mám pocit, že tento príspevok proste musím napísať. dlžím ho Bohu, sebe, tomuto blogu a ľuďom blízkym i vzdialeným.
popravde: tieto sviatky som sa nechala dokonale zvalcovať.
objektívne: asi sa nič strašne valcujúce ani nedialo, to len ja som zrazu prepla do môjho únavového autistického módu, kedy všetky hluky počujem zrazu silnejšie a všetky, v podstate bežnosti doliehajú hlbšie.
subjektívne: snažila som sa bojovať. aplikovala som metódy muzikoterapeutické, prvky psychomotorickej terapie, biblioterapeutické, dramatoterapeutickým som sa snažila vyhýbať (a predsa sa mi podarilo pár ventilujúcich tragikomických výstupov), snažila som sa dostatočne veľa spať a hovoriť o tom, čo ma trápi.
márne.
aj tak som bola zlá na nevinných účastníkov môjho minivesmíru a daktorí si to aj všimli :D
aj tak potajme polemizujem s Rudkom Jurolekom či je život ozaj možný.
aj tak niečo vo mne ziape: "ale prečo tak komplikovane?!!!!!!"
aj tak som zpola človek, zpola dinosaurus.
aj tak večný kritik dvíha prst a vraví mi: "to máš z toho, že toľko rozprávaš, ticho si mala byť."
aj tak psychoanalytik ericsonovsky zameraný konštatuje vývinovú krízu.
nič nie je ako predtým. ľudia sa menia, rastú, dozrievajú i hlúpnu, budovy chátrajú, iné padajú, sneh zakryje aj posledné zvyšky mŕtvych rastlín na zemi a treskúci mráz ma chce dokonale presvedčiť, že jar je len prelud.
a potom si človek-dinosaurus len tak vypočuje dnešné evanjelium. je mu zima na ruky a najradšej by konečne DOSPAL tú strašnú únavu a skepsu, ale tak, treba ešte chvíľu počkať (však čom by ňe? :D)
ale uši si zapchať nemôže (bo taký dinosaurus má ruky vcelku krátke) a zrazu počuje: tiež to bolo zlé a ťažké a ľudia neboli všetci dobrí a fajn. a predsa: dá sa ako na prvé spomenúť: Velebí moja duša Pána.
zrazu aj taký dinosaurus vidí: je za čo ďakovať. za nepripálené koláče. za šikovných zboristov. za pokazený mikrofón. za chvíľu ticha poobede. za krásne ranné sneženie. za zázrak života v malých tvoroch ľudských sa hýrivo prejavujúci. za strúhaný kokos v piatom obchode sa nachádzajúci. za to, že naše mesto nie je až také veľké. za to, že toho veľa nevieme a nemusíme sa preto báť - môžeme sa tešiť! ;)
zlé to je všade. a v človeku-dinosaurovi ako v prvom. tak málo dobra a lásky a tak veľa ho treba.
a predsa si zajtra pripomenieme márnotratne milujúceho Boha schopného šialenej lásky voči nám, nevďačným pubertiakom odmietajúcim všetko, čo sa nám len zľahka znepáči.
záverom: prognóza nejasná. sama sa pýtam: dám si šancu ďakovať a tešiť sa?
p.s.: V tých dňoch sa mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu: Jó napot kivánok!
pre porovnanie ;) Lk 1, 39-45
