pondelok, novembra 28, 2011

O Dunaji, lodiach a pravde

Kombinácia šiestich dní doma a štyroch dní DCčiek je tak trochu likvidačná pre návrat do reality. Minimálne to likviduje moju idealistickú a odhodlanú časť osoby. A možno je to práve dobre, lebo to učí s pokorou liezť každý deň vždy znova a znova na ten svoj planý figovník (díky Hužwo za super metafór:).

Napriek tomu, že mi veru moc do spevu nebolo, nebudem tu písať o tom, ako som sa skoro rozplakala na Mitašíkovej ani o tom, že už nikdy si nedovolím tak drzo dobre napísať test z NKS. Chcem tu napísať o tom, že...

jeden z pocitov, ktorý by som si chcela po ducháčoch ponechať je „aj ja môžem“. neviem to lepšie vyjadriť. Zahŕňa to v sebe všetky moje ohraničenia a (ne)schopnosti aj túžby a sny a proste celé sa to vyjadrí do vety vyššie spomínanej. a myslím, že je to pocit vysoko pozitívny, naposledy som ho mala po tom, ako som sa vrátila zo Španielska a vydržal vcelku dlho (kým som sa nevrátila do BA ;)

v štvrtok ráno po NKS, ktoré bolo také zaujímavo smiešnostrašné, sme chytili s Lukom záchvat smiechu pri schodoch. Najvtipnejšie na tom bolo, že vlastne ani neviem, na čom sme sa tak veľmi smiali. Ani nám vôbec nevadilo tak zo 15 nemčinárov sediacich pri schodoch na lavičke. proste sme sedeli na schodoch a strašne sme sa smiali a bolo nám to jedno. potom nás tuším pozbierala daktorá spolužiačka, už si nepamätám. bola to proste sila :)

Ak niečo na Bratislave milujem, tak je to Dunaj. a prvýkrát v živote som videla kormorána. a Marka Twaina – síce na súši, ale aj tak ma maximálne očaril. a bolo tam miestami tak krásne ticho a pusto, že som sa cítila, akoby sme ani neboli v hlučnej a uponáhľanej Bratislave.

a tento týždeň som uzavrela dvoma na mňa prezvláštnymi výpadmi. najprv v pondelok som na „preveľmi“ zaujímavej hodine celý čas tíšila spravodlivý hnev Luka a Abu, aby som ku koncu hodiny celkom spontánne vybuchla a znegovala všetko možné. najhoršie je, že pani... docentka(?) to zobrala úplne v pohode a naďalej si žije vo svete Bruna Ferrera, Danky Steelovej, Virginie „idemsahneďzabiť“ Andrewsovej a Slepačích polievok pre dušu. nemôžem jej ale odobrať absolútne intergalaktické víťazstvo v kategórii premostenia nepremostiteľného.

druhý zážitok bol trochu viac pripravený z mojej strany a vyhla som sa slovnému spojeniu „na hovno“ v priamom prenose priamo na vyučovaní. dlho som riešila morálnu dilemu či môžem priateľskú pomoc pokladať pre účely liečebnopedagogického praktika za činnosť terapeutickú. a preto som proste nemohla ani plnohodnotne fungovať na tejto na hodine. keď som vyčerpala všetky legálne aj pololegálne spôsoby neprítomnosti na tejto hodine, rozhodla som sa ísť s pravdou von. a povedala som pekne nahlas, o čom pochybujem a váham a čo riešim a že neviem, čo mám robiť. aj keď tu bolo riziko, že ma pekne kolektívne pošlú do paže a na čele s pánom Jankom ma nechajú opakovať predmet. Nakoniec bola z toho veľmi pekná diskusia, v ktorej sa aj doteraz amorfný pán Janko ukázal ako človek s názorom a jediným negatívom bolo, že cca polovica skupina sa nedostala ku slovu s ich prípadom, čo ma úprimne mrzí.

ono je to stou pravdou také zvláštne. Boli časy, kedy by som prisahala, že to proste nemá zmysel a pravdu si treba nechávať pre súkromné účely. V škole, práci... sa to proste neoplatí, aj tak si za blázna. Lenže ono to nie je také jednoduché – ak raz začneš klamať, šíri sa to ako rakovina tebou samým a prenášaš to všade. a hoci mám doteraz na rováši „len také“ obyčajné domáce či školské klamania, táto cesta jednoduchších riešení sa fakt ťažko opúšťa. a pritom – pravda oslobodzuje ;)

len pre zachovanie pozitívnosti tohto blogu: ďakujem Abu alias Vicky za skvelý priestor jej krásneho bytu, kde sme sa krásne deštrukčne pričinili o ďalší dôvod nenávisti jej susedov a ďalší nárast v poznaní, že sme prosto úžasní :)

život liečebáka je proste skvelý. a ak nám nevyjde akademická kariéra, India už čaká. dovtedy:

nedeľa, októbra 30, 2011

kým počúvam U2

toto je vraj tá dospelosť

dievčatá nosia dlhé vlasy

tvária sa, že sú ženy

neveria na drakov

sú vraj z rozprávky

no ja ich stretávam každé ráno

čítajú noviny a zdvorilo ma zdravia

vravia mi: bojuj!

