opäť

najprv som chcela písať o inšpiratívnosti červených makov, no kombináciou krajiny, oblohy, prehrávača v mobile a mojich spomienok vzniklo čosi úplne iné. a to som ani nebola smutná :)

hľadám sa 
prstom na mape 
svojich pochybností
asi som sa opäť mýlila 
vsadila na nesprávnu kartu

vytláčam z mysle
to škaredé
opäť

bude pršať
draky lietajú nízko
aj tento sa mi zdraví (jó estét kivánok, kisasszony!)
a ja mlčím
lebo nemám desať hláv

nemysli na to
bude to bolieť
opäť

s oceľovou oblohou 
konzultujem plán
tú najhoršiu verziu
čo sa princeznám
vonkoncom nikdy nestáva

z vŕškov rozprávkovej krajiny
mi máva
čarovné - opäť

no a?
pýta sa ma rieka
a pokojne sa vylieva z brehov 
za prítomnosti publika
vie, že neskočím (prezradil jej to Lahola) 

mne ostal vlastný strach
a jedno smiešne 
opäť

a stále nie som smutná. Opäť si ten smútok nechám pre nižšiu hladinu Dunaja a plávajúce lode ;)

Všade tá rieka

...odkedy som čítala Hraničný prípad Pétra Hunčíka, nemôžem prestať myslieť na to - čo by sme sakra robili my na ich mieste? 

zradili by sme? - nebolo by to také ťažké, ani nepochopiteľné.

mlčali by sme? - ako to ostatne, vieme aj dnes?

protestovali by sme? - a koľkí? zavážilo by to?

chránili by sme životy blízkych a kašľali na ostatných? - ani toto nie je zlá možnosť, koho životy chrániť, ak nie tých, ktorých milujeme?

bojovali by sme? a čo keď by sme to zrovna my neprežili? alebo práve iba my prežili?

vlastne neviem, prečo tu mám ten plurál, občas sa cítim ako posledný dinosaurus, ktorého ešte takéto veci zaujímajú. Kto by sa trápil nad zákonnými židovskými transportmi? Nad smrťou mnohých nevinných ľudí? Nad stratou ľudskej dôstojnosti a cti (a v niektorých prípadoch jej dobrovoľné odovzdanie, však tá idea, tá predstava je tak progresívna, dokonalá, nová!)?

no jo, a potom sadnem s bratom na pivo a viem, že nie som sama. Len pri niektorom požiari a správach z istých sídlisk a sem-tam na nejaké to výročie mám strach, že by takých idealistov jak som ja a bracho bolo proste málo. 

dnes je ale deň vhodný na básne a včera som sa v divadle Ticho a spol dozvedela, že Všade (je) tá rieka - ktorá nás môže strhnúť, ak sa necháme. Do ktorej môžeme skočiť, ak bude naozaj zle - alebo si začneme písať denník :)

slnko svieti

autá hučia

prach do očí mi nevošiel

kvety kvitnú

kravy sa tešia 

zmysel (sa) opäť nenašiel

no slnko svieti 

rieky tečú 

radosti dych nedošiel

pre slobodu zas

rozhodnúť sa   

necloniť slnku - (človeče!!) 

dnes kľúč cinká 

od radosti

že bývať máme stále kde

no pre kus chleba

škoda predať

čo pre žitie má byť 

cieľ?!

každopádne, tento svet nemôže byť zlé miesto, keď napríklad pán Lahola (Leopold Arje Friedmann) stále môže inšpirovať - ak sa aspoň trochu chceme nechať inšpirovať ;) 

nejasná nádej niektorých dní

heh, sem-tam sú také dni, že prosto radšej by som sa sama sebe vyhla. 

a občas sú také dni častejšie ako občas. 

ale ako mi v jeden taký neblahý deň napadlo: 

nebojte sa

nie som na tom tak zle, aby som písala básne 

a musím povedať, že na písaní smutných básničiek je niečo... uľavujúce. 

ako vietor vo vlasoch a spev vtákov a také to chvíľkové zdanie, že Vieraaa, nebuď tragická, život je fajn. 

the hope of some days 

there are some days

when my friend says

you´d just kill whole world

by using one bad word

why can´t I just understand?

why can´t you come and tell:

"hey, let´s pass through this hell. 

one day it will be OK. 

I swear."

