O Veľkom voze

dívam sa na neho. a mlčím. Mlčím už hodnú chvíľu. Asi preto, že mlčí aj on. Keby nemlčal, mala by som aspoň výhovorku. „Povedz to!“ nabáda ma môj vnútorný nezbabelý hlas. „Povedz mu to, kým neprídeme k tejto zastávke!“ Ticho. Autobus brzdí, ľudia vystupujú a nastupujú, dvere sa zatvárajú. „Ty ťava!“ nadáva mi môj vnútorný hlas „...máš už len dve zastávky, tak mu to láskavo už povedz!!! lebo...“ čím sa vlastne môže človeku vyhrážať jeho „vnútorný“ hlas? Že sa so mnou nebude rozprávať?! alebo naopak, že nestíchne? ...nakoniec som to zo seba dostala... tak veľmi potichu, že som to musela ešte trikrát zopakovať... a pritom nešlo o nič čudné, ani nepríjemné, len som sa proste... bála.

keby neboli stiahnuté rolety, videla by som von na hviezdy. O tejto nočnej hodine už najskôr aj na Veľký voz, priamo z pohodlia mojej izby (tomu sa hovorí luxus ). Na tvári sa mi zjaví úsmev. Bolo to už pred dvoma týždňami, no ja sa ešte stále musím smiať. 

dívam sa na neho a je mi smiešne. to mám za to, že som ho vytiahla na parket. Teraz „sa mi“ smeje, ale za chvíľu, keď ma začne vykrúcať a bude sa mi točiť hlava a pliesť nohy, tak to sa budem hanbiť jak pes. Nech! Pozná ma, vie do čoho ide. Mám to ja dnes deň. Teda vlastne aj noc. Najprv som sebavedomou „majiteľkou saleziánskej yamahy, čo sa tvári, že všetko, čo hrá, má byť presne tak, jak je. Potom slušnou organistkou, čo nenechá malý kostol v štichu. Potom drzaňou drzou, čo si vypýta ochutnávku darovaného fernetu. Teraz? teraz neviem, čo vlastne robím. Ale je to fajn. a cítim sa tak... ľahko.

dnes už viem, že tá ľahkosť, to bola náhla absencia strachu. asi aj vďaka množstvu alkoholu, čo som vtedy vypila (fakt sa mi to nepodarilo ani na druhý deň zrátať, hups :) a tiež možno náhlou prítomnosťou ľudí, čo ma poznajú tak dlho, že si iba Gabo pamätá, kedy sme sa stretli prvýkrát. a že všetko bolo také domáce, tiché a známe. a...

sedím vedľa neho a strašne sa smejem. opieram sa o jeho plece a je mi jedno, že nie som haptický typ. On sa tiež smeje, asi skôr na mne, než na jeho výroku a hladká ma po chrbte. cítim to a – neriešim. Poď von! Volá ma po ďalšom tanečnom kole. Je tam zima. Taká, aká je u nás vždy v noci. hviezdy strašne krásne svietia. ako doma. Snaží sa ma skúšať, no ja mu so smiechom referujem, že z nočnej oblohy poznám len Veľký voz. Že vraj to stačí. Smejem sa. Prichádza Gabo, žiada ma o ruku. Ešte viac sa smejem. Nakoniec sa zhodneme, že zatiaľ ostávame kamaráti. Znova tancujeme. Prekladá mi texty maďarských pesničiek. Samozrejme, že zaľúbených... a ja? nebojím sa. 

nebojím sa jeho, nebojím sa seba. nebojím sa, čo povedia druhí. nebojím sa, že si ublížim. nebojím sa toho všetkého, čo som o ňom počula. nebojím sa tancovať. nebojím sa priznať si, čo všetko neviem. nebojím sa smiať ako hlúpa. nebojím sa, že nás dávajú dokopy a hovoria, že sme ako Bonnie a Clyde. nebojím sa, že ráno vstanem a bude to všetko preč. nebojím sa, pretože som sa rozhodla nebáť sa.

niekto by povedal, že to bola len taká „epizódka“ čo sa občas stáva. že však aj tak z toho nič nebolo a s ním ani nikdy nič nebude. že sa už naňho nemám ani pozrieť. ale pre mňa to čosi znamenalo. Čosi, na čo si spomeniem, keď idem na zbor a dívam sa na Dunaj. Keď mám ísť niekde s FB a bojím sa, že to zase pokašlem. Keď mám na stretku niečo povedať a všetci sa pozerajú na mňa. Keď hrám blbosti a bojím sa otočiť a pozrieť na tých všetkých ľudí v kaplnke, čo na mňa vidia. Môžem sa rozhodnúť nebáť.  

poznámka: ON na začiatku blogu je niekto úúúúplne iný, ako ten, čo ho spomínam v strede a na konci. ;)
 

O priateľoch

Najprv som písala o osamelosti. Ale aby som zadosťučinila svojmu optimizmu, chcem tu stratiť nejaké to slovko aj o ľuďoch, ktorí sú dôkazom Božej lásky v mojom živote. Keďže neviem kto som, možno sa aj takýmto spôsobom o sebe niečo dozviem (podľa hesla: povedz mi, s kým sa priatelíš a ja Ti poviem, kto si:)

G. F. „kamarád do dešte“. Je to človek, ktorého by som sa opýtala na názor na chalana, s ktorým by som chcela chodiť. Človek, ktorý má úprimnosť asi namiesto acetylcholínu v synapsách neurónov. Vyzná sa do strašne veľa vecí a vždy stojí nohami pevne na zemi. Ale tiež má sny a v poslednom čase sa snaží ísť za nimi.

