...pred
pár dňami som sa ocitla na klasickej nedeľnej prechádzke – slniečko svietilo, stebielka
tráv sa vzdorovito nenechávali udupať našim teniskám a my sme proste iba
šli a mlčali. každý dokonale v svojom svete. zrazu ma zaplavila vlna
radosti a vďačnosti – za tento krásny svet, za život, čo je možný, za
priateľov. tých, čo kráčali so mnou i za tých, čo už život zavial
všelikam. a pre nich všetkých – či už ich stretám v intervaloch denných
alebo ročných... básnička ;)
Priateľom
ako
leto
vkráda
sa
do
zimných snov
tak
priateľ
ohreje
ťa úsmevom
objíme
ťa šibalským
„ahoj“
mlčaním
dopovie
čo
nezmestí sa do slov.
smútok
v jeho očiach
je
strašný.
ako
povodeň v rovinatých krajoch.
smiech,
ktorým ťa víta
je
krajší ako jar.
a rozumie.
nebojí
sa pýtať
a pohladí.
nebude
počítať.
radosť
je ho stretnúť
šťastie
sa ním stať
(milé
dámy, nenechajte sa zmiasť mužským rodom, tieto riadky patria aj vám ;)
