Starobylé údolie, chladný letný dážď a šumenie stromov.
Náhly a veľmi naliehavý sen o starom dome, kde sa dalo dookola chodiť z izby do prednej izby a potom do spálne a potom do kuchyne a zas a znovu.
Šatka, ktorú nedokážem odložiť do skrine.
Babky slziace pri mariánskych JKSkách a ja s nimi utieram slzy do rukáva.
Zvyčajne ma trápi naliehavosť otázok a nedostatok odpovedí. Niekedy je odpoveď daná a nedá sa už k nej postaviť žiadna otázka.
A je to vlastne ešte horšie.
Alebo lepšie, nech nie som zas zbytočne tragická.
Dnes som si vypočula túto pieseň a musím povedať, že sú veci, ktoré nedokážem pospájať logicky, ale intuitívne mi vždy znovu pripomenú JU.
Letný dážď "ľapkajúci" na dvor jej domu.
Vôňa jakubiek, ktoré sa kazili skôr ako stihli dozrieť a padnúť zo stromu.
Šatky.
Láskavý vráskavý úsmev.
Kropenička a červený tranzistorák na hokerlíku
Tichý šepot ruženca, na ktorý sme zaspávali aj sa zobúdzali.
Nenapodobiteľné kakaové záviny.
Mlčanie, ktoré vydalo za mnoho slov.
Krásne rozhovory, ktoré boli vlastne mojimi prvými validačnými pokusmi a ani som o tom nevedela.
Vďaka nej už navždy budem na štekajúcich psov minimálne v hlave kričať: "stille! aber gleich!" a už nikdy si neumyjem ráno tvár bez spomienky na: "joj, žimna je!"
a možno to vôbec nebude navždy a nikdy, to sa mi len teraz vidí.
každopádne, možno nie je neskoro na nekrológ, taký malý, nepodstatný, nevysvetliteľne sa derúci na svetlo sveta.
Niektoré odpovede proste treba prijať.
Chýbate mi, babka Otília.