choď za svojím cieľom!

no ja nie som bojovníčka

ublížim si vlastným štítom

život predsa nemôže byť vojna

cítim dotyk Tvojej ruky na dlani

prázdny pocit

napĺňaš ho, neznámy

toto je vraj tá dospelosť

neveria na draky...

kto ich potom môže oslobodiť?

toto je vraj tá dospelosť

šepkáš

never im

ja prídem

zatiaľ

ver

sobota, októbra 29, 2011

Žasnem

pri príležítosti intergalaktických dní pochybností a váhania konaných každý rok minimálne v oktáve okolo mojich narodenín chcem sem napísať dve URČITE pozitívne veci.

mala som dve narodeninové oslavy. vyhlasujem to za dôkaz toho, že MINIMÁLNE 7 ľuďom stojím za dohadovanie sa, organizovanie, zmagorovanie mojej i tak nevšímavej osoby a proste, píšem to sem, kebyže „náhodou“ zase dakedy nadobudnem egoisticko-márnomyseľný pocit, že som každému ukradnutá. (preventívny systém v praxi;)

druhá vec. Hm, rozmýšľam, ako to sem napísať, aby to ani mne neznelo za deň-dva ako SDFka. proste, dostala sa mi do uší jedna prednáška, ktorá bola asi o čomsi úplne inom, no vo mne ostala ako hrča myšlienka:

Pán, ten všemohúci, Boh, ktorý vie a vidí všetko, čo zomrel na kríži a nakŕmil davy z piatich chlebov a dvoch rýb, presne ten, kvôli ktorému každú druhú stredu spievame na oslavu si myslí, nie on je presvedčený, že JA, Viera, Vierisko, Vier, Vierk, Vierka, Vieruška aj Vierkuška, proste ja...

ja som krásna, veľmi fajn, úžasná a po všetkých stránkach milovaniahodná.

Chápete? Som to vôbec schopná pochopiť? Ten istý, ktorý stvoril francúzske Alpy, inšpiroval ľudí k stavbe katedrály v Burgose a Coldplay, Daft punk, Pink floyd, tých zase k tej úžasnej hudbe. A Nika, Marf, Lukáš, Tim, Majo, Veve, Janči.... všetci majú tie KRÁSNE DARY od Neho.

A ON si myslí, nie, nie, VIE, že JA som krásna.

v živote som si nič také nepripustila.

ak Boh je, čo zrejme je, tak asi je čas na ďalšiu zmenu.

nedeľa, októbra 23, 2011

XXVI.

niekedy v stredu som sa zrazu strhla: narodky pred dverami a mne nič nie je. Kde je moja každoročná jesenná okolonarodeninová melanchólia?!

v piatok večer v Karlovke, po takej fajnej nočnej prechádzke, som sa ukľudnila, všetko je v poriadku, melanchólia je tu a ďalší rok zbehol ako voda.

tak nějak málo tančím, zpívám, brečím, líbám, marně si hledám tep. jsem prý dospělý... spieva môj obľúbený spevák. A ja s ním opäť raz, trochu ambivalentne súhlasím a nesúhlasím naraz.

posledné dva týždne sa prudko prejavovalo mojich cholerických 25%. viac asi ako kohokoľvek iného to prekvapovalo mňa. predsa len, byť nonstop protivná a vybuchnúť pre hocijakú hovadinu, byť rázna a rozhodná, no nie je to zrovna môj životný štandard. tento zvláštny stav priniesol však ďalší posun v mojom výskume v správaní sa mnou zadefinovanej vzorke ľudstva. takže zo života humanoidov/a:

prišla som na to, prečo si moja mamka zobrala môjho ocka. Oni sú tí cholerici vcelku zábavní, ale treba si veru vedieť stáť na svojom.

myslím, že som sa stala alebo patologicky lenivou už na dobro, alebo mám vcelku slušnú ponorku z mamateykárskych záležitostí. nabudúce by som mohla riešiť veci, čo ma dusia skôr, ako budem modrosinavá odpadávať.

a potvrdila sa moja teória o škodlivosti hektického životného štýlu aj na pôvodných obyvateľoch Bratislavy J asi sa na to nedá úplne zvyknúť.

zas a znova je tu príbeh z Káčerova spolu s otázkou: čo so svojím životom? posunula som sa o bod ďalej, ale praktické využitie toto zistenie zatiaľ nemá – čo robia ľudia, ktorí túžia odísť všelikam do sveta a zároveň ostať dakde v diere doma za pecou zašití? (teda okrem toho, že chodia na pravidelné preliečenia na psychiatriu?)

a zároveň je tu otázka profesijná – kde je hranica, kedy treba ľuďom, pacientom, priateľom hovoriť pravdu a kedy treba s pokorou uznať, že ju nemusíme mať? a odkiaľ vlastne máme právo hovoriť ľudom do života? existuje spôsob ako sa naučiť, spoznať, čo ponúknuť dospelým ľuďom ako liečebný pedagóg?

a kde je hranica medzi aroganciou a „byť sama sebou“? kde sú nám priatelia radcami a kedy brzdou? kde je hranica medzi manipuláciou a sprevádzaním?

kde je hranica medzi racionalitou a ateizmom? kde je hranica medzi krízou a apatiou? medzi neistotou a neschopnosťou?

kde je hranica medzi vnímaním faktov(Ľudí, situácií) a faktami (ľuďmi, situáciami) samotnými?

a tak. a ešte som sa dozvedela, že:

strach je hlavný nepriateľ života.

sila sa prejavuje v slabosti.

sme zranení presne v tom, v čom môžeme vynikať.

aj môj zmysel pre humor má hranice. škoda.

draky sú zaručený spôsob, ako prekonať pochmúrnu jesennú clivotu.

a v Malých Karpatoch to miestami vyzerá úplne jak pri Rožňave. normálne som dakedy už čakala výhľad na Krásnu Hôrku alebo Opičiu skalu.

tohtoročná jeseň vyzerá na dlho – v lese sú stromy ešte stále zelené.

vesmír je v rovnováhe vďaka mne a Lukášovi.

som to najhoršie decko v rodine. tvrdí Mišiak :P

chýbajú mi bráchovia. strašne. a Monika. a Gabo s Jančim. a Hela. a...

ťažko tento príspevok nejako dokončiť. nebojte sa, nejdem sa vešať, len... sem-tam treba trochu porozmýšľať, zapochybovať si aj viac, ako obvykle a keďže sa o tom ťažko hovorí, tak to na blog napísať. tak, hurá do nového týždňa a vlastne aj roku a tak.

a aby som bola aj reálne optimistická, tak za dobu písania tohto príspevku sa stalo:

saleziáni z Rožňavy ma pozvali na výlet.

brácho ma pozval na výlet.

písala som si s Helou a Žofinkou. Žofinka mi sľubuje, že po tomto smutnom a púštnom období určite príde nejaká brutálna studňa. a keby aj nie, nevadí, veď som krásna :D

našla som na facebooku fotky zo španielskeho stopovacieho šialenstva.

bola som na dvoch.. hm, oslavách ;)

a na výlete v Karpatoch. a bol krásny jesenný deň!

...dobre, teraz už môžem mať 26 rokov.

piatok, októbra 14, 2011

len tak... lebo treba (aneb: o chaose v hlave n+1)

- dnes som dočítala príbeh Pí Patéla. impozantný!

- našla som svoju kreslenú podobu na menovke od Montessori organizácie

- dostala som prvého kresleného dinosaura. asi camarasaura.

- brácho mal narodky. sedemnáste... trochu neuveriteľné, však?

- načisto som stratila rozum – tvárim sa od stredy ako vedúca zboru. cha :D

- načisto som stratila rozum, vol.2 – podala som si žiadosť o vstup k ASC

- načisto som stratila rozum, vol.3 – povedala som čosi strašne neurčité a sentimentálne pred tým nesprávnym človekom. o zábavu viac, strašne sa bavím :P

- som majster sveta a galaxie v absolútne špecifickej disciplíne – ako nestihnúť dva autobusy z mlynskej za sebou.

- moja ľahkovážnosť naberá brutálne rozmery

- a je mi to asi jedno

- stretávam veľmi fajn ľudí teraz. ale aj tak už potrebujem vypadnúť, lebo ma Bratislava tiesni.

- svet spod žltého dáždnika je skutočne krásny. ak raz dospejem natoľko, aby som mohla vlastniť aj používať dáždnik...

- moja sociálna fóbia začína naberať brutálne rozmery.

- je tu jeseň a s ňou sa vrátil Pink floyd a Parov stelar... ach :) o dva týždne koncertujú v Bratislave...

- Tim je strašne super. viete to?

- mám chuť na takú poriadnu báseň. takú krásnu a krehkú, že sa ju bojíte dočítať, aby ste ju nezranili a pri ktorej musíte plakať, lebo je tak nádherná.

- ďakujem Monike za to, že ju mám tú česť poznať už od prváku na ZŠ.

- nehovorte to môjmu ocovi: fakt som bola týždeň pri mori?! občas sa mi zdá, že to na realitu bolo až pripekné.

- našla som svoju humanoidnú podstatu bytia. keď ju pridám k dračej identite, k mojim novoobjaveným židovským koreňom a veciam, ktoré som o sebe už vedela... hm, dáva to zmysel :)

- - má zmysel veriť.

- naša žiarivá entita si ráta koľkokrát do dňa zachráni moje bytie... aké „pošetilé“ ;)

- asi mám nejakú zvláštnu auru, ktorá priťahuje ľudí dychtiacich po mojej rade v situáciách, s ktorými nemám žiadne skúsenosti

- a nejakú zvláštnu auru pre ničenie a spontánne sa kazenie technologických výdobytkov

- viem, že ani za jednu priamo nemôžem, ale čo ak?

ľudia ešte stále neveria, že rada žehlím

- načisto som stratila rozum, vol. x – bude to pokračovať... :/ :) :P