kráčam. myslím, že domov. únavou sa mi podlamujú kolená. okolo mňa tma rozohnávaná svetlami pouličných lámp. vo mne tma, na akú žiadne lampy nepomôžu. nádej zrazu neexistuje, viera nepomáha a rozum sa snaží, chudák, ale nemá šancu. tma, ničota, nechuť.
pred chvíľou som dohrala slávnostné aleluja, dospievala Te Deum, dala všetkým na známosť najradostnejšiu kresťanskú pravdu.
a ja kráčam. domov. tmou. stále tie isté otázky, stále žiadne odpovede. len tma.
beriem do rúk telefón, píšem sms. človeku, čo si s tmou tiež tyká. vie ako na ňu, otváram dvere a zvládnem sa usmiať. líham si do postele a pomer tmy vonku a vnútri sa vyrovná.
prichádza milosrdný spánok, ráno sa budím a opatrne zaostrujem. ešte tu je?
nie je. no vráti sa, vždy sa vráti.
opatrne uvažujem.
kto vlastne som, že ma tma takto prepadáva?
existuje Boh, keď zažívam takéto prázdno?
koho klamem svojou zvyčajnou veselosťou?
klamem vôbec?
mám niečo zmeniť? ostatní ľudia žijú bez nej?
a potom čítam: "Nezážitkové křesťanství vyráží bránu do nebe. Ostatně není náhodou, že nejslavnější dílo katolické mystiky se nejmenuje Jasný den, nýbrž Temná noc." (Marek Orko Vácha)
 |
| Ostrihom (autor Marián H.) |
