utorok, apríla 30, 2013

o Entoch

zase raz by bolo oveľa rozumnejšie ísť spať... no ja nie a nie zobrať si príklad z toho Laholu a jeho denníkov ;)

Posledných pár dní bolo pre mňa veľmi silných. Možno je to len tým, že som diplomku ešte dajak nedospala a možno...  

pohľad 1:
sedím si na kraji lesa.

uvedomujem si, aká som rada, že vidím. že vidím, to, čo vidím. 

podo mnou zráz. lesy až za obzor, sem-tam sa v zelenej záľahe mihne rozkvitnutá biela bodka. 

predo mnou strom - krásny, veľký, pokrútený a hrčavý až strach. keď nakloním hlavu doprava, vidím  v rohr-schachovitých konároch presne štyri fantazijné stvorenia, a keď sa kuknem s hlavou pri ľavom pleci asi tak šesť. 

a ja sa len tak na neho dívam, aký je starý, a predsa pučí tými malými smiešnymi svetlozelenými púčikmi. 

vlastne by mal ten strom dostať metál alebo dajaké špeciálne stromové ocenenie, že rastie na tak nemožnom mieste - rovno pod skalou, v prudkom kopci, vietor má na neho z každej strany dosah, je tu sám. Ďaleko od ostatných.  

A on nič. Pokojný ako Strom, krásny, dokonalý a rozvážny ako Ent. 

Kľudne si tu rastie rýchlosťou 3 cm za rok, ani ten vietor ho už neštve. Vie, že raz príde veľká zima, veľký vietor, veľké sucho a on spadne, poláme sa, zomrie. No je to strom, nevzpiera sa. Bez váhania si rastie tie svoje tri centimetre za rok. 

A predsa vždy, každú jar, znova, ponáhľa sa pučať, rásť, zelenieť s novou, explozívnou silou, rozhodný ako Ent ničiaci chladné Sarumanovo dielo zimy.

pohľad2:
kontroverzná relikvia, vosková figurína a neveriaca Viera. 
prečo Pane? prečo nemôžem veriť?

prichádzajú oni, na prví pohľad iní. prichádzajú potichu, skromne, s radostnou iskrou v oku. Dívajú sa, usmievajú, žasnú. Otočia sa, ešte posledný pohľad cez plece. Jeden z nich zakýva na rozlúčku čiapkou. 

veľmi pomaly sa rozhýbavajúci Ent sa díva, ako títo maličkí stretli svätca. s ráznosťou Entom vlastnou prepukáva v plač. 

Už sa nepýtam, viem. Mt 19,14.

Viera je dar. Aj pre Vieru. 
Aj viera stromov v novú jar, čo vždy príde. Aj keby nie pre nich.   
  
         

utorok, apríla 16, 2013

Všade tá rieka

...odkedy som čítala Hraničný prípad Pétra Hunčíka, nemôžem prestať myslieť na to - čo by sme sakra robili my na ich mieste? 

zradili by sme? - nebolo by to také ťažké, ani nepochopiteľné.

mlčali by sme? - ako to ostatne, vieme aj dnes?

protestovali by sme? - a koľkí? zavážilo by to?

chránili by sme životy blízkych a kašľali na ostatných? - ani toto nie je zlá možnosť, koho životy chrániť, ak nie tých, ktorých milujeme?

bojovali by sme? a čo keď by sme to zrovna my neprežili? alebo práve iba my prežili?

vlastne neviem, prečo tu mám ten plurál, občas sa cítim ako posledný dinosaurus, ktorého ešte takéto veci zaujímajú. Kto by sa trápil nad zákonnými židovskými transportmi? Nad smrťou mnohých nevinných ľudí? Nad stratou ľudskej dôstojnosti a cti (a v niektorých prípadoch jej dobrovoľné odovzdanie, však tá idea, tá predstava je tak progresívna, dokonalá, nová!)?

no jo, a potom sadnem s bratom na pivo a viem, že nie som sama. Len pri niektorom požiari a správach z istých sídlisk a sem-tam na nejaké to výročie mám strach, že by takých idealistov jak som ja a bracho bolo proste málo. 

dnes je ale deň vhodný na básne a včera som sa v divadle Ticho a spol dozvedela, že Všade (je) tá rieka - ktorá nás môže strhnúť, ak sa necháme. Do ktorej môžeme skočiť, ak bude naozaj zle - alebo si začneme písať denník :)

slnko svieti
autá hučia
prach do očí mi nevošiel

kvety kvitnú
kravy sa tešia 
zmysel (sa) opäť nenašiel

no slnko svieti 
rieky tečú 
radosti dych nedošiel

pre slobodu zas
rozhodnúť sa   
necloniť slnku - (človeče!!) 

