Za oknom prší, mám za sebou pekný týždeň, pred sebou (asi) pekný film a mne chodí po rozume... ON.
Ach, Pane, ako by som bola rada, keby si to bol Ty. U Teba by toto moje blúznenie, táto tu na zemi márna nádej, bola na správnom mieste. Ty by si sa tešil.
Stále znova a znova tá istá chyba, stále ten nesprávny chalan, TEN, u ktorého niet šance... nechcem, aby to vyznelo pateticky, depresívne... pri veku konvergujúcom k štvrťročnici si človek sem-tam robí tie plané nádeje, že sa už konečne poučí z vlastných chýb.
Pane ja viem, že Tebe nič nie je nemožné, že Ty odievaš aj poľné ľalie (a ako krásne!). Staráš sa aj o smiešne ľudské zaľúbenia?
Je načase ísť, dopísať, usmievať sa, nerobiť problémy.... Čo vlastne znamená „bojovať o svoju lásku“?!
Pane, zverujem Ti tieto riadky...
Vám, čitatelia, zverujem tajomstvo mojej duše. Prijmite ho a nesmejte sa mi veľmi... Raz začas aj mňa prepadnú čudné stavy...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára