O rozprávke mojej každodennej

Prechádzam cez most. Zasvieti slnko: krásne mi pripomenie každú pehu aj zlatistý odtieň vlasov a hneď sa zasa schová za mrak. Po troch dňoch dažďa je to od slnka veľmi milé, že sa takto ukázalo. Ale na druhej strane, patrí sa to. Však som princezná a prechádzam sa kráľovstvom svojho Ocka.

 

Je krásne a ľahké byť princeznou v tomto kraji. Každý strom, každé steblo trávy mi dôverne šepká: poznáme Ťa, vieme KTO si. Neboj sa, poznáme kúzlo Zlého černokňažníka. Vieme, že Ťa uväznil v tele zlobrine, ale príde ten Pravý, On a naveky Ťa odkľaje.

 

Sú aj miesta, kde to tak nie je ani zďaleka také ľahké. Kde aj kvietky a vrabčeky vidia len zelenú farbu a tykadlá. Nevedia nič o kliatbe ani o princoch. A princezná v nádherných, zlatom pretkávaných šatách sa krčí po kútikoch mojej duše. A snaží sa nepočúvať, nevidieť a nedarí sa jej to. A na druhej strane vie, že musí aj počuť, aj vidieť, hoci ju to bolí: veď je princezná! Kto to kedy videl, aby sa princezná bála?!

 

Tak takto bojujem. So svetom, s ľuďmi, so sebou. A ešte stále vyzerám ako zlobriňa, no neverte tomu. V skutočnosti som len zakliata princezná.

 

P.S.: Ak uvidíte okolo bežať princa, tak mu odkazujem, že na tretej odbočke vľavo... a nedajte sa pomýliť, môže vyzerať celkom ako zlobor :)   

O speve... alebo o Festabangu :)

Prišla som tam ako všade inde.. trochu nesmelo, ustráchane, prekvapene, čo tam vlastne môžu po mne chcieť a čo im ja môžem dať, natešene, lebo som konečne mohla vypadnúť z domu aj inťáku, od kníh a večného nestíhania.

 

doteraz si  pamätám prvý večer. sedela som v kaplnke a počúvala všetkých tých ľudí naokolo. nedokázala som uveriť, že tu sedí toľko ľudí schopných spievať a tešiť sa z toho rovnako ako ja. Zoznamujeme sa a padá neskutočné množstvo mien a miest. Viem, že si to asi nezapamätám, ale nevadí. Žasnem nad všetkými tými pesničkami, ktoré som nikdy nepočula a zrazu niekomu záleží na tom, aby sme sa ich všetci naučili. Vymýšľame si hlasy, skúšame, počúvame, nakoniec si už necítime nohy ani hlasivky. Rozchádzame sa.

 

Do ďalšieho týždňa sa preberiem z toho šoku. Začínam kecať Hele do výberu pesničiek aj k ich úprave. Som drzá a snažím sa všetkých zobudiť a presvedčiť, že spev je hlavne o radosti... všade kadiaľ chodím rozprávam o tomto mojom úžasnom zážitku.

 

prichádza Festa 2007. Akcia, na ktorú by som určite nešla, keby som na nej nespievala. Strašne veľa skvelých ľudí. Nezvládam sa zapájať, o to radšej pozorujem, počúvam a teším sa. Ten Pán Boh asi naozaj existuje.

 

Ťažký rok. Pochybnosti, neúspechy, zlomené srdco. Ale aj veľa priateľov, modlitieb, spievania. Aj s FB. Ponuka a rozhodnutie ísť na Lumen. Žasnem. Po mojom prvom Lumene sa ma „zo srandy“ opýtal Pali, či ba som išla na Lumen spievať... a teraz to vyzerá tak nádejne. Zlé správy. nová škola. prijímačky. rozhodnutie nevzdať to. Chcem spievať na Lumene. A stálo to za to. Žofinka precestovala pol Slovenska kvôli nášmu vystúpeniu. Nechápem, ale ďakujem. Vďaka Ti Bože.

 

Nový školský rok, ďalšie vystúpenie, nová škola. Konečne začínam chápať hlavné bohatstvo FB. Nie je to ani skvelá hudba, ani radosť, ani skvelé a jedinečné akcie, na ktorých spievame. Je to Božia láska prejavujúca sa v nás, obyčajných ľuďoch, ktorí sme sa stretli a rozhodli venovať svoj čas a energiu práve tomuto.

 

Nechcem to zbytočne predlžovať. Aj tak moc dlhé a sentimentálne kecy FB ani nesvedčia. Na tohtoročnom Lumene sme sa rozlúčili. S ľuďmi, ktorí nám fandili a tak trošku aj s nami navzájom. Veď sme takmer z celého Slovenska a môže sa stať, že sa dlhší čas neuvidíme. Hudba, radosť, tanec, skvelí ľudia. To je taká „nenáhoda“, že ten Pán Boh asi naozaj musí existovať.