/táto rýmovačka vznikla z čistého hecu, že proste dokážem napísať niečo aspoň trochu reálne, rýmujúce sa a anglické. dokážem a basta! :D/

nejasná

po častiach bojujem

čakám na to správne slovo

na chvíľu rozumiem 

a potom sa to stratí

túžim byť obyčajná

ak mi to prinesie pokoj

kašlem na pokoj 

ak tak nájdem Teba

ak odhalím odpoveď

tá však

ako svätojánska muška

tancuje na obzore

moje putovanie 

prináša otázky 

vždy nové

nejasné...

/a k tejto škoda niečo pripisovať. tak teda nepripisujem./ 

teším sa na leto. na pivo z plechovky, čo budem sŕkať s kamošom niekde na ďalekom kopci pod stromom. na kvitnúce kvietky, na radosť z dažďa, na pokojnú hladinu nočného Štrkovca. na...

...a je tu zase...

tak, a je tu zase jar

slnkom ma opíja

krém na opaľovanie to prosto nestihol

dospelosť sa o ďalší rok odkladá

tak, a je tu zase jar

ďalší rok prichádza s pehami

záhadné ty hľadá samo seba

samo sebe záhadné ja víri prach na cestách

verí pesničkám

a tiež, že dospelosť sa odkladá

...nie ako ten príval pieh

tak, a je tu zase jar

zima už nepríde!

ja chce veriť v slnko

ako pesničkám

ako v ty 

tak, a od rána nám sneží

...zas

zimnovločková ;)

Na okno sadá 
hviezdička malá
plakala trochu
krutý je svet.

V plači sa teší 
okenná rímsa
hviezdičiek slzy 
zlátia jej ret.

Neplačte hviezdy
tešte sa rímsy 
prichádza zima

hrdze v nej niet...

veršovanka len tak pre radosť ;) vznik: ergoterapia pre deti, december 2011 - alebo 2010? :)

už len dnes...

na písaní básní sa mi najviac páči jedna vec: šifrovanie.

je mi úplne jasné, čo chcem napísať.
najprv to šifrujem do slov. 
potom niektoré vyškrtnem. 
potom zmením všetky príliš konkrétne. 
nakoniec si zvyšné prečítam. 

a zrazu to vidím: ešte jeden svet. báseň je hotová. 

(k tejto je nutné vypočuť si Yanna Tiersena)


mám pocit 
bývam v meste
kde nie je čas

meriam ho na zobudenia 
spustiť nohy z postele 
a skočiť do hĺbky

opakovať si "už len dnes..."
zase byť racionálna 
však som na to hrdá

zatiaľ sa ktosi veľmi ponáhľa
nechá spadnúť človeka
do jeho vlastných problémov

hlupáci zatiaľ
uctievajú prázdne fľaše

Ďalší práve kričia na neznámych

život sa im vzďaľuje 
každým prebudením 
keď si opäť povedia

...už len dnes...

zo života Vier

asi ešte zlyhám
stratím sa ešte veľa krát
dnes však nad putami
opäť v krásu dúfam

a viem, že chcem 
...či budem?!


Stáť na vrchole hory
a kričať s vetrom:
ďakujem!

Rozlúčiť sa s obľúbeným 
veľmi vytúženým 
snom

Dívať sa do tmy v noci
a vidieť jasne
zlom

Opäť raz si úprimne priznať:
hľadaný zmysel bude...
...v Ňom


asi sa ešte stratím
zlyhám ešte veľa krát 
dnes na vrchole hory
opäť v krásu dúfam


(autorka fotky: Beneš)

Priateľom

...pred pár dňami som sa ocitla na klasickej nedeľnej prechádzke – slniečko svietilo, stebielka tráv sa vzdorovito nenechávali udupať našim teniskám a my sme proste iba šli a mlčali. každý dokonale v svojom svete. zrazu ma zaplavila vlna radosti a vďačnosti – za tento krásny svet, za život, čo je možný, za priateľov. tých, čo kráčali so mnou i za tých, čo už život zavial všelikam. a pre nich všetkých – či už ich stretám v intervaloch denných alebo ročných... básnička ;)

Priateľom

ako leto

vkráda sa

do zimných snov

tak priateľ

ohreje ťa úsmevom

objíme ťa šibalským

„ahoj“

mlčaním dopovie

čo nezmestí sa do slov.

smútok v jeho očiach

je strašný.

ako povodeň v rovinatých krajoch.

smiech, ktorým ťa víta

je krajší ako jar.

a rozumie.

nebojí sa pýtať

a pohladí.

nebude počítať.

radosť je ho stretnúť

šťastie sa ním stať

(milé dámy, nenechajte sa zmiasť mužským rodom, tieto riadky patria aj vám ;)

Dnes

dnes bol totiž zvláštny a špeciálny deň – presne preto, že všetko bolo úplne normálne a obyčajné. Na prvý pohľad.