J. B. mlčanlivý kamoš. Keď ale niečo povie, zväčša to stojí za to. Má vychytané niektoré moje frázy a rád ich používa „proti“ mne. Istý čas bol mojou platonickou láskou. Je taký – záhadný, plný protikladov a „dobrý“. Hm, no nezaľúbte sa – ale so záhadou sa ťažko rozpráva a predpokladám, že aj ťažko žije ;)

I. T. no, keď som už začala s tými platonickými láskami. Je úplne iný ako väčšina chalanov, ktorých som kedy stretla. Je ukecaný, vždy má dajakú príhody, vtip, vie povedať neraz aj smutné a zlé zážitky tak, že sa človek zasmeje, i keď cez slzy. Mám ho rada pre jeho pojašenosť – viem, že ho ukecám na mnohé zo svojich šalených nápadov. Zažila som ho ale aj so slzami na krajíčku. A myslím, že som o ňom počula asi aj najviac negatívnych vecí zo všetkých svojich kamarátov. Áno, svojou snahou o veľkú ústretovosť a priateľskosť vzbudzuje vo mne nejeden otáznik. Áno, je nestály. Áno, urobil niekoľko hlúpostí. Ku mne sa ale správal vždy ako kamoš.

P. D. no, toto je kamoš, čo súťaží v počte negatívnych názorov naňho s I. Ale je to môj internetový kamoš. Prekonali sme veľkú chatovú krízu. A napriek tomu, že sme sa asi nikdy spolu naživo nerozprávali viac ako pár viet, mám ho rada a má svoje miesto medzi ľuďmi, ktorým verím. A čo mám na ňom najradšej? Dokáže tak ako nikto iný napísať „mám Ťa rád“. A verte, hoci „len kamarátsky“ veľmi dobre sa to číta :)

H. aby sa na ňu náhodou pri tých všetkých chlapoch nezabudlo. Je to moja birmovná mama. Vždy má na všetko svoj názor. Vždy má na starosti asi pol milióna vecí. Pekne spieva. A je v mnohých veciach mojím vzorom, hoci viem, že mnohé si musím urobiť ináč, po „svojom“. Dobre sa s ňou tancuje aj pije, rozpráva aj modlí. A je úžasná v tom, ako sa nevzdáva.

J. P. moja „vzdialená kamoška“. Teraz je v Rakúsku. Našla tam svoju lásku. Janka je úžasná v tom, ako si všetko snaží vybojovať. Ísť svojou cestou, robiť svoje vlastné chyby, spoznať svet. Napriek všetkej tejto bojovnosti dokáže ako nikto iný uznať si svoje chyby, omyly a zlyhania. A všetko je u nej definitívne. Kým sa to nezmení.

Ž. ajaj. Tak toto je nadlho. Alebo nie? Ž je taká, akú som si vždy predstavovala sestru. Páči sa mi na nej všetko. Je úplne úžasná keď tancuje, spieva, učí sa... vždy.

M. H. človek, vďaka ktorému som sa necítila osamelá na základke. Rozumeli sme si snáď vo všetkom. Aj keď sme boli dosť rozdielne. Ona bola z nás dvoch vždy navonok ten „väčší“ grázel, v skutočnosti ale bola z nás dvoch vždy tá lepšia, lebo jej išlo viac i o podstatu vecí. Rada sa s ňou zakaždým, keď sa dá, stretnem, lebo patrí medzi ľudí, ktorým netreba vysvetľovať, proste „vie“

A. H. musím ju stále obdivovať ako sa nevzdáva svojich snov. A tiež všetky jej schopnosti a dary a talenty a schopnosť vidieť aspoň svoje sny jasne. Mám ju veľmi rada a fascinuje ma tiež to, že naše „priateľstvo“ vcelku rastie, napriek „odlúčeniu“. Anička proste žije vzťahy naplno a vlastne - nielen vzťahy.

a... mali by tu byť ešte ďalší ľudia: hríbiky, spolužiaci. Nežijem taký prázdny život, ako mi predpovedala triedna v prváku na gympli. Tato sa o mňa stará. Naozaj:)

Viete, čo som si uvedomila, keď som si to takto napísala?

1.Mám okolo seba skvelých ľudí. Každý z nich je úplne jedinečný a strašne fajn.
2. Neviem udržiavať veľmi vzťahy na diaľku. Alebo presnejšie: „presedlať“ na iný spôsob komunikácie ako ten, na ktorý som zvyknutá. Asi by som mala na tomto trochu popracovať.
3. Keď som to tak zrátala, najmä baby, čo sú mi také „bližšejšie“ sú všetky strašne výrazné, vodcovské osobnosti... Keďže sa s takýmto názorom o sebe nestotožňujem... žeby som bola taký James? (áno, zobrala som rebrík holubom ;)
4. mám šťastie na dobrých chalanov vo svojom okolí a ešte väčšie, že sú to kamošši :)