...a je to tu – bakalárkový čas, tentokrát už nezvratne. Napísaných mám 10 strán postrádajúcich akúkoľvek myšlienku, ku ktorej by mohli smerovať, ale však nevadí... prečo by aj?
Strašne, strašne ma to hnevá. Nie to, že sú ľudia schopní písať 30 strán „akožeodborného“ textu bez hlavnej myšlienky (ALE S OSNOVOU!!!), prepáčte za výraz – serie ma, že sa na mňa dívajú jak na blázonka pojašeného, čo verí na rozprávky a na to, že ak sa pod niečo podpíše, tak to má mať hlavu a pätu. A najviac na tom celom ma serie to, že ja tú prácu s Božou pomocou pozliepam, podpíšem a že tú myšlienku mať nebude. A že len myknem plecami a budem sa v noci budiť na nočné mory, že mi NIEKTO na TO príde, až kým nezistím či prišiel alebo nie. A úplne principiálne ma serie to, že nemám odvahu nenapísať žvást, pretože už mám veľa rokov a žiaden hmatateľný výsledok celoživotného vzdelávania sa v rukách.
toľko malé bakalárkové principiálne vyžalovanie sa ;)
ale o inom som chcela. Už dlhší čas čítam blogy ľudí, čo mám na bočnej lište. A sú to články o živote – hm, bez ružových okuliarov, no predsa krásnom. A znovu a znovu som konfrontovaná s takou tou životnou záhadnosťou – oplatí sa napriek všetkej bolesti, komplikovanosti, utrpeniu. A vôbec neviem vysvetliť prečo. Ani oni nevedia. Proste len píšu o živote, ktorý žijú a ktorý je krásny napriek všetkému kvôli čomu by mal byť na houby.
Pred dvomi týždňami som sa behom týždňa dozvedela dve také tie „faktické“ vydesenia. Obe len tak mimochodom, v iných kontextoch. Zrazu som musela čeliť krehkosti môjho vlastného života a jeho súčasného usporiadania. Za čím všetkým by mi bolo ľúto, keď by som o to prišla? A pri čom by som si vlastne „vydýchla“ ? Čo je skutočne hodnotné?
Pripomenulo mi to moju krízu, z ktorej som sa dostala ani neviem ako, ale asi sa vráti, keďže som vtedajší skonštatovaný stav nijako nepohla. Jedno jej pozitívum si ale uvedomujem už teraz. Prvýkrát, čo som v Bratislave som si uvedomovala, že ľudia ma z neznámych dôvodov majú radi a nestavajú to na tom, „ako super všetko robím“ („irónia“ :D). Proste tu len boli a pomohli, koľko mohli. A ja som im bola a aj som veľmi, veľmi vďačná. A... je to niekedy úľava, uvedomiť si, že celý svet nemusí nevyhnutne fungovať tak, ako to u nás doma bývalo.
a... zase sa mi stali strašne super veci :) naučila som sa vyrábať kvietočky z drôtu a mám dobrú oponentku, mali sme super katedrálku, dostala som ružu, spoznala som kopec dobrej hudby a hrala som na klavíri a piekla koláčik a dostali sme so zborom ponuku na „turné“ a pozvánku na „lezeckú akciu“ (čo tam asi tak budem robiť?! :) a vyhrali sme včera florbalový turnaj!!!
nikdy, nikdy v živote nepoviem svojmu dieťaťu, že je nemotorné a slovo drevo sa u nás bude používať iba ako názov materiálu. howgh! ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára