jún je už tradične náročný mesiac. Začínam sa nad tým zamýšľať - či náročné decembre a júny už zo školských čias sa zapíšu do našich podvedomí a celý život na december a jún plánujeme všeeeeeetko, len aby sme to (preboha) stihli.
Boh je však od našich decembrových a júnových zhonov zjavne nielen slobodný, ale dokonca nie sú ani pre neho. Ktovie, možno je to aj škoda. Strácame šancu sa naháňať pre niečo (možno) naozaj dôležité.
Našla som si zaujímavú záľubu. Teda, hehe, skôr spôsob prežitia. Vždy, keď sa mi už zdá, že mi život jaksi padá na hlavu, si kdesi zoženiem Šikulovú alebo Šikulu a nechám sa unášať ich príbehami a ich domovmi a ich zvláštne spevavými veselo-smutnými životmi.
V tomto ich spevavom veselom smútku sa cítim byť s nimi spriaznená. Akoby som v nich našla nejakú dávno stratenú rodinu. Alebo nie - ešte lepšie - akoby sme sa stretli v dákej postapokalypickej krajine a hľadali tie svoje rodiny. Tých svojich drahých, na ktorých naozaj záleží a vlastne je to jedno či tu fyzicky môžu ešte byť, lebo pre nás sú reálni, sú tu, sú našou súčasťou.
a tak.
kráčam si do práce a z práce. z únavy do hnevu, z hnevu do rezignácie, z rezignácie do radosti a potom zas do únavy. celý čas premýšľam, kde sa na osi človek - dievča - žena - dinosaurus práve nachádzam a zvyčajne - áno, je to neuveriteľné - neviem.
premýšľam, čo je vlastne pre mňa najťažšie. to je ináč regulérna terapeutická metóda. tak ju používam pre istotu najprv na sebe. A najťažšie je to, že človek - dievča - žena - dinosaurus Vier si chodí svetom a musí sa zmieriť s tým, že aj keď sa stretne zoči-voči zázraku, nebude o tom vedieť. minimálne nie hneď a možno vôbec.
Chodím si po svete a hrávam v orchestroch životov ľudí, ktorých stretávam tretie, štvrté, šestnáste, dvesté husle. A keby aspoň husle. Violu hrám! A aj tú treba hrať so cťou a poriadne. Nádejať sa, že keď príde čas zúčtovania, nebudem päť taktov pozadu. a dinosaurovi sa ťažko hrá na violu, isto uznáte aj vy.
A tak človek - dievča - žena - dinosaurus Vier chodieva pešo popri cestách, na ktorých sa ľudia preháňajú v tak drahých autách, že ma spoza tmavých skiel asi ani nevidia. A ja si kráčam a kráčam, pod pazuchou violu a verím, že raz sa zmení na husle.
Prvé.
