Dnes

dnes bol totiž zvláštny a špeciálny deň – presne preto, že všetko bolo úplne normálne a obyčajné. Na prvý pohľad.

Rozdýchavam Luciu Piussi a jej Láska je sliepka.

Pomedzi to sa hanbím za svoju šialenosť, dozvedám sa, že mi ľudia nerozumejú, lebo som žena (keď tomu porozumiem, s radosťou dopíšem vysvetlenie :D), filozofujem pri čumení do pračky. Šokujem staré cigánky odhodlanosťou dožiť sa svojej budúcnosti a presne vtedy sa aj o nej dozvedieť, zapamätávam si prorocké slová o dvojčatách, desím sa z prvého oficiálneho pozdravu „bozkávam“ na moju adresu, smejem sa zo štvorročného gentlemana, ktorý bleskovo zhodnotil po poskytnutí blaha v podobe vody a mydla, že som „veľmi láskavá“ a teším sa zo špuntov, čo radostne na mňa pri ich odchode z môjho pracoviska kričia: „teta dovidenia, prídeme zaaaaaaas!“.

Napriek skeptickým vyjadreniam pani profesorky Horňákovej, predávanie zmrzliny je ideálna práca pre liečebáka s menšou sociálnou fóbiou.

a dnes sa konečne pocit dlhšie pretrvávajúvší vo mne dostal podobu... dajme tomu, básnickú... a ten pocit sa týka toho, že žijem v úžasnej krajine, čo má lesy do kopca aj na rovine, kde spieva Jana Kirschner, kde sa vozia kone na traktore a kde žijú mnohí, mnohí dobrí ľudia.

tak im a aj vám, ktorí čítate tieto riadky ju proste venujem. Pretože som patologická optimistka ;)

chcela by som písať

o vďačnosti

o láske

o domove

o daždi

o horách

o mokrej tráve

o nebojácnej srnke

o smelých tichách priateľov

namiesto toho je každý môj spev žalospevom

z radostného srdca

jak z prítmia sarkofágu

vždy objaví sa nový smútok

alebo

to len my, ľudia blázniví,

 delíme svet na smútky a radosti?

možno je v každej našej radosti neviditeľný žiaľ

v každom našom hrdinstve kúsok zbabelstva

v každej našej pravde kúsok klamstva

možno smútok ozaj lieči Gemerka   

a horúčku bozk milujúcej mamy

možno na každý sľub čaká vreckovka

skutok úprimne uviazaný

možno nevypovedané túži po slovách

možno slová túžia ostať samy

a znieť – vážne

jednotlivo

ako ďakujem.

ľúbim.

mami...