nedeľa, septembra 26, 2010

krátke, tiché, smiešne, boľavé...

Za oknom prší, mám za sebou pekný týždeň, pred sebou (asi) pekný film a mne chodí po rozume... ON.

Ach, Pane, ako by som bola rada, keby si to bol Ty. U Teba by toto moje blúznenie, táto tu na zemi márna nádej, bola na správnom mieste. Ty by si sa tešil.

Stále znova a znova tá istá chyba, stále ten nesprávny chalan, TEN, u ktorého niet šance... nechcem, aby to vyznelo pateticky, depresívne... pri veku konvergujúcom k štvrťročnici si človek sem-tam robí tie plané nádeje, že sa už konečne poučí z vlastných chýb.

Pane ja viem, že Tebe nič nie je nemožné, že Ty odievaš aj poľné ľalie (a ako krásne!). Staráš sa aj o smiešne ľudské zaľúbenia?

Je načase ísť, dopísať, usmievať sa, nerobiť problémy.... Čo vlastne znamená „bojovať o svoju lásku“?!

Pane, zverujem Ti tieto riadky...

Vám, čitatelia, zverujem tajomstvo mojej duše. Prijmite ho a nesmejte sa mi veľmi... Raz začas aj mňa prepadnú čudné stavy...

streda, septembra 15, 2010

Jesenné blues

Celkom výnimočné. Prvé tohtoročné.

Tento rok ma totiž moja tradičná letná choroba postihla až na samý koniec leta, vlastne sa už trochu schladilo a ja som ochorela v jednu nie veľmi teplú, ale ešte predsa trošku slnečnú sobotu.

A ako to už mám vo zvyku, najprv mi bolo veľmi zle, potom som musela ísť do Bratislavy na zápis a potom som sa dala do upratovania všeličoho a otvorila som svoj blog. Bol taký trošku smutný a nechcel sa moc so mnou baviť, predsa len som ho pol roka zanedbávala. Trvalo to pár dní, kým som sa odhodlala pohladiť klávesnicu týmito riadkami, ale je to tu.

Je totiž jeseň. Ešte nie regulérna, listy sa len sem-tam zažltnú, ale ja ako odborník na pozorovanie farebných zmien našich listnatých lesov vôkol už viem, že tu je. A s ňou opäť jesenné problémy – zhľadúvam dáždnik, balím ruksak na internát a uvažujem ako ten čas letí.

Ani nie tak mne, je prirodzené, že s vekom sa mení škola, ľudia, strih vlasov :) Občas sa tak večer zadívam na mojich bratov, započúvam sa do ich slov a nemôžem uveriť. Ako mohli tak rýchlo vyrásť? Akí sú šikovní, inteligentní, cieľavedomí, obaja už sú odo mňa vyšší, neraz keď niečo povedia, dobre sa nad tým treba zamyslieť, už to nie sú moji malí bratia a ich detské žartíky.

Nie, nechcem ich tu nejako glorifikovať alebo čo. Vedia byť pekné kvietky a majú svoje rezervy. Ja len – pri tom všetkom, čo sa akoby prirodzene mení sa občas zastavím tak, ako teraz a uvedomím si ten rozdiel. A tiež jednu veľkú pravdu, že veľa problémov sa vyriešilo, keď som svojich „malých“ bratov začala brať ako rovnocenných ľudí. A že mám rada ich šalenoty, že máme rovnaký „typ“ humoru a že ich proste mám rada.

No dobre, táto časť o bratoch nebola veľmi bluesová, to nie. Skúsim túto. Tak nejak som si uvedomila, že kde sa vzal, tu sa vzal, je tu školský či presnejšie akademický rok 2010/2011. Rok, kedy moji spolužiaci, s ktorými som pred šiestimi rokmi vystrašene sedela v aule LF UPJŠ vstupujú do posledného ročníka, obhajujú svoje diplomové práce a čakajú ich štátnice. Bakalárka a štátnice čakajú aj mňa, vôbec im nemusím závidieť. Predsa len, keď si to tak naplno uvedomím, býva mi smutno. Tak jesenne, bluesovo, ako za nesplneným snom.

A je tu ešte jedna rovina smútkov – smútky odchodové. Po peknom, čo peknom- nádhernom lete sa rozpŕchame z domu do škôl a nepomáha ani to, že moji kamaráti už predsa do školy nechodia, keď ja musím odísť ;)

Ešte skôr, ako sa nám na juh pobrali lastovičky ale prebehla aj zmena „stanovíšť“ u našich kaplánov a ako na just, každý rok preložia toho, ktorého si stihnem obľúbiť. Holt, sú asi dobrí :) Ale kto si má stále hľadať nových spovedníkov?!

A ešte pred kaplánmi nám do Bystrice odišiel Paľko. Isto mu je tam dobre, ale u saleziánov ešte cítiť, že niekto tam chýba.

Posledná sloha môjho smútku patrí mojej starkej. Babka, ako sme ju najčastejšie volali, má už svoj vek a vo svojej jednoduchosti a vďaka tomu, čo všetko si prežila, už ani nie je čudné, že čoraz menej si pamätá a uvedomuje realitu. Predsa to ale zabolí. Boli sme jej na konci leta trochu popratať, aby sme pomohli aj jej, aj tete, ktorá sa o ňu najviac stará, keďže býva v tej istej dedine. Ja som sa u babky ocitla asi po roku a s hrôzou som zistila, aký je ten dom spustnutý , plesnivý a zaprášený. Babka, nech sa dialo čokoľvek, niečo také vo svojom dome nikdy nedopustila! Teraz nám tvrdila, že je všetko v poriadku, nič netreba, veď ona má popratané. Čo ale bolelo ešte viac a mamku to úplne vzalo, vôbec si nás nevedela zaradiť. Babka mala vyše desať detí. Ani sa nečudujem, že si nepamätá mená všetkých svojich vnúčat a pravnúčat, ale fakt, že si nepamätá svoju najmladšiu dcéru, dal veru mamke zabrať.

Tak som teda umývala okná a bojovala s pavúkmi a spomínala na to všetko pekné, čo sme u babky zažili. Ako som s ňou chodievala na najrannejšie ranné omše, ako s ňou brat chodieval na družstvo po mlieko, ako sme chodili trhať trávu a sekali sečku a ochutnávali zrno pre sliepky a milovali babkine psy a ako sme zbierali jablká Jakubky a robili z nich kompóty a koláče, ako sme sa až za ušami olizovali po babkinom makovníku, orechovníku, zemiakovníku... Ako sa na mňa s mamkou hnevali, keď som na záhrade strihala trávu manikúrovými nožničkami a v zadnej záhradke „vysadila“ mak. A ako sa s nami modlila ruženec a naučila ma prvé dôležité pravidlo, aby som sa nebála strašidiel a potom hneď druhé, aby som sa nebála pavúkov. A dalo by sa tu ešte veľa popísať. Asi zakončím parafrázovaním môjho brata. Babka nám dala tak veľa preto, lebo nás ľúbi úplne obyčajným tichým, neteatrálnym spôsobom. Vždy nás radostne privítala, keď sme prišli, ponúkla nás tým, čo mala a prizvala k tomu, čo robila.

Geniálny príklad do života, nie?

A už to vlastne vôbec nie je blues.