niekedy je strašne ťažké pozerať sa na svet radostne, s nádejou, dúfať...
ale napriek tomu, že si chodím po svete a pripadám si ako smutná Kung fu panda, že sa to nedá zvaliť na hormóny, ale naozaj nie, pokiaľ fungujú štandardne. (tým pádom asi možno aj hej, však čo by už u mňa fungovalo normálne?!), že vďaka učeniu na štátnice mám fakt silný pocit, že som nezvládla 3. Ericsonovu vývinovú krízu a tým pádom som už odsúdené na večné pochybovanie...
dnešný deň aj tak stál za to.
Lebo:
- som pozbierala odvahu a išla poprosiť úplne neznámeho uja, aby mi opravil metlu. a už ju mám doma, celú! :) (s výdatnou pomocou Hužva a saleziánov :D)
- stretla som za polhodinku asi 10 veľmi milých ľudí
- dostala som neuveriteľne dobrý oponentský posudok :D
- Anička spravila štátnice!!! HURAAAAAAA :) dal by sa podľa jej strastiplného štúdia natočiť vcelku slušný Hollywoodsky film, ale nevzdala to a je MUDr.!
- a dopísala som báseň, ktorá mi po rozume chodí už dlllllllllllllllllho. a dnes jej chcem veriť a preto ju tu aj uverejním, kým si to rozmyslím. howgh!
nezlomíš mi srdce
mám ho dobre skryté
v hlbinách si kľúčik
potichučky tepe
nezlomíš mi srdce
zdivočelý svete
kľúčiky sú v srdciach
mora sveta skryté
kľúčiky od srdca?!
sú na ňom var dvere?!
tajuplné moria
dudrú otvorene
nie sú! vravia ľudia
ani kľúče...
ani dvere...
ani srdcia...
(vážne pochybujeme o existencii mora)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára