...odkedy som čítala Hraničný prípad Pétra Hunčíka, nemôžem prestať myslieť na to - čo by sme sakra robili my na ich mieste?
zradili by sme? - nebolo by to také ťažké, ani nepochopiteľné.
mlčali by sme? - ako to ostatne, vieme aj dnes?
protestovali by sme? - a koľkí? zavážilo by to?
chránili by sme životy blízkych a kašľali na ostatných? - ani toto nie je zlá možnosť, koho životy chrániť, ak nie tých, ktorých milujeme?
bojovali by sme? a čo keď by sme to zrovna my neprežili? alebo práve iba my prežili?
vlastne neviem, prečo tu mám ten plurál, občas sa cítim ako posledný dinosaurus, ktorého ešte takéto veci zaujímajú. Kto by sa trápil nad zákonnými židovskými transportmi? Nad smrťou mnohých nevinných ľudí? Nad stratou ľudskej dôstojnosti a cti (a v niektorých prípadoch jej dobrovoľné odovzdanie, však tá idea, tá predstava je tak progresívna, dokonalá, nová!)?
no jo, a potom sadnem s bratom na pivo a viem, že nie som sama. Len pri niektorom požiari a správach z istých sídlisk a sem-tam na nejaké to výročie mám strach, že by takých idealistov jak som ja a bracho bolo proste málo.
dnes je ale deň vhodný na básne a včera som sa v divadle Ticho a spol dozvedela, že Všade (je) tá rieka - ktorá nás môže strhnúť, ak sa necháme. Do ktorej môžeme skočiť, ak bude naozaj zle - alebo si začneme písať denník :)
slnko svieti
autá hučia
prach do očí mi nevošiel
kvety kvitnú
kravy sa tešia
zmysel (sa) opäť nenašiel
no slnko svieti
rieky tečú
radosti dych nedošiel
pre slobodu zas
rozhodnúť sa
necloniť slnku - (človeče!!)
dnes kľúč cinká
od radosti
že bývať máme stále kde
no pre kus chleba
škoda predať
čo pre žitie má byť
cieľ?!
každopádne, tento svet nemôže byť zlé miesto, keď napríklad pán Lahola (Leopold Arje Friedmann) stále môže inšpirovať - ak sa aspoň trochu chceme nechať inšpirovať ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára