život ako v nórskom filme

videla som nórsky film. Bol dlhý, pomalý a statický, veľmi potichu a autá na ulici príliš hlučné. chvíľami sa mi zdalo, že som jediná zo všetkých prítomných, ktorým sa ten film páčil.

pred koncom sa mi prihovoril kamarát.
- Ja mám pocit, že sa v tom filme nič nedeje.

neveriacky som na neho vypúlila oči. Hlavnej hrdinke sa práve podarilo poškodiť nórsky prototyp kilogramu, resp. jeho obal; zomrel jej otec, bývalý partner si z ich domu odniesol všetko - nábytok, obrazy, nebol sa schopný ani len pozdraviť pred bránou a práve sa do nej zaľúbil sympatický Francúz.

fakt sa tam nič nestalo.
/
pred týždňom sa skončil ďalší ročník stanovačky na mieste, ktoré sa nedá nemilovať. takých miest je viacej, to je pravda, ale len o máloktorých sa mi vie snívať. Občas sa v snoch napríklad prechádzam po poli za bytovkou v Janovicích, niekedy sa kochám majestátnymi lesmi na Úhornej, už som párkrát snívala aj o kapličke v Hniezdnom a lese nad Rožňavou.
Ale najviac snov mám vždy z Lopašova.

krásne tam prší aj svieti slnko, krásne šumí les, keď fúka vietor, krásne pištia myšiaky a srnky štýlovo prebehujú popred mňa. dokonalý materiál na sny. 
/
občas sa mi zdá, že mojím hlavným pracovným nástrojom je rutina. snažím sa, čo najviac "zbezpečniť" život a svet. dobrodružstvá povolené medzi 10:00 a 12:00 a potom ešte od 15:00 do 16:30. všetko ostatné je bezpečne rovnaké a učesané.

niekedy ma to unavuje zo všetkého najviac. zdá sa mi, že som buď primladá alebo prihlúpa, aby som si bezpečie pravidelnosti dokázala vychutnávať. niekedy premýšľam či v jej prijatí a milovaní nespočíva práve tá povestná životná múdrosť.
/
lebo život zväčša plynie pomaly ako v nórskom filme.
obrázky krajiny sa striedajú za oknami autobusu a to naozaj dôležité sa deje v tých bežných rozhovoroch. 
bežných rozhodnutiach. 
dobrodružstvách od 18:00 do 22:00.

o dáždniku

v Kráske na Dunaji prší. 

všetci Krásky znalí vedia, že to znamená nevyhnutne prudký, rýchlo smer meniaci vietor a vďaka tomu ešte nepríjemnejší efekt moknutia, podporený kvapkami šľahajúcimi priamo do tváre. aj okoloidúce autá radi dotvoria atmosféru cákaním vody z mlák na úbohý dažďový poddruh človeka - chodca. 

na boj s dažďom ľudstvo už čo-to vymyslelo a jeden prostriedok je v tomto meste obzvlášť zbytočný - áno, hádate správne - myslím dáždnik. 

môj dáždnik je fialový krásavec a dostala som ho asi pred tromi rokmi. Išla som do kostola a pršalo, mama mi vtisla do ruky dáždnik, nech vyzerám ako človek, keď tam prídem. Pritom ja ako správna organistka dávno viem, že keď prídem načas, všetkým je srdečne jedno ako presne osoba organ obsluhujúca vyzerá. 

ale moja mama nie je každý, preto mi strčila do rúk dáždnik, a keď som sa z toho kostola vrátila, skonštatovala, že má presne takú šiši farbu, aby som si ho nechala a zobrala so sebou do Krásky. Ja som si ho práve pre tú šiši farbu zobrať nechcela, lebo sa mi zdal prikrásny na to, aby pri najbližšej príležitosti len tak skončil polámaný v koši. Moja mama ale Krásku nepozná a vôbec, dobrý dáždnik nie je zlý a rodičom sa nepapuľuje. 

Fialový dáždnik zakotvil teda so mnou v Kráske a ja som ho tri roky nosila so sebou zásadne za pekného počasia. A hoci som niekoľkokrát radšej zmokla ako by som mala riskovať jeho poškodenie, predsa len sa mu vo vetrisku postupne polámali tri nožičky a celý sa tak trochu skrútil do boku.

a tu prichádzam k pointe (áno až teraz). 
Ja som človek posledných šancí. Vždy znovu a znovu sa pozriem na dáždnik/čokoľvek a poviem si, že je to dosť zlé/beznádejné/nezmyselné a mala by už niečo radikálne urobiť. ALE, povie si moje poslednošancové Ja, DÁM TOMU EŠTE ŠANCU.

Tak som dnes išla domov, v jednej ruke môj polodobitý chudák fialový dáždnik krásavec a v druhej ruke črepníček s rozmarínom. Na prechode sa zdvihol vietor, posledný krát poskrúcal chudáka fialového a bolo. už letmý pohľad mi povedal, že toto asi fakt nerozchodí. 

Sedím v autobuse s fialovým zvyškom dáždnika a črepníkom a premýšľam, akých príjemných 10 minút po daždi ma čaká. Vystúpim a úplne automaticky vystriem ten zvyšok dažďobrany. POSLEDNÝ POKUS, pomyslím si. 

V tej chvíli mi to celé došlo a začala som sa na sebe veľmi smiať. Aj vietor sa mi zasmial a od radosti ten dáždnik ešte raz prevrátil. Kráčala som teda s kusom hliníka a fialovej impregnovanej látky v  ruke a premýšľala, ako sa s ním po toľkom čase dôstojne rozlúčiť. 

Premýšľala som, aká som občas trúba, donekonečna čakám, že sa čosi zmení - ja, okolnosti, ostatní ľudia alebo, že prestane v Kráske fúkať. A niekedy je proste aj tak najjednoduchšie iba ísť ďalej.

V podchode stála teta. Taká asi 50 ročná a vcelku slušne zmoknutá. (Teraz by som strašne rada zaklamala, že mi to hneď napadlo, ale bohužiaľ nie.) Prihovorila sa mi, ako krásne prší a že tu čaká na autobus. Preto mi to napadlo až o dva metre neskôr, vrátila som sa a podala jej ten fialový zvyšok dáždnika, na tie tri minúty si ho môže nad hlavou podržať a nebude sa musieť báť, že jej ten autobus ujde, kým stojí v podchode.

Tentokrát sa moja čakanie na poslednú šancu predsa len niekomu oplatilo. :) 

Neodbytné otázniky z mesta s výhľadom

najprv ten výhľad

niekedy, keď prechádzam mojím mestom, premýšľam koľko máme toho spoločné - ja a mesto vo mne.

niekedy mi tak napadne, že koľko rokov ešte budem hľadať domov, kým pochopím, že ho mám celý čas tu.

alebo možno iba treba vydržať. možno, ak by sa mesto viac menilo, rástlo rýchlejšie...

potom sa zadívam na deti pobehujúce po námestí a poza paneláky a viem, že sa mení a rastie. no som to ochotná vidieť?

alebo ide o vzťahy. no ťažko uveriť, že ich niet, keď sú na dosah otázky. netreba písať statusy, otvárať diáre, plánovať mesiac dopredu.

alebo je to len dovolenkársky skreslený pohľad. určite. treba ešte počkať, kým všetci odídu, kým už nikto nebude mať čas. kým sa človek - Vier prestane pýtať.

kým človek - Vier prestane hľadať výhľad z doliny.



(...aby som bola fér, mala by som písať o odpovediach, lebo za posledný mesiac mám odpovede dve!
a dokonca vcelku zásadné a potrebné a fakt mám z nich radosť.

No na druhej strane, koho už zaujímajú cudzie odpovede?! ;)

advent nie je len o strese a Vianoce nie sú len o darčekoch...

...ale uznajme si reálne: ak zrovna nepíše o pokoji cez Advent knieža Schwarzenberg, tak ma absolútne rozčuľujú tie statusy o tom, ako je svet zlý a smutný a ešte raz zlý, lebo sa nevieme na celý tento konzum vykašľať. 

Veľmi by ma zaujímalo či ten rozhorčený nemainstreamovec príde na sviatky domov a zahrá Lenonove Imagine a vysvetlí rodine, že on pre nich nič nemá, ale má pokoj v duši.

tak som zamyslela sa. vravím si, napíšem takýto miniblog o nápadoch darčekových a uvidíme, možno niekoho inšpiruje. 

prvý nápad: kuknite sa dobre na svojich drahých.

prestali písať maily, bo majú na ... maderu rozbitú klávesnicu? sliepňajú po večeroch pri knižke, lebo si nevidia na písmenká? praktické darčeky nemusia byť také zlo (ináč ja osobne si Vianoce bez teplých ponožiek už ani neviem predstaviť. aj podkolienky sú fajn, mami ;) ) a vyhráte to naplnej čiare, lebo ešte ste aj všímaví :)

druhý nápad: cool veci.

nemyslím hneď na hooverboard a tablet, ale napríklad:

• tričko z kompótu (kompot.sk), zatiaľ u mňa vedie Headbanger a Ľuďom viete čo, ale majú aj iné milučké veci a oblečiete aj bábätko.
• diár z Remini. alebo zápisník, ak všetci frčia na googlecalendari. majú najkrajšie zápisníky a diáre v galaxii. minimálne
• omaľovanku pre dospelých z Cocopinda. netvárte sa kyslo, poznáte minimálne jedného človeka, ktorého poteší. 

tretí nápad: intelektuálno vie byť dobré, krásne a pravdivé.

predplatiť obľúbený časopis, kúpiť Piáno (na prvý mesiac je za nejakú smiešnu cenu ;)), podporiť Projekt N....

aaaaaaa knižky! ešte stále neverím, že existuje človek, ktorému sa nedá utrafiť kniha... 

od Terryho Pratchetta, na ktorom sa smejú hádam aj kamene, cez klasiky ako Jane Austenová, Tolkien alebo Dostojevskij až po ultramoderného Murakamiho, vďaka ktorému pochopíte aj japonského Wolverina, či (vraj) nepríjemne pravdivého Sorokina alebo Pravdou proti moci od Silva Krčméryho. 

dá sa trafiť, verte ;) (a dá sa prípadne aj vymeniť :) )

štvrtý a zbytočne provokujúci nápad: zamyslime sa. 

nepodarí sa nám isto uloviť samé úžasné darčeky a rozpočty bývajú tesné, tak hlavne s pokojom :) všeličo sa dá vyrobiť, nakresliť, nahrať, napísať, preposlať...

...a niečo sa dá odložiť aj po Vianociach :)

(a prinajhoršom fakt dôjde na Lenona ;) )

držím nám palce!

 

možno od nás niečo predsa len závisí

každá rodina má nejakú spoločnú črtu. u nás je to nekonečné spochybňovanie. (a krutý zmysel pre humor, ale to bude teraz chvíľu vedľajšie.)

spochybňovanie asi nebude to správne slovo, má v sebe príliš negatívny náboj, rovnako ako relativizovanie. je to skôr spôsob uvažovania - hľadanie (niekedy nekonečné) toho správneho významu, správneho náhľadu na situáciu, životný príbeh alebo na význam slova. ako v tomto odstavci :)

• boli komunálne voľby. Zišli sme sa doma po dlhom čase všetci piati a štyria sme šli pekne pospolu aj do volebnej miestnosti. Baby v komisii sa smiali, že ideme ako taká rodinná delegácia. 

Na druhý deň sa ukázalo, že máme nielen menšinové politické názory, ale aj menšinové myslenie. 

Volebná účasť 30%.

• dnes si otec pri raňajkách spomínal na november 1989. ako to vyzeralo v Klatovách, ako sa bol pozrieť na demonštrácie, ako premýšľal, čo si o tom celom myslieť. 

"Bože, akí sme boli vtedy všetci naivní" uzavrel svoj monológ. 

• stála som na zastávke a písala sms. Ako už je mojím zvykom, s dvojdňovým omeškaním som gratulovala k narodeninám. Bol to ten zlý-zlý-zlý sivý deň, kedy odchádzam z roboty narobená ako kôň, kedy je svet škaredý a únava neúnosná. Do tohoto môjho stavu zrazu vstúpi kamarátka a povie mi, ako sa na mňa na tej zastávke dívala a ako sa zamýšľala načo jej vlastne je nový mobil, keď sa dá krásne fungovať aj so starým a načo jej vlastne sú viaceré super-in a cool veci. 

Nemala som potom lepší deň. Na chvíľku áno, dobre mi padlo stretnúť kamošku, ale potom som tuším ešte niečo doma pre samú šikovnosť rozbila a šla radšej spať, kým ma premôže skepsa.

Nejde o to, že mám starý mobil a niekto mi uznal, že je vcelku rozumné ho používať. 

Nejde o to, že niekto naozaj veľmi veril a naozaj sa veľmi sklamal.

Nejde o to, že som sa ja a možno ešte pár ďalších sklamalo vo vlastných susedoch a (možno aj) priateľoch.

Ide o to, že „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“.

...niekedy sme dôvodom k zamysleniu len keď stojíme znivočení na zastávke. 

niekedy môžme inšpirovať hoci sa o tom vlastne ani nikdy nedozvieme. 

niekedy...
----------------------------------------------------------------------------------------
ďakujem Lenke F., že sa podelila o myšlienku ;) 

možno nie je neskoro

Starobylé údolie, chladný letný dážď a šumenie stromov. 

Náhly a veľmi naliehavý sen o starom dome, kde sa dalo dookola chodiť z izby do prednej izby a potom do spálne a potom do kuchyne a zas a znovu. 

Šatka, ktorú nedokážem odložiť do skrine. 

Babky slziace pri mariánskych JKSkách a ja s nimi utieram slzy do rukáva.  

Zvyčajne ma trápi naliehavosť otázok a nedostatok odpovedí. Niekedy je odpoveď daná a nedá sa už k nej postaviť žiadna otázka. 

A je to vlastne ešte horšie. 

Alebo lepšie, nech nie som zas zbytočne tragická. 

Dnes som si vypočula túto pieseň a musím povedať, že sú veci, ktoré nedokážem pospájať logicky, ale intuitívne mi vždy znovu pripomenú JU.  

Letný dážď "ľapkajúci" na dvor jej domu. 

Vôňa jakubiek, ktoré sa kazili skôr ako stihli dozrieť a padnúť zo stromu.

Šatky. 

Láskavý vráskavý úsmev. 

Kropenička a červený tranzistorák na hokerlíku

Tichý šepot ruženca, na ktorý sme zaspávali aj sa zobúdzali. 

Nenapodobiteľné kakaové záviny. 

Mlčanie, ktoré vydalo za mnoho slov. 

Krásne rozhovory, ktoré boli vlastne mojimi prvými validačnými pokusmi a ani som o tom nevedela. 

Vďaka nej už navždy budem na štekajúcich psov minimálne v hlave kričať: "stille! aber gleich!" a už nikdy si neumyjem ráno tvár bez spomienky na: "joj, žimna je!"

a možno to vôbec nebude navždy a nikdy, to sa mi len teraz vidí. 

každopádne, možno nie je neskoro na nekrológ, taký malý, nepodstatný, nevysvetliteľne sa derúci na svetlo sveta. 

Niektoré odpovede proste treba prijať. 

Chýbate mi, babka Otília.  

...ale zomrieť môžeš šťastný

najlepšie sa píše vtedy, keď presne viem, čo iné by som mala robiť. teraz napríklad by som mala spať/premýšľať ako a kam zbalím všetko moje dvoma rokmi nazhromaždené harampádí. 

prešla som sa po lese. z pôvodného hustého tmavého borovicového lesa neostalo skoro nič, len také lesné rumovisko. smutná náhrada lesa. potom som opäť stretla také tie málo plaché mladé srnky, čo si vás zvedavo obzerajú, nad hlavou mi zakrúžila dvojica myšiakov a pod lesom som skoro "zrazila" zajaca. 

život je možný, vravím si. márnotratne ohromne možný.

po niekoľkých rokoch som znovu trafila do čerešňového sadu. je to ten typ miesta, kedy absolútne nechápete, ako ste ho nemohli nájsť, veď je celý čas tu. aj tak sa potešíte, sadnete si na takú "nahrubo" pokosenú lúčku, dívate sa na krajinu pod vami a uvedomíte si, že sa pýtate tie isté otázky ako pred rokmi. a spomeniete si na Jurolekov verš: "Buď pokojný: / život si nepodrobíš, / spása nepríde, / ale zomrieť môžeš šťastný." 

dívam sa na film. podvedome sa mi obrazy spájajú s tisíckrát počutou hudbou a na záver sa rozprší. Presne ako v tom filme. presne ako vo vnútri osamelého človeka.

- "...nechápem prečo ľudia tak dlho žijú. ja už mám skoro 90 rokov, kľudne by som už mohla zomrieť." 

- "...neviem, možno som príliš optimistická, no mne sa zdá, že život nakoniec vždy prinesie niečo pekné. možno inak ako čakáme, alebo ako by sme chceli, ale prinesie." 

- "vy ste taká ako ja, stále čakáte niečo dobré... Ale to je dobre, ste ešte mladučká."

vrátila som sa z dovolenky. obehala všetkých mojich "klientov", bola oprostená od štruktúrovaného programu poobedňajšieho, obdarovaná gladiolou a pusou, čo sa zriekla všetkej zmyselnosti v prospech vrúcnosti. vypočula si, čo sa počas exilu Lopašovského udialo a uvedomila som si opäť raz tú krásnu márnotratnosť života. 

Ohromnú márnotratnosť života, ktorú si nepodrobím, no v ktorú môžem dúfať.