dnes som na schodoch pred Timiným intrákom po dlhom čase stretla starú známu osobu. Mám na ňu super spomienky:
...pred mnohými rokmi oznámila mojim rodičom, že chcem chodiť do (vtedy ešte) ĽŠU
... vybavila mi spievanie vo vtedy megaveľkom mládežníckom Rožňavskom zbore (kde som bola suverénne najmladšia :)
...vymyslela kombináciu botasiek a sukne, ktorú mám dodnes veľmi rada
...vždy sa najviac tešila z tých najväčších blbostí. Napríklad, že svieti slnko, rastú margarétky, že mám zelené číňany... a bolo jej srdečne jedno, ako tým niektorým ľuďom lezie na nervy
...ešte aj zastavenie krížovej cesty o plačúcich ženách prečítala veselo
...hovorila oznamy na Medickej a strašne ma to bavilo
...mala vždy veľa snov a nestíhala v nich vyberať
...jednoducho oznámila víkend pred „záchrannými“ prijímačkami do Martina, že „sorry, ale plním si sen, takže idem spievať na Lumen“ :D
...pobehovala jak splašená furt všade a flákala sa s Mončou po uličkách Rožňavy a milovala psy a špeciálne Rikiho a vôbec jej nevadilo, že je alergická
Neviem prečo sa mi to nepodarilo počas dlhých prechádzok, keď som ju hľadala. Neviem prečo som si neuvedomila jej prítomnosť napríklad na posledných DCčkách, kedy ma tak udivovala mojou bezprostrednosťou, neviem prečo som ju na dlhší čas nepustila do svojho života po tom, ako som ju stretla plačúcu za stĺpom v katedrále v Santiagu de Compostella. Ale dnes som si naplno uvedomila jej prítomnosť v mojom živote a potešilo ma, že som ju stretla a... akoby sa mi tak ľahšie kráča, keď viem, že je tu.
Dnes som stretla seba. Takú, aká som a aj som vždy bola. Tú smiešnu a hlúpu a neracionálnu, tú čo sa dvakrát zaplietla s tým istým chalanom do vzťahu, čo nemal nič, iba prítomnosť. Tú, čo sa mi možno až tak nepáči niekedy, tú čo dakedy aj kričala (kým ju bratia nerozosmiali :), tá, čo sa jej niekedy trochu bojím a niekedy ma prekvapuje; tú, čo som tak úspešne najprv vymazala zo života a potom tak horúčkovito hľadala a nemohla nájsť.
Zobrala som sa potom na prechádzku na lúku k Manželákom. Pozerala som sa na krásne vysvietené a hmlisté Dlhé diely a povedala som cez slzy len jednu vec: „Už nikdy viac!“
Uvedomila som si, že to, čo cítim a to, po čom túžim zaujíma niekoho. Zaujíma to Boha a MŇA. A je to tak správne!
Neviem síce ako sa implementujem do môjho bratislavského života, z ktorého som sa tak pekne tri roky odstrihávala, ale pre začiatok:
Dlho sa mi zdalo, že žijem bez cieľa, bez túžby, že ja vlastne nič nechcem. Ale v skutočnosti sa mi moje túžby zdali také... smiešne?!
A asi prvá vec bude, že aspoň tie, na ktoré si spomeniem sem napíšem.
TÚŽIM:
- aby som mohla doštudovať a potom aj robiť liečebku. Je to super vec!
- tráviť mooooooooc času s Guff a Katkou a Timi a Lukášom a Beneš a Radkou... a nechcem byť bez nich...
- zistiť, že čo za plán má so mnou Tato. a či má v pláne misie ;)
- ešte aspoň raz v živote nejakého chalana (muža? ;) pobozkať. Tak, že by som to skutočne túžila urobiť!
- vidieť naživo fjordy a ten zvláštny Národný park v Estónsku a polárnu žiaru a Auroru a Island a...
- ísť na svetové dni do Madridu
- lyžovať sa!
- aj korčuľovať... na klziskuuuuuuuuu :)
- zistiť či vstúpiť k ASC
- malú gitaru!!!
- -- ísť ešte do Lopášova
- prejsť celú Muránsku, Plešiveckú aj Silickú planinu a tú sľúbenú Fatru
- stopovať... a niekam ďaleko sa dostopovať!
no OK :) Bolo by toho viac, ale už som naozaj unavená. Tak zatiaľ toľko. Vitaj Vierka, sadni si u mňa, buď tak dobrá a nikam neodchádzaj, ja sa Ťa pokúsim nevyhnať :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára