mám deň dovolenky. pobehujem po byte a dokončujem čo kde treba, pomedzi to nakúkam do skrípt a namiesto nejakého zdravého pokrmu si varím makové rezance.
a premýšľam.
čo to je, tá esencia, čo stále chýba, čo ma ženie vpred, núti ma počúvať hudbu, ktorú treba počúvať a nie len zniesť, núti ma čítať knihy, nad ktorými treba dva týždne po dočítaní premýšľať (a predtým nespať), čo ma núti vždy znovu prehodnocovať, čo vlastne v tom živote chcem a ktorá mi pri pohľade na mnohé vzťahy vždy znova a znova povie "tak toto fakt nie".
cestou na nedeľnú omšu (presne pri takých tyčkách pri priecestí) som si zrazu uvedomila, čoho sa nechcem vzdať ani za svet. aj keď by to bolo vlastne možno všetko oveľa jednoduchšie.
stretla som chlapíka. Prešiel sa peši z Čiech do Santiaga de Compostela. Obišiel si Španielsko, prešiel do Ríma a odtiaľ do Jeruzalema, našiel si frajerku aj sa s ňou rozišiel a na moju otázku či sa nebolo ťažké vrátiť povedal "stále je to ťažké."
a potom som šla do práce. dívala sa do tváre ľuďom, ku ktorým som teraz "poslaná" a vravím si, musí sa to dať. ich vrásky mi napovedajú, že by to malo ísť.
prečítala som si výzvu "pôst od negativizmu". chlapík to myslel konkrétne na prezidentské voľby, ale nám mnohým by sa zišla tak celkovo.
tak som teda dnes doma.
postím sa od negativizmu a nejde mi to ide mi to len pomaly :D. žasnem nad tým, prečo Boh dá niekomu naraz nekonečnú túžbu po dobrodružstvách a zároveň tak málo odvahy. uvažujem nad tým, prečo je stále tak ťažké sa vrátiť hoc aj z imaginárneho výletu po hrebeni Belianok či po severe Španielska. premýšľam, ako urobiť dobrodružstvo z každého dňa.
možno to bude najväčšie dobrodružstvo v živote. každý deň ísť do práce a stretnúť ľudí.
vedieť, že (si) ľudia ubližujú a predsa ich mať rád.
byť (s)pokojná.
tvarovať slová a dúfať, že raz vyjadria to, čo túžim povedať.
mám pocit, že som objavila teplú vodu :D
ale ktovie, možno aj to je to dobrodružstvo - donekonečna objavovať, že hranice vlastnej hlúposti je ťažké prekročiť.
