tak sme si konečne pozreli Tree of life.
počuli sme na neho veľa zlých referencií a iba jednu dobrú, zato od veľmi dôveryhodnej osoby - Marka Orka Váchu.
bol večer. chladný, fúkalo a ja som odchádzala povzbudená ako už dávno nie.
tieto hviezdy, stromy, krásne stavby, milí ľudia, toto všetko a ešte omnoho viac. to je ten Boh.
prekvapil ma, koľko veľa ticha v ňom bolo, koľko šumu lesa, riek, spevu vtákov. veď takýto podmaz máme v našich životných príbehoch aj my.
iný večer, tma a zima a ja stratená vo svojom smútku prechádzam ulicami mesta. zrazu to vidím: vzdať sa všetkého, vydať sa na neistú cestu, riskovať samotu, ale možno nakoniec - pochopím. nájdem.
a veľa, veľa o ľudskej bolesti. takej tej hlbokej. odmietnutie, strach, smrť.
opäť tie hlúpe spomienky: boľavé slová, pocit krivdy, hnev. naraz si uvedomím - kašlať na to. odpustiť. zabudnúť, ak to pôjde. milovať, ak pochopím, čo to znamená.
ostala som z neho ohromená. krásou, láskou, zmyslom... ťažko to vyjadriť.
líham si spať. unavená a znechutená. zase neúspech, zas ten falošný tón, zas ma neposlúchajú vlastné prsty a "džabem" po klávesnici života.
skôr, ako zaspím, chytí ma záchvat smiechu - toto, že je skutočne dôležité?!
ak sa radi necháte nadchnúť a neľutujete čas na pomalé zábery, odporúčam ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára