Prechádzam cez most. Zasvieti slnko: krásne mi pripomenie každú pehu aj zlatistý odtieň vlasov a hneď sa zasa schová za mrak. Po troch dňoch dažďa je to od slnka veľmi milé, že sa takto ukázalo. Ale na druhej strane, patrí sa to. Však som princezná a prechádzam sa kráľovstvom svojho Ocka.
Je krásne a ľahké byť princeznou v tomto kraji. Každý strom, každé steblo trávy mi dôverne šepká: poznáme Ťa, vieme KTO si. Neboj sa, poznáme kúzlo Zlého černokňažníka. Vieme, že Ťa uväznil v tele zlobrine, ale príde ten Pravý, On a naveky Ťa odkľaje.
Sú aj miesta, kde to tak nie je ani zďaleka také ľahké. Kde aj kvietky a vrabčeky vidia len zelenú farbu a tykadlá. Nevedia nič o kliatbe ani o princoch. A princezná v nádherných, zlatom pretkávaných šatách sa krčí po kútikoch mojej duše. A snaží sa nepočúvať, nevidieť a nedarí sa jej to. A na druhej strane vie, že musí aj počuť, aj vidieť, hoci ju to bolí: veď je princezná! Kto to kedy videl, aby sa princezná bála?!
Tak takto bojujem. So svetom, s ľuďmi, so sebou. A ešte stále vyzerám ako zlobriňa, no neverte tomu. V skutočnosti som len zakliata princezná.
P.S.: Ak uvidíte okolo bežať princa, tak mu odkazujem, že na tretej odbočke vľavo... a nedajte sa pomýliť, môže vyzerať celkom ako zlobor :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára