...ktorý sa nemilosrdne musel ukázať hneď ako som stretla samu seba :)
Dával mi zabrať celý život. Sem-tam sa mi ho podarilo umlčať na čas, kratší či dlhší, ale obávam sa, že teraz ho už naozaj musím začať akceptovať. Sviňa rebelská, pribehne vždy v nestráženej chvíli, napríklad, keď sa vyštverám na nejaký kopec alebo zatúlam hlboko ďaleko do tmavého lesa alebo idem strašne tmavou nočnou uličkou... viem, znie to desivo, ale pre mňa sú to chvíle úplne brutálneho iracionálneho šťastia, kedy sa cítim tak krásne nezodpovedne SLOBODNÁ.
A nápad na zamyslenie prišiel tiež v takejto chvíli. Neobvykle teplý januárový deň, ja na múriku pred Bratislavským hradom obdivujem neuveriteľne krásny západ slnka, vedľa mňa na múriku sedí Vava, ktorá sa kvôli strachu z výšok drží Maja. Pod nami rozvodnený Dunaj, proste krása. Na okamih preblesne vo mne myšlienka: „Aké by to bolo fajn, sedieť tu s NIEKÝM, držať Ho za ruku...“ a v mikrosekunde na to, obrovská rebelantská tsunami. Znegovala by hádam aj ten západ slnka, keby nebol zjavný :D tak som dopozerala, zdvihla sa z múrika, povedala pár nezmyselných slov a naďalej počúvala toho nešťastného rebela vo mne.
Že čo vravel? V skratke – NIE!
Ja nechcem byť ako iné baby. Nechcem sa sladko prihlúplo usmievať, nechcem si dávať pozor na slovíčka, nechcem zabiť trištvrtiny dňa premýšľaním, čo asi robí a či na mňa myslí. Nechcem prestať nosiť ružovú sukňu so zelenou bundou, lebo jemu sa to nepáči. Nechcem prestať chodiť po nociach po nábreží a na takveľmidomovinupripomínajúci kúsok lúky za Manželákmi, nechcem prestať chodiť po obrubníkoch a múrikoch iba preto, že jemu sa to bude zdať nebezpečné. Stále ma láka viac prechádzka po druhej strane Dunaja ako romantická sms-ka. Nechcem prestať počúvať Daft punk a Pink floyd, lebo sú príliš málo dievčenskí. Ešte stále mi príde väčšie vyznanie lásky, keď mi povie, že som šalená ako ktovieako krásna. A v tej chvíli, kedy by vyriekol slovo sexy v súvislosti so mnou, môže si dať rovno facku a vypadnúť! Brrrrrr...
A čo je smiešne na tomto rebelovi, že som ho už toľkokrát poslala kadeľahšie. A vždy sa vrátil a povedal jednu jedinú vec... vravel som to.
A prečo to sem píšem? Lebo to musím niekomu povedať. A neviem ako, komu, pri akej príležitosti. A hlavne prečo. A predsa to sem musím napísať, že som to ja, V.V. a oveľa viac ma bavia debaty o Pánovi prsteňov, možnostiach využitia nepravdepodobnostného pohonu vo vesmíre, o drakoch a metlobale ako o tom, kto zase kedy, komu, čo, prečo povedal a čo tým vlastne myslel.
Howgh!
Práve som si dopísala ortieľ smrti. Zomriem sama a nikým nemilovaná, pretože, keď sa dozvie toto Chozé, ani len nezistím, že chtěl přijet :P
Ibažeby ma niekto mal rád aj s týmto mojim iracionálnym rebelantstvom. A to by musel byť taký kôň bláznivý , že stojí za to riskovať ;)
