Kombinácia šiestich dní doma a štyroch dní DCčiek je tak trochu likvidačná pre návrat do reality. Minimálne to likviduje moju idealistickú a odhodlanú časť osoby. A možno je to práve dobre, lebo to učí s pokorou liezť každý deň vždy znova a znova na ten svoj planý figovník (díky Hužwo za super metafór:).
Napriek tomu, že mi veru moc do spevu nebolo, nebudem tu písať o tom, ako som sa skoro rozplakala na Mitašíkovej ani o tom, že už nikdy si nedovolím tak drzo dobre napísať test z NKS. Chcem tu napísať o tom, že...
jeden z pocitov, ktorý by som si chcela po ducháčoch ponechať je „aj ja môžem“. neviem to lepšie vyjadriť. Zahŕňa to v sebe všetky moje ohraničenia a (ne)schopnosti aj túžby a sny a proste celé sa to vyjadrí do vety vyššie spomínanej. a myslím, že je to pocit vysoko pozitívny, naposledy som ho mala po tom, ako som sa vrátila zo Španielska a vydržal vcelku dlho (kým som sa nevrátila do BA ;)
v štvrtok ráno po NKS, ktoré bolo také zaujímavo smiešnostrašné, sme chytili s Lukom záchvat smiechu pri schodoch. Najvtipnejšie na tom bolo, že vlastne ani neviem, na čom sme sa tak veľmi smiali. Ani nám vôbec nevadilo tak zo 15 nemčinárov sediacich pri schodoch na lavičke. proste sme sedeli na schodoch a strašne sme sa smiali a bolo nám to jedno. potom nás tuším pozbierala daktorá spolužiačka, už si nepamätám. bola to proste sila :)
Ak niečo na Bratislave milujem, tak je to Dunaj. a prvýkrát v živote som videla kormorána. a Marka Twaina – síce na súši, ale aj tak ma maximálne očaril. a bolo tam miestami tak krásne ticho a pusto, že som sa cítila, akoby sme ani neboli v hlučnej a uponáhľanej Bratislave.
a tento týždeň som uzavrela dvoma na mňa prezvláštnymi výpadmi. najprv v pondelok som na „preveľmi“ zaujímavej hodine celý čas tíšila spravodlivý hnev Luka a Abu, aby som ku koncu hodiny celkom spontánne vybuchla a znegovala všetko možné. najhoršie je, že pani... docentka(?) to zobrala úplne v pohode a naďalej si žije vo svete Bruna Ferrera, Danky Steelovej, Virginie „idemsahneďzabiť“ Andrewsovej a Slepačích polievok pre dušu. nemôžem jej ale odobrať absolútne intergalaktické víťazstvo v kategórii premostenia nepremostiteľného.
druhý zážitok bol trochu viac pripravený z mojej strany a vyhla som sa slovnému spojeniu „na hovno“ v priamom prenose priamo na vyučovaní. dlho som riešila morálnu dilemu či môžem priateľskú pomoc pokladať pre účely liečebnopedagogického praktika za činnosť terapeutickú. a preto som proste nemohla ani plnohodnotne fungovať na tejto na hodine. keď som vyčerpala všetky legálne aj pololegálne spôsoby neprítomnosti na tejto hodine, rozhodla som sa ísť s pravdou von. a povedala som pekne nahlas, o čom pochybujem a váham a čo riešim a že neviem, čo mám robiť. aj keď tu bolo riziko, že ma pekne kolektívne pošlú do paže a na čele s pánom Jankom ma nechajú opakovať predmet. Nakoniec bola z toho veľmi pekná diskusia, v ktorej sa aj doteraz amorfný pán Janko ukázal ako človek s názorom a jediným negatívom bolo, že cca polovica skupina sa nedostala ku slovu s ich prípadom, čo ma úprimne mrzí.
ono je to stou pravdou také zvláštne. Boli časy, kedy by som prisahala, že to proste nemá zmysel a pravdu si treba nechávať pre súkromné účely. V škole, práci... sa to proste neoplatí, aj tak si za blázna. Lenže ono to nie je také jednoduché – ak raz začneš klamať, šíri sa to ako rakovina tebou samým a prenášaš to všade. a hoci mám doteraz na rováši „len také“ obyčajné domáce či školské klamania, táto cesta jednoduchších riešení sa fakt ťažko opúšťa. a pritom – pravda oslobodzuje ;)
len pre zachovanie pozitívnosti tohto blogu: ďakujem Abu alias Vicky za skvelý priestor jej krásneho bytu, kde sme sa krásne deštrukčne pričinili o ďalší dôvod nenávisti jej susedov a ďalší nárast v poznaní, že sme prosto úžasní :)
život liečebáka je proste skvelý. a ak nám nevyjde akademická kariéra, India už čaká. dovtedy:
