Opäť raz sa cítim tak mizerne, že sa mi slová samé tisnú do písmenok na klávesnici a tak to využívam teda... hádam sa môj blog poteší. ;)
Opäť raz mám v hlave taký chaos, že neviem čím skôr začať. Asi by bola na mieste otázka: „Čo sa vlastne stalo?“ a to je to smiešne – nestalo sa nič tragické. Len som sklamaná. Taká blbosť! Bola som sa včera lyžovať a pokiaľ som si kedy myslela, aké to je super, tak skutočnosť bola asi tisíckrát krajšia! No a dnes sa nestalo nič, iba mi večer odvolal Janči tú sľúbenú zajtrajšiu lyžovačku. A tá eufória, ktorá ma držala od pondelka večera, kedy sme sa dohodli s chalanmi, že ma teda berú na svah až do dnešného večera sa akosi rýchlosťou svetla premenila na sklamanie. Obrovské. Prisám päť, kebyže som dakde v tichu a sama, tak si asi aj poplačem.
Ale uvedomila som si popritom niekoľko vecí.
Je to neuveriteľné ako veľmi sa viem tešiť na úplné hovadiny. A ako veľmi ma to vie položiť. A čo je ešte lepšie – ukazuje mi to moju neuveriteľnú detinskosť . Kokos, no a čo, že veci nie sú tak, ako chcem?! Proste nie sú a hotovo! Život predsa musí mať zmysel, hoci by som sa nikdy viac nemala lyžovať, hoci by som nikdy viac nemala vkročiť do krásneho tichého lesa so šuštiacimi korunami stromov, hoci by som už nikdy nemala vidieť zapadať slnko za Rudnianskym kopcom, hoci by som už nikdy viac nemala sadnúť za organ, hoci by som sa už nikdy nepozrela na stránky dajakej fest dobrej knihy, hoci by som už nikdy viac nemala počuť krásne sample Daft punku či krutonežnú lyriku Jarka Nohavicu... Je to síce trochu desivé, ale je to pravda. Toto všetko sú krásne veci, ale nie sú predsa zmyslom môjho života. A nie je ním ani vzťah s dajakým (isto úžasným) ním... Proste, nie. Asi už je najvyšší čas, aby som si to uvedomila. Tak naozaj :)
A druhá vec :) Konečne som niečo stihla „prežiť“ tak naplno! Konečne som sa tak poriadne, až na kosť tešila a potom bola sklamaná... Tak rožňavsky, tak ako som to celý život robila, pokým som nebola veľká a „rozumná“, čo racionálne všetko rozoberie... a ach, brrr. Ja viem, že v Ba by som takýto emocionálny výkyv asi neustála, tam mám problém zvládať dožiť deň od rána až k večeru, ale bolo to naozaj krásne :)
A opäť mi to pripomenulo to, čo riešim už celý december. Čo so mnou? Čo so životom? Kam sa ďalej pohnúť?! Nemám čo k tomu ďalej dodať, len mám taký pocit, že akoby každý mal nejakú alternatívu, niečo, o čo sa môže oprieť... len ja som zase ostala sama s obrovským otáznikom. Veľmi dobre viem, že sa domov už nemôžem vrátiť, ale čo budem robiť to teda neviem. Ale základ je, že mám obrovský dlh voči maminke za školné, úspory žiadne a práve som sa zamilovala do nie práve nenáročného športu :P Mám talent proste, niet na to iných slov :D
Ok, už mi je lepšie. V sobotu som zadrela Jančimu, že depka je zábava. Chudák ostal z toho vyšokovaný riadne... Ale fakt. V každej depke príde moment, kedy sa pozriem na ten problém, na mňa ako šaliem jak glupa a... musím sa smiať :D veľmi :)
