Dnes som sa „na skok“ zastavila v Univerzitke. Keď som odchádzala, stretla som v šatni vysokánskeho ryšavého chalana – pozrel na mňa a venoval mi krásny úsmev. Taký ten sprisahanecký, aký si vymenia pri stretnutí maminky práve revúcich detí v obchode, dvaja ľudia s knihou od Umberta Eca pod pazuchou, študenti nad skriptami vo vlaku... a svet bol opäť príjemným miestom, lebo žiadna neobvyklosť nebýva nepochopená.
hľadala som pre kamošku k narodeninám nejakú milú somarinu – pohľadnicu či záložku... našla som jednu s myšlienkou zo Svätého Písma (pre zvedavcov: 1Pt 4,8). Zasmiala som sa... ako dobre, že existuje priateľstvo, kde si nemusíme klamať, že sa nás čosi tak nepríjemné ako hriech, oboch týka.
v poslednom čase som si opäť raz uvedomila (aj vďaka pánovi Forrestovi Carterovi a jeho knižke Malý strom), že porozumenie a láska sú si neraz bližšie ako by sme na prvý pohľad očakávali. a že chcem rozumieť a chcem milovať, lebo pocit, že vám ľudia nerozumejú je fakt... na nič.