dnes kľúč cinká 
od radosti
že bývať máme stále kde

no pre kus chleba
škoda predať
čo pre žitie má byť 

cieľ?!


každopádne, tento svet nemôže byť zlé miesto, keď napríklad pán Lahola (Leopold Arje Friedmann) stále môže inšpirovať - ak sa aspoň trochu chceme nechať inšpirovať ;) 

nedeľa, apríla 07, 2013

tree of life

tak sme si konečne pozreli Tree of life.

počuli sme na neho veľa zlých referencií a iba jednu dobrú, zato od veľmi dôveryhodnej osoby - Marka Orka Váchu.
bol večer. chladný, fúkalo a ja som odchádzala povzbudená ako už dávno nie. 
tieto hviezdy, stromy, krásne stavby, milí ľudia, toto všetko a ešte omnoho viac. to je ten Boh. 

prekvapil ma, koľko veľa ticha v ňom bolo, koľko šumu lesa, riek, spevu vtákov. veď takýto podmaz máme v našich životných príbehoch aj my. 
iný večer, tma a zima a ja stratená vo svojom smútku prechádzam ulicami mesta. zrazu to vidím: vzdať sa všetkého, vydať sa na neistú cestu, riskovať samotu, ale možno nakoniec - pochopím. nájdem.

a veľa, veľa o ľudskej bolesti. takej tej hlbokej. odmietnutie, strach, smrť. 
opäť tie hlúpe spomienky: boľavé slová, pocit krivdy, hnev. naraz si uvedomím - kašlať na to. odpustiť. zabudnúť, ak to pôjde. milovať, ak pochopím, čo to znamená. 

ostala som z neho ohromená. krásou, láskou, zmyslom... ťažko to vyjadriť. 
líham si spať. unavená a znechutená. zase neúspech, zas ten falošný tón, zas ma neposlúchajú vlastné prsty a "džabem" po klávesnici života.

skôr, ako zaspím, chytí ma záchvat smiechu - toto, že je skutočne dôležité?! 


ak sa radi necháte nadchnúť a neľutujete čas na pomalé zábery, odporúčam ;)


  

streda, apríla 03, 2013

sviatky doma

človek si proste žije taký bežný bratislavský život - ráno vstane, uteká na električku, aby utekal z električky na autobus, potom uteká po schodoch, potom sedí a je nervózny, lebo vie, že o chvíľu bude utekať niekam inam, aby prišiel večer domov, napísal status, presvedčil sám seba, že je šťastný a ide spať, aby ráno mohol zas niekam utekať. 

Občas, napríklad pred sviatkami, pred spaním nahádže veci do ruksaku, zaspieva si jaké báječné je, když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap, potrápi sa v dopravnom prostriedku a zrazu je doma. 
vlastne je trochu čudné volať domovom miesto, kde vám je zima aj v posteli, kde pol dňa aktívne hľadáte noty, v meste, v ktorom už vlastne neviete, kde presne je daňový úrad teraz a koľko poschodí má nemocnica. ale predsa, toto je domov. snáď. 

a prísť na sviatky domov znamená: 

  • čokoľvek robíte pri počítači, hráte sa
  • nespoznávať susedov na chodbách. ani tých, čo by ste poznať mali
  • polhodinu hľadať lekvár v pivnici
  • zaspávať pri lahodných zvukoch LoL, za podpory tímu samozrejme ;)
  • pohádať sa s nemenovaným kresťanským rádiom na tom, že Viera je predsa v kuchyni!!
  • dozvedieť sa, že základ inteligencie vydatej ženy tkvie v tom, vedieť ktorú loptu zbaliť manželovi na futbal 
  • rozšíriť repertoár záchvatov smiechu o záchvat smiechu pri pokuse našej kuchyne zabiť našu mamu dózou s koláčmi 
  • uvedomiť si, že Abrahám zodvihol oči... a veľmi nevhodne sa na tom smiať aj počas spievania žalmu


jop a teraz trochu menej ironicky:

opäť sa zamyslieť nad tým, čo vlastne znamená tá láska. 
že to niekedy môže byť teplý čaj. 
Mlčanie namiesto argumentov. 
Potichu navariť pirohy a zeleninovú polievku na Veľký piatok. 
Ísť do obchodu aj vo sviatok.  
Pomodliť sa namiesto počúvania rádia. 
Nepozrieť si krížovú cestu v telke. 
Pochváliť za vykonanú maličkosť a odpustiť veľkú lenivosť. 

občas je v umení odísť. Ticho, bez pompy. 

občas je v umení vydržať a nevzdať sa. 


občas je láska to najťažšie a najbláznivejšie, čo sa dá v danej chvíli spraviť. 


...občas treba veriť básnikom.