o zlých snoch

tento týždeň to bolo. strhla som sa uprostred strašného sna. 

bola som v miestnosti plnej ľudí a mala som hrať na klavíri. 

sny sú obdivuhodne silní a zákerní protivníci. akákoľvek racionalita síce pomôže - neskôr - ale emocionálna stopa už tu je a vcelku intenzívna. 

kravina, hovorím si. a zaspala som. snívalo sa mi to znova. strhla som sa. ešte raz. 

ráno som sa zobudila s divným pocitom a nemohla sa ho zbaviť po celý deň. akákoľvek zmienka o spánku, oddychu, snoch, piesňach, noci (no len skúste pracovať so seniormi bez využitia týchto slov čo i len jeden deň) a ten blbý pocit bol späť.

poobede som si sadla ku klavíru. "dlho som nehrala, to bude tým" racionalizovala som si svoju smiešnu nočnú moričku. samozrejme, ako to už býva u nás ťažkých amatérov, sadla som si ku klavíru a nič. prsty drevené, nápady žiadne, času málo, tak som to vzdala. 

druhou mojou tohtotýždňovou záľubou je plakať. teda, plakať a popritom pozerať seriál Život se smrtí. už som ho raz videla celý a teraz som zvedavá koľkokrát to budem ešte potrebovať vidieť. a oslziť. lebo - je to zvláštne, ale ja práve teraz potrebujem vidieť práve tento seriál, aj keď začínam plakať už pri zvučke. 

líham si do postele a k bežnému "Bože vďaka, že je večer a ja idem spať." pridávam "len nech sa mi nesníva zase o klavíri." 

ktovie, možno na staré kolená budem ako moja nagymama plakať vždy, keď sa len trochu bude dať.

už mi to vôbec nepríde ako zlý nápad. 

pomedzi divné pocity sa samozrejme na sebe stíham aj dobre zabávať. však to už čo je za strach: strach z klavíra.

v kontexte môjho života je to vlastne ešte grotesknejšie - muzikoterapeut, čo sa budí na nočné mory o hraní na klavíri pred ľuďmi. výborné! :D

a predsa. ach, predsa. tisíckrát som tento strach prekonávala a prekonala. tisíckrát racionalizovala. tisíckrát sama sebe vysvetľovala, že mojou životnou úlohou nie je byť koncertný umelec. a predsa. 

dívam sa na seriál a pomedzi slzy si uvedomujem, čo som vlastne chcela robiť. čo ma vlastne na mojej liečebáckej práci najviac oslovuje. spomínam si na tváre ľudí, ich úsmevy, ich vyčerpanie, tiché hlasy, hlučný smiech aj blúznenia. 

a naraz mi začína dávať zmysel moja nočná mora. 

mám rada ľudí. po jednom. :)

ak by ste si chceli pozrieť (poplakať) aj vy, tak tu:
http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10529011887-zivot-se-smrti/412235100151001