Rozdýchavam Luciu Piussi a jej Láska je sliepka.

Pomedzi to sa hanbím za svoju šialenosť, dozvedám sa, že mi ľudia nerozumejú, lebo som žena (keď tomu porozumiem, s radosťou dopíšem vysvetlenie :D), filozofujem pri čumení do pračky. Šokujem staré cigánky odhodlanosťou dožiť sa svojej budúcnosti a presne vtedy sa aj o nej dozvedieť, zapamätávam si prorocké slová o dvojčatách, desím sa z prvého oficiálneho pozdravu „bozkávam“ na moju adresu, smejem sa zo štvorročného gentlemana, ktorý bleskovo zhodnotil po poskytnutí blaha v podobe vody a mydla, že som „veľmi láskavá“ a teším sa zo špuntov, čo radostne na mňa pri ich odchode z môjho pracoviska kričia: „teta dovidenia, prídeme zaaaaaaas!“.

Napriek skeptickým vyjadreniam pani profesorky Horňákovej, predávanie zmrzliny je ideálna práca pre liečebáka s menšou sociálnou fóbiou.

a dnes sa konečne pocit dlhšie pretrvávajúvší vo mne dostal podobu... dajme tomu, básnickú... a ten pocit sa týka toho, že žijem v úžasnej krajine, čo má lesy do kopca aj na rovine, kde spieva Jana Kirschner, kde sa vozia kone na traktore a kde žijú mnohí, mnohí dobrí ľudia.

tak im a aj vám, ktorí čítate tieto riadky ju proste venujem. Pretože som patologická optimistka ;)

chcela by som písať

o vďačnosti

o láske

o domove

o daždi

o horách

o mokrej tráve

o nebojácnej srnke

o smelých tichách priateľov

namiesto toho je každý môj spev žalospevom

z radostného srdca

jak z prítmia sarkofágu

vždy objaví sa nový smútok

alebo

to len my, ľudia blázniví,

 delíme svet na smútky a radosti?

možno je v každej našej radosti neviditeľný žiaľ

v každom našom hrdinstve kúsok zbabelstva

v každej našej pravde kúsok klamstva

možno smútok ozaj lieči Gemerka   

a horúčku bozk milujúcej mamy

možno na každý sľub čaká vreckovka

skutok úprimne uviazaný

možno nevypovedané túži po slovách

možno slová túžia ostať samy

a znieť – vážne

jednotlivo

ako ďakujem.

ľúbim.

mami...

skutočne?

semester sa skončil, do opustenia bratislavskej reality ostáva akurát tých pár najbolestnejších dní – nie je to veľa a predsa už nevládzem. horúčavy dosiahli len ťažko uveriteľný stupeň (a predsa tak kruto prítomný) a ja si uvedomujem zvláštny stav. svoj i sveta okolo mňa.

ťažko sa to vysvetľuje. vlastne som šťastná, zažívam krásne veci, žijem v krásnej krajine, mám veľmi fajn priateľov a vždy sa nájde ktosi ochotný filozofovať. ono je to ale také molové šťastie – čosi tomu chýba.

trochu sa desím toho, že tá neurčitá esencia nie je domov. vlastne sa už dlhší čas zamýšľam či ho ešte mám a ak áno – je v Rožňave?!

trochu sa desím toho, že to nebude ani „frajer“, „istoty“, „životný plán“... čo ak je to čosi ešte hlbšie – skutočne sa to odvažujem hľadať?

skutočne sa ľudia odvažujú hľadať tú hlbokú a skrytú PRAVDU? Boha, čo nerobí čiarky za nedeľnú účasť v kostole ani za ranné modlitby? Lásku, pre ktorú je prirodzené aj umrieť?

a predsa vždy a znova – chcem hľadať a chcem nájsť. aj keď je to trochu bláznivé. a kým nájdem,  môžem písať básne (nie zlá zábavka ;)

dívam sa na krásu

spoza ťažkých závesov

uväznená v slobode

možno na nesprávnej strane

šťastná v e mol

skúšam

bojujem

smejem sa

pochybujem

a pýtam sa:

čo je skutočné?

venované všetkým, čo sa odvažujú ;)

tie dni...

niekedy by bolo krásne rozhodnúť sa a byť šťastný... no skúsenosť ma učí, že životná vyrovnanosť bude výsadou múdrych, láskavých, umiernených a úprimných :)

zatiaľ sa smejem, že mi občas vie byť tak krásne zle a plačem, ako ma neskutočne majú radi - ľudia, Boh... a ja si to vôbec, vôbec ničím nezaslúžim.

60% ľudského tela vraj tvorí voda - a v nej, ako v roztokoch sa akosi vždy nájdu 4 kvapky vďačnosti a 5 kvapiek spleenu spolu s 3,5 kvapkou radosti a mnoho, mnoho kvapiek všeličoho. 

tak aj v týchto riadkoch... z každého kúsok ;)

tie dni

mlčať je ľahké

všetky myšlienky 

vtesnám do pohybov

stáť

kráčať

milovať

také jasné

a ja sa strácam

na ceste bez zákrut.

---------------------------------------------

a pre dotvorenie celkoveho dojmu: https://www.youtube.com/watch?v=Gf1h2PMPCAo&feature=player_embedded

;)

kým počúvam U2

toto je vraj tá dospelosť

dievčatá nosia dlhé vlasy

tvária sa, že sú ženy

neveria na drakov

sú vraj z rozprávky

no ja ich stretávam každé ráno

čítajú noviny a zdvorilo ma zdravia

vravia mi: bojuj!

choď za svojím cieľom!

no ja nie som bojovníčka

ublížim si vlastným štítom

život predsa nemôže byť vojna

cítim dotyk Tvojej ruky na dlani

prázdny pocit

napĺňaš ho, neznámy

toto je vraj tá dospelosť

neveria na draky...

kto ich potom môže oslobodiť?

toto je vraj tá dospelosť

šepkáš

never im

ja prídem

zatiaľ

ver

One of these days

niekedy je strašne ťažké pozerať sa na svet radostne, s nádejou, dúfať...

ale napriek tomu, že si chodím po svete a pripadám si ako smutná Kung fu panda, že sa to nedá zvaliť na hormóny, ale naozaj nie, pokiaľ fungujú štandardne. (tým pádom asi možno aj hej, však čo by už u mňa fungovalo normálne?!), že vďaka učeniu na štátnice mám fakt silný pocit, že som nezvládla 3. Ericsonovu vývinovú krízu a tým pádom som už odsúdené na večné pochybovanie...

dnešný deň aj tak stál za to.

Lebo:

- som pozbierala odvahu a išla poprosiť úplne neznámeho uja, aby mi opravil metlu. a už ju mám doma, celú! :) (s výdatnou pomocou Hužva a saleziánov :D)

- stretla som za polhodinku asi 10 veľmi milých ľudí

- dostala som neuveriteľne dobrý oponentský posudok :D

- Anička spravila štátnice!!! HURAAAAAAA :) dal by sa podľa jej strastiplného štúdia natočiť vcelku slušný Hollywoodsky film, ale nevzdala to a je MUDr.!

- a dopísala som báseň, ktorá mi po rozume chodí už dlllllllllllllllllho. a dnes jej chcem veriť a preto ju tu aj uverejním, kým si to rozmyslím. howgh!

nezlomíš mi srdce

mám ho dobre skryté

v hlbinách si kľúčik

potichučky tepe

nezlomíš mi srdce

zdivočelý svete

kľúčiky sú v srdciach

mora sveta skryté

kľúčiky od srdca?!

sú na ňom var dvere?!

tajuplné moria

dudrú otvorene

nie sú! vravia ľudia

ani kľúče...

ani dvere...

ani srdcia...

(vážne pochybujeme o existencii mora)

Raz

Blíži sa Valentín.
Teda vlastne sviatok svätého Valentína.
Ľudia zháňajú čokoládové srdcia a ruže alebo nadávajú na to, aký je to hnusný americký zvyk. Asi hlavne podľa ich sučasného "stavu". Tak som si trochu zasnívala, aké by to mohlo byť, keď raz budem mať s kým ignorovať tento akože sviatok ;)

Raz prídeš
zasmejem sa vo dverách
utriem roztopený sneh
poviem Ti tisíc smiešnych slov
ako cukor do čaju
Ty ho budeš miešať
spolu s úsmevom

Raz prídeš
utrieš roztopený sneh
alebo slzy
dovtedy sa naučím plakať
s úsmevom budeš miešať
čaj s cukrom a milión slov

Raz prídeš
uvaríme si čaj
a budeme mlčať