v Kráske na Dunaji prší.
všetci Krásky znalí vedia, že to znamená nevyhnutne prudký, rýchlo smer meniaci vietor a vďaka tomu ešte nepríjemnejší efekt moknutia, podporený kvapkami šľahajúcimi priamo do tváre. aj okoloidúce autá radi dotvoria atmosféru cákaním vody z mlák na úbohý dažďový poddruh človeka - chodca.
na boj s dažďom ľudstvo už čo-to vymyslelo a jeden prostriedok je v tomto meste obzvlášť zbytočný - áno, hádate správne - myslím dáždnik.
môj dáždnik je fialový krásavec a dostala som ho asi pred tromi rokmi. Išla som do kostola a pršalo, mama mi vtisla do ruky dáždnik, nech vyzerám ako človek, keď tam prídem. Pritom ja ako správna organistka dávno viem, že keď prídem načas, všetkým je srdečne jedno ako presne osoba organ obsluhujúca vyzerá.
ale moja mama nie je každý, preto mi strčila do rúk dáždnik, a keď som sa z toho kostola vrátila, skonštatovala, že má presne takú šiši farbu, aby som si ho nechala a zobrala so sebou do Krásky. Ja som si ho práve pre tú šiši farbu zobrať nechcela, lebo sa mi zdal prikrásny na to, aby pri najbližšej príležitosti len tak skončil polámaný v koši. Moja mama ale Krásku nepozná a vôbec, dobrý dáždnik nie je zlý a rodičom sa nepapuľuje.
Fialový dáždnik zakotvil teda so mnou v Kráske a ja som ho tri roky nosila so sebou zásadne za pekného počasia. A hoci som niekoľkokrát radšej zmokla ako by som mala riskovať jeho poškodenie, predsa len sa mu vo vetrisku postupne polámali tri nožičky a celý sa tak trochu skrútil do boku.
a tu prichádzam k pointe (áno až teraz).
Ja som človek posledných šancí. Vždy znovu a znovu sa pozriem na dáždnik/čokoľvek a poviem si, že je to dosť zlé/beznádejné/nezmyselné a mala by už niečo radikálne urobiť. ALE, povie si moje poslednošancové Ja, DÁM TOMU EŠTE ŠANCU.
Ja som človek posledných šancí. Vždy znovu a znovu sa pozriem na dáždnik/čokoľvek a poviem si, že je to dosť zlé/beznádejné/nezmyselné a mala by už niečo radikálne urobiť. ALE, povie si moje poslednošancové Ja, DÁM TOMU EŠTE ŠANCU.
Tak som dnes išla domov, v jednej ruke môj polodobitý chudák fialový dáždnik krásavec a v druhej ruke črepníček s rozmarínom. Na prechode sa zdvihol vietor, posledný krát poskrúcal chudáka fialového a bolo. už letmý pohľad mi povedal, že toto asi fakt nerozchodí.
Sedím v autobuse s fialovým zvyškom dáždnika a črepníkom a premýšľam, akých príjemných 10 minút po daždi ma čaká. Vystúpim a úplne automaticky vystriem ten zvyšok dažďobrany. POSLEDNÝ POKUS, pomyslím si.
V tej chvíli mi to celé došlo a začala som sa na sebe veľmi smiať. Aj vietor sa mi zasmial a od radosti ten dáždnik ešte raz prevrátil. Kráčala som teda s kusom hliníka a fialovej impregnovanej látky v ruke a premýšľala, ako sa s ním po toľkom čase dôstojne rozlúčiť.
Premýšľala som, aká som občas trúba, donekonečna čakám, že sa čosi zmení - ja, okolnosti, ostatní ľudia alebo, že prestane v Kráske fúkať. A niekedy je proste aj tak najjednoduchšie iba ísť ďalej.
V podchode stála teta. Taká asi 50 ročná a vcelku slušne zmoknutá. (Teraz by som strašne rada zaklamala, že mi to hneď napadlo, ale bohužiaľ nie.) Prihovorila sa mi, ako krásne prší a že tu čaká na autobus. Preto mi to napadlo až o dva metre neskôr, vrátila som sa a podala jej ten fialový zvyšok dáždnika, na tie tri minúty si ho môže nad hlavou podržať a nebude sa musieť báť, že jej ten autobus ujde, kým stojí v podchode.
Tentokrát sa moja čakanie na poslednú šancu predsa len niekomu oplatilo. :)
