toto ostalo ako nedokončený blog, no keď som ho objavila... zrejme aj texty žijú svojim vlastným životom, pretože náhle mi toho hovorí strašne veľa a stačí.
...pokiaľ mi kedy šibalo, tak nikdy nie tak jak teraz.
Načisto som sa totiž spochabela. nemám na to viac slov a preto sa radšej pustím do popisnej časti, keď už z analýzy nič.
sedíme u Golema - ja, Anička, Žofka a padre. z tvárí prítomných sa dá zreteľne čítať šok a sklamanie a ľútosť. Z mojej tváre sa dá čítať zmes šoku a radosti. Zrazu tu sedím a som voľná. Môžem ísť kam chcem, študovať, čo chcem, robiť čo chcem. Môžem spievať a hrať dňom aj nocou, môžem ísť do sveta a na misie a práve som tak sklamala svojich rodičov, že mi to môže byť jedno. Je štvrtok, deň ako každý iný, Anička prišla špeciálne kvôli mne z Martina a ja som prvýkrát v živote skutočne voľná, v celej desivosti a ťaživosti tohto slova, ale aj v jeho kráse a dobrodružnosti. Deň, kedy ma vyhodili z medicíny.
Kráčam do jedálne. A nevládzem. Nevládzem už myslieť na to, čo všetko treba do školy a nezvládam, že treba ísť zajtra zase do roboty a že si spolupracovníci znovu vymysleli dajakú hovadinu. Som unavená a teda aj smutná, kamoši sa dnes všetci porozutekali za svojimi záväzkami a radosťami. A ja? Spomínam na svoje sny – ako sa ich toľko nesplnilo, že som sa prestalo odvažovať snívať. Ešte ani „čistý zázrak“ s názvom Camino de Santiago ma nepresvedčil, že sa oplatí. Že aj ja môžem.
a vo mne je jeden veľký otáznik – skutočne som využila ten dar výberu a slobody, čo som dostala v ten zvláštny februárový deň?
dátum vzniku... asi február :)