posledný mesiac je zatiaľ plný paradoxných zážitkov. a možno nie je o nič viac ako iný mesiac, len mám nejako zostrené svoje paradox-vychytávajúce tykadlá.
v jednu krásnu nedeľu som schmatla kamarátku, postavila sa na zábradlie Lafka, pozrela sa na mútny zelený Dunaj... a skočila.
viete, že tak 5 metrov nad Dunajom strašne fúka?
iný deň som chvátala ku kamoške po knihu a cestou som analyzovala svoj vlastný výrok z predošlého večera. jednoduché konštatovanie a tak hrozné, že by mi po správnosti, nemalo dať spávať.
dalo.
vždy znova hľadám ten správny vzťah k slovám. nezdajú sa vám príliš... vyhranené?
chcem povedať, že napríklad čerešňa bola krásna. krásna ako čerešňa. úplne inak krásna ako báseň. úplne inak ako veselý film o vážnom bláznovstve. úplne inak ako Banská Bystrica. nemáme na to výraz, musíme ostať jednoducho pri "krásna".
občas sú príliš extrémne: ako áno a nie. čo odpovedať na otázku či verím v Boha? čo odpovedáte vy? čo odpovedajú iné (ne)Viery?
(pre mňa najlepšie zatiaľ na túto otázku odpovedala Veronika Šikulová. Diera do svetra, strana 9)
občas úplne záleží na tom, ako tie slová poviete. mojím najväčším mementom (a tak trochu aj momentom, za ktorý sa doživotne cítim dementom) je moje prvé "milujem Ťa". dokonalo sarkastické.
motám sa svetom a hľadám to správne prečo. také, čo sa znesie s "preto". zatiaľ mám bezpočet nepárnych prečo.
a niekoľko preto žijúcich si svojím paradoxným životom.
trochu bojazlivo, trochu neuveriteľne, trochu rozumne a trochu intuitívne, ale žijú. dodávajú odvahu, keď treba. odplašia nadbytočné prečo. požičajú krídla mojim betónovým ďalekohľadom. kreslia si požičaným štetcom. smejú sa, vedú ma cez riadky kníh pomedzi múry miest a po lesných chodníčkoch až na horské lúky. netvária sa, že sú nemenné a že ostanú. a potom si skočia z Lafka.
Veria, že si ma nájdu nové preto.
