dívam sa na neho. a mlčím. Mlčím už hodnú chvíľu. Asi preto, že mlčí aj on. Keby nemlčal, mala by som aspoň výhovorku. „Povedz to!“ nabáda ma môj vnútorný nezbabelý hlas. „Povedz mu to, kým neprídeme k tejto zastávke!“ Ticho. Autobus brzdí, ľudia vystupujú a nastupujú, dvere sa zatvárajú. „Ty ťava!“ nadáva mi môj vnútorný hlas „...máš už len dve zastávky, tak mu to láskavo už povedz!!! lebo...“ čím sa vlastne môže človeku vyhrážať jeho „vnútorný“ hlas? Že sa so mnou nebude rozprávať?! alebo naopak, že nestíchne? ...nakoniec som to zo seba dostala... tak veľmi potichu, že som to musela ešte trikrát zopakovať... a pritom nešlo o nič čudné, ani nepríjemné, len som sa proste... bála.
keby neboli stiahnuté rolety, videla by som von na hviezdy. O tejto nočnej hodine už najskôr aj na Veľký voz, priamo z pohodlia mojej izby (tomu sa hovorí luxus ). Na tvári sa mi zjaví úsmev. Bolo to už pred dvoma týždňami, no ja sa ešte stále musím smiať.
dívam sa na neho a je mi smiešne. to mám za to, že som ho vytiahla na parket. Teraz „sa mi“ smeje, ale za chvíľu, keď ma začne vykrúcať a bude sa mi točiť hlava a pliesť nohy, tak to sa budem hanbiť jak pes. Nech! Pozná ma, vie do čoho ide. Mám to ja dnes deň. Teda vlastne aj noc. Najprv som sebavedomou „majiteľkou saleziánskej yamahy, čo sa tvári, že všetko, čo hrá, má byť presne tak, jak je. Potom slušnou organistkou, čo nenechá malý kostol v štichu. Potom drzaňou drzou, čo si vypýta ochutnávku darovaného fernetu. Teraz? teraz neviem, čo vlastne robím. Ale je to fajn. a cítim sa tak... ľahko.dnes už viem, že tá ľahkosť, to bola náhla absencia strachu. asi aj vďaka množstvu alkoholu, čo som vtedy vypila (fakt sa mi to nepodarilo ani na druhý deň zrátať, hups :) a tiež možno náhlou prítomnosťou ľudí, čo ma poznajú tak dlho, že si iba Gabo pamätá, kedy sme sa stretli prvýkrát. a že všetko bolo také domáce, tiché a známe. a...
sedím vedľa neho a strašne sa smejem. opieram sa o jeho plece a je mi jedno, že nie som haptický typ. On sa tiež smeje, asi skôr na mne, než na jeho výroku a hladká ma po chrbte. cítim to a – neriešim. Poď von! Volá ma po ďalšom tanečnom kole. Je tam zima. Taká, aká je u nás vždy v noci. hviezdy strašne krásne svietia. ako doma. Snaží sa ma skúšať, no ja mu so smiechom referujem, že z nočnej oblohy poznám len Veľký voz. Že vraj to stačí. Smejem sa. Prichádza Gabo, žiada ma o ruku. Ešte viac sa smejem. Nakoniec sa zhodneme, že zatiaľ ostávame kamaráti. Znova tancujeme. Prekladá mi texty maďarských pesničiek. Samozrejme, že zaľúbených... a ja? nebojím sa.
nebojím sa jeho, nebojím sa seba. nebojím sa, čo povedia druhí. nebojím sa, že si ublížim. nebojím sa toho všetkého, čo som o ňom počula. nebojím sa tancovať. nebojím sa priznať si, čo všetko neviem. nebojím sa smiať ako hlúpa. nebojím sa, že nás dávajú dokopy a hovoria, že sme ako Bonnie a Clyde. nebojím sa, že ráno vstanem a bude to všetko preč. nebojím sa, pretože som sa rozhodla nebáť sa.
niekto by povedal, že to bola len taká „epizódka“ čo sa občas stáva. že však aj tak z toho nič nebolo a s ním ani nikdy nič nebude. že sa už naňho nemám ani pozrieť. ale pre mňa to čosi znamenalo. Čosi, na čo si spomeniem, keď idem na zbor a dívam sa na Dunaj. Keď mám ísť niekde s FB a bojím sa, že to zase pokašlem. Keď mám na stretku niečo povedať a všetci sa pozerajú na mňa. Keď hrám blbosti a bojím sa otočiť a pozrieť na tých všetkých ľudí v kaplnke, čo na mňa vidia. Môžem sa rozhodnúť nebáť.
poznámka: ON na začiatku blogu je niekto úúúúplne iný, ako ten, čo ho spomínam v strede a na konci. ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára