 

A vtedy som si to uvedomila - viera je dar. Áno, počula som toto slovné spojenie asi miliónkrát, tak ako vy. Zrazu som ale nadobudla pohľad z úplne inej perspektívy. 

Viera je dar. A ja som tento dar nesporne dostala. Je tá moja viera taká, aká je, ale je. 

Pýtam sa, hľadám, čítam, keď vládzem, tak sa aj modlím... no stále verím. Slabo, málo, nehodne, nerozhodne, častokrát ma pri omši len tak pichne, keď sa vraví  "nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi..." že, Pane, radšej ani na tú vieru sa nedívaj.... ale stále vždy znova sa len k tej svojej chabej viere vrátim. 

...blúdim a strácam sa 

...zápasím s tým, čo je naozaj podstatné pre život kresťana 

...vždy znova a znova žasnem nad mystériom kríz aj vzplanutí 

...s pokorou uznávam, že možno len neviem pohliadnuť nekonečnému "ničomu" do tváre, ako tvrdili niektorí existencialisti 

...a že možno je tá moja viera len snahou kamsi patriť či čosi vyznávať...

no je tu. napriek všetkému, vždy znova a znova zisťujem, že "sa mi dá" veriť.

a ja proste, aspoň tentokrát, nešpekulujem. 

ďakujem.

nad čím premýšľam, kým sa bicyklujem alebo májovo - verzia 2/2013

každý deň sa nejako máme.

ja viem, znie to banálne. ale prichytila ma otázka mamky môjho "klienta" a ja - nevedela som nič odpovedať.    

Jak sa vlastne mám? Dobre, ďakujem za opýtanie. A tam to väčšinou skončí. Prečo sa tak veľmi bojíme zdieľať naše životy?! Prečo sme smiešni, keď sa prichytíme pri vlastnom nadšení z orandžových rýb, na bielo a ružovo kvitnúcich pagaštanov, trefnej poznámke a super strávenom čase s priateľmi?!  

toto sa mi vlastne strašne páči na stopovaní. Človek sa zrazu zastaví a uvedomí si, ako veľmi je vydaný napospas prítomnej chvíli. Môže mať plány a sny, kam sa chce dostať a kedy, ale teraz, v tejto chvíli, stojím pri ceste, palec hore, ruksak v priekope a mám len prítomnú chvíľu. 

Ehm, až prítomnú chvíľu! Všetko, čo robím, robím teraz. Všetko, kým som, je teraz. Desivé? Lákavé?

láska je reálna rovnako ako modré kone Draeneiov. 

táto veta nie je normatív ani nič, to len ja sa tak zamýšľam, čo vlastne je realita. Koľko ľudí videlo modrého koňa a koľko ľudí sa dotklo lásky?! 

ja som prvý pochybovač a zároveň romantik, nechcem tu nič devalvovať. Iba som premýšľala, koľko našej ľudskej lásky je len natretý kôň a na koľkých sa pozerám ako na bláznov, len za to, že neverím v ich svet, kde modré kone proste sú. a sú krásne. veď sa pozrite:

odpoveď, aj keď len sčasti mi opäť poskytol Eric Emannuel Schmitt. ďakujem. raz možno zmú/odriem.

arteterapia, muzikoterapia, ergoterapia... proste fungujú.

heh, neprišla som na to pri bicykľovaní, len som si to náhle uvedomila. 

Ako liečebáčka som počula, čítala, zažila na sebe, že to funguje. Keď som konečne "vyskúšala" pracovať s využívaním prvkov týchto metód a "šiť" ich priamo pre klienta, náhle som si uvedomila, koľko radosti, nadšenia, priestoru pre zmenu, priestoru na učenie, priestoru na vyjadrenie... aaaatakďalej poskytujú. Ach jaj, opäť raz neveriaca Viera.  

má zmysel odchádzať, keď viem, že sa chcem vrátiť? 

mám počúvať tú zdivočelú časť srdca, čo by ma povláčila po všetkých "čertoch-diabloch", jak by povedala naša starká alebo radšej sa pokúsiť čosi vybudovať tu? heh a ČO tu vybudujem? naozaj si myslím, že to najušľachtilejšie zo všetkých povolaní je pre mňa? a načo je vo mne vlastne tá túžba odísť?

-------

chcela by som rozumieť. a raz budem, snáď nie príliš neskoro. 

zatiaľ stopujem životom v snahe nemárniť dni v šedi a každý deň sa nejako "mať". 

Občas k tomu vymyslím pesničku o verande a o návšteve, zasmejem sa na smutnom živote pandy a premýšľam či si viem vybrať to dobré pre mňa v živote. 

jop a ručník - mám. ružové sny sťahujem ;)