Ivan Mládek mi do uška spieval o pitomím jaře, vonku svietilo slniečko jak besné, bolo teplúčko, dalo sa chodiť po vonku s neusušenými vlasmi bez akútnej meningitídy do 15 minút a po zážitkoch vtedajšieho týždňa som sa odhodlala predsa čosi napísať.
- o voľbách: ako uvedomený občan a študent bez príjmu podujala som sa na službu národu v okrskovej volebnej komisii. Čakala som krutú a pomalú smrť nudou a únavou, nakoniec to bol ale veľmi príjemný čas, ľudia vcelku chodili, zistila som, že babky (alias staršie panie) ma majú tendenciu milovať a Frankl je nápomocný a zmysel dávajúci akejkoľvek situácii. asi mám fakt divný vkus, ale Psychoterapia pre laika je podľa mňa napísaná tak pútavo, že som normálne nemohla prestať čítať. Asi preto som nebola taká znechutená z výsledku volieb. Je to zlé (stále teda dľa môjho skromného názoru), ale ľudia žili vždy a verím, že aj toto volebné obdobie prežijeme. a ideálne – poučíme sa. všetci.
- o Krásnej Hôrke: o Rožňavskom okrese zvyčajne nič v novinách nepočuť. keď sa podvečer pri dverách volebnej miestnosti začali spomínať slová ako Krásna Hôrka, Gemer, Rožňava, strašné, taká škoda... mohli sme mať aj krajšiu reklamu teda. pohľad na plačúceho starostu pod tlejúcou Krásnu zHôrkou bol... strašný. a ešte strašnejšie bolo čítať tie strašne „cool“ vyjadrenia o od prvej chvíle „jasných“ vinníkoch.
- o nedeli: ďalšia vec, čo na Bratislave milujem sú nedele. Nechodím ráno do kostola, nevarím. Obedujem v zásade aspoň o druhej a skôr len, keď sa pomýlim. Do toho istého kostola idem iba ak na večernú 10tku a každá tá nedeľa bratislavská je úplne, úplne iná a každá veľmi pekná.
- o stretnutí x-tého druhu utvrdzujúce ma o existencii Boha: tak si tak sedím strašne unavená po večernej 10tke v UPC a bojujem s únavovou depresiou. Zrazu si pripadám úplne sama a smutná a nehodná a neschopná. v tom sa mojím smerom zrazu začne dívať človek – chalan, príde bližšie, usmieva sa. Musí sa mýliť, našepkáva mi môj depresívny racionalizmus, takéhoto človeka som nikdy nevidela. Nemýlil sa. Skutočne chcel prísť za mnou a hoci by niekto povedal, že potreboval s niekým zaspomínať na staré košické časy, ja som to potrebovala minimálne rovnako ako on :)
- o prekvapení: vlastne ani nemalo byť pôvodne pre mňa. ale čo vám poviem, pohybujem sa v správnych kruhoch :D takže ak ste videli v pondelok okolo pol 4 pobehovať 2 ľudí so zaviazanými očami okolo justičáku, boli sme to my. Málokto dostane do daru antikvariát :)
- o dni splnených prianí: začal sa úplne nevinne, šla som na brigádu, blúdila som pri prístavnom moste a cestou dúfala, že to nebude moc zlé. Nakoniec som sa celý deň venovala jednoduchej manuálnej práci, obedovala pri prístavnej pokojnej Dunajskej vode, s výhľadom na milované lode. Slniečko hrialo, autá hučali veľmi ďaleko a spoločnosť mi robil Malý strom a vyhrievajúce sa jašteričky (doma máme krajšie, ale oni za to nemohli). Pokračoval vynikajúcim obedom u Luka, ktorým sme vlastne vykonali skutok milosrdenstva pre Lenku a nakoniec (v mojom prípade) na poslednú chvíľu stihnutou premiérou Jenůfy. Bolo to prvýkrát, čo sa mi na tej opere všetko páčilo a maximálne ma nadchla. odporúčam každému! aj sama by som šla ešte raz :) no a večer pooperový bol z kategórie nezabudnuteľných zážitkov pre vnúčatá – večer, kedy sa nestalo dokopy nič a predsa bol veľmi, veľmi dôležitý. Možno atmosférou? Možno utvrdením, že tento život nie je náhoda.
Vonku je chladno, prší. Po hviezdach ani chýru. Začína 9.ty týždeň, čo som naposledy videla rožňavskú strážnu vežu, o pneumatických organoch sa mi už sníva. Nezúfam, lebo: Život je možný, priatelia! :)
