o zázrakoch

priznám sa, tento text som začala písať už pred asi dvoma rokmi, ale vtedy som v ňom chcela obsiahnuť strašne veľa zázrakov naraz. No to, vzhľadom k tomu, že už len fakt, že som sa narodila a dožila sa krásnych 25 rokov chvíľami pokladám za zázrak, asi nie je reálne a možné ;)

a tak nezačnem „veľkými“ zázrakmi, ale tými obyčajnými. možno to ani nevyhodnotíte ako zázrak, iba ako celkom obyčajné prejavenie láskavosti... ale verte v situácii, kedy nič neočakávate alebo kedy čakáte všeličo iné ako láskavosť to nijak inak ako zázrak ani nenazvete.

takže malý príbeh na úvod.

kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Vierkuška, ktorá mala ísť na zápis do školy. Ale práve v tom čase ochorela. S vypätím všetkých síl docestovala do mnohovežatej Bratislavy a napriek ťažkostiam rôzneho druhu sa vybrala do školy. naprieč veľkomestom až na nedobytné pracovisko študijného oddelenia jej milovanej fakulty. Celou cestou mala neodbytný neutíchajúci pocit, že si niečo zabudla, ale keďže situácia cestovania 39nou so zvýšenou teplotou, bez raňajok, v mrchavom počasí je sama o sebe dosť ťažká, neoddávala sa takýmto smiešnym iracionálnym pocitom.

Bolo nad slnko jasnejšie, že niečo nie je v poriadku – na zápis totiž išla s vyše polhodinovou časovou rezervou. Rozhodla sa preto, že skúsi napraviť neblahý stav hladu návštevou v obchode. Po zhliadnutí sortimentu sa uistila, že už spomínaná zvýšená teplota skutočne nepôsobí priaznivo na apetít, no predsa sa len rozhodla pre akési chlebíčky a čokoládku pre spolužiačku – aj opozdený darček je darček, však?

Podíde k pokladni, pokúsi sa usmiať na tetu pokladníčku – ešte netuší aký dôležitý krok to bude. Medzitým začne zdolávať zákutia ruksaku, ale ako hľadá, tak hľadá – peňaženky nikde. Pozrie sa pre istotu ešte raz a ešte raz, no peňaženky skutočne niet. Nasleduje bezradný úsmev aj slovné vysvetlenie predavačke. Peňaženka spolu s dokladmi radostne hovie na internátnej posteli namiesto Vierkušky. Teta pokladníčka megachápavo navrhne storno, keď sa v tom zrazu pri pokladni zjaví postarší gentleman (v tej chvíli ešte len postarší) a smelo sa opýta predavačky, o akúže sumu to ide. Pani predavačka promptne zahlásila sumu pohybujúca sa niekde pri 2 eurách. Postarší pán nechal gentlemanovi v ňom plnú voľnosť a so slovami: „Dnes sa zahrám na granda, slečna“ a „...ktovie, možno nabudúce to budem potrebovať ja...“ úplne veľkodušne zaplatí nákup a vo Vierkuške sa miešajú pocity zahanbenia a veľkej vďačnosti, podporenej aj škvŕkajúcim bruchom. Ešte raz sa poďakujúc, vymotá sa Vierkuška von a nechápe. V Bratislave sa jej stalo už všeličo... ale toto bola teda šupa priamo na úvod.

Toľko minipríbeh. A ja už len pre zasmiatie pridám, že napriek tomu, že som celý ruksak ešte niekoľkokrát v škole prehľadala, musela som sa namiesto státia v rade na papierovačky ponáhľať naspäť do Mlynskej doliny. Iba preto, aby som prišla na izbu, takmer chytila infarkt, že peňaženka nie je na posteli a následne vyhádzala bez ľútosti obsah ruksaka a... a áno, našla peňaženku úplne nevinne a nenápadne na samom spodku ruksaku.

Zdá sa vám to málo? ...veď počkajte! všetko bude, aj zázrak väčších parametrov :)

o narodeninách

Tak je to teda za mnou :)

Deň, na ktorý som sa veľmi – veľmi dlho tešila, zároveň som sa aj trocha bála, že či okolo neho nebudem depkárčiť ako to mám každý rok vo zvyku. A asi hektika posledných dní, všetky tie zariaďovačky v škole, práci, okolo zborového sústredka a so stretkom mi v tom dostatočne stihli zabrániť.

Včera, o pol ôsmej ráno som dosiahla vek, ktorý sa už pomaly, ale isto bude zaokrúhľovať k 30tke a mám z toho radosť ako dieťa. Milujem dni, keď mám sviatok – Vianoce, MDD aj MDŽ, Deň študentstva, meniny a úplne najviac najlepšie sú narodeniny! Vtedy mám pocit, že všetko okolo mňa je špeciálne pripravené pre mňa, akoby mi tak „patrí“. Dnes som sa po dlhom čase vyhla potriasaniu rukami a trápnemu bozkávaniu (až na dva prípady). Hm, malo to svoje čaro... pomaly si treba zvykať, že na moje narodeniny sa moc nepamätá a hlavné sú decká ;) len ešte neviem či dajaké budem mať :D ale ten pocit, to tešenie sa už od leta na oslavný október, na deň, na ktorý si spomenú len tí, čo čítajú na FB upozornenia na bočnej lište alebo si pamätajú čísla :D a samozrejme, maminkaaaa. ach! milujem narodeniny!

Minule som sa tak zamýšľala po niečej oslave, že vlastne som nikdy neusporiadala "len svoju vlastnú" narodeninovú oslavu. Najbližšie k tomu malo spoločné párty so Žofkou (stáli vždy za to!) Trochu ma to škrelo – či ja tých svojich kamarátov o dačo aj neochudobňujem... hm, asi to prehodnotím pri dovŕšení ďalšieho významného životného jubilea. Iba že by nie :D

tak teda tak. končím asi tento nezmyselný príspevok. Teším sa z darčekov, čo som dostala od Marfušky (to budú zase vnútorné a vonkajšie boje samej so sebou, kým chytím do rúk štetec :) a teším sa na našich. Ako budeme s maminkou piecť tortu, o ktorej akože vôbec neviem (no a čo, že torty nemám rada :D), ako dostanem niečo megasuper praktické... zišli by sa mi ponožky a rifle, by the way :D a dúfam, že maminke sa podarí aspoň jeden darček úplne malililinký vymyslieť a nechať ho ako prekvapenie... juuuuj, tak sa teším!

ale dovtedy ešte týždeň tuto v BrotherGlory ;) dúfam, že konečne bude aspoň nie neľudsky hektický :) štartujem ho s týmto blogom a s Aerodynamic v slúchatkách, tak nejaká nádej tu bude :)