Toto miesto nie je pre starých...

...ale ani pre mladých, takže pohoda ;)

Napriek tomu, že už študujem nejaký ten rôčik (exaktne - dvadsiaty), ešte stále ma neopustila viera v profesionalitu a ľudskosť jedincov na poli školstva sa realizujúcich. Áno, som strašný blázon a optimista, ale na druhej strane, to katedra liečebnej pedagogiky za to môže, že verím takým hlúpostiam. A ešte sa aj čudujem, keď sa stretnem (stále dúfam, že nie) s realitou.

Takže tak. Na školský mail príde zaujímavá ponuka. Zahraničné štipendium na podporu študentov diplomovkových. Náročné síce, ale jednoznačne motivujúce. Tak ja to teda skúsim.

Keďže som na poli medzinárodných grantov nováčik, poprosím o pomoc šéfku katedry. S radosťou ma prijme, vypočuje, povzbudí a zhruba mi načrtne, čo a ako asi treba napísať. Vrámci dobrej vôle a záujmu mi dokonca poradí, kto by tak mohol vedieť viac a kde vlastne tú žiadosť oň mám podať. Poteším sa, pôjde to.

Tak ja teda prídem za pani AB na Račko. Je veľmi milá, ale nevie o grante nič. Pošle ma za pani CD na Šafko. Pani CD má dovolenku, ale jej kolegovia ma chcú predsa len poslať – za pani AB na Račko. Keď sa ohradím, že u nej som už bola a ona s tým nič nemá, skúsia zavolať pani EF z vedľajšej kancelárie, ktorá zistí, že moju žiadosť vlastne môže prebrať tu prítomná pani GH.

Fu, oddýchnem si, podanie by sme mali.

Prejdú štyri mesiace.   

Trochu znervózniem. Hádam by už mohlo byť rozhodnuté. Začnem teda pátrať. Logicky – tam, kde som žiadosť podala. A keďže je Šafko trochu od ruky, rozhodnem sa tam zavolať. Ale to nie je také jednoduché, v kancelárii totiž nikto neberie. Ani doobeda, ani poobede, ani ráno, ani naobed a piatej podvečer už fakt nie. Zabávam sa dovolávaním sa do kancelárie na Šafko tak cca týždeň. Po týždni mi to zdvihne veľmi nervózny pán, telefón podá ešte nervóznejšej pani a pošlú ma do hája s odpoveďou, že sa rozhodne počas „týchto pár dní“. „Informovať vás bude pani prodekanka. Tresk“ tak premýšľam, ktoráže prodekanka by to tak mohla byť, ale čo už, možnože sa narozdiel od týchto dvoch predstaví, keď mi bude telefonovať. V AISe predsa majú aj číslo mojich topánok. (len pre poriadok, v našej melodráme už vystupuje aj nejaký pán CHI a pani JK)

Prejdú dva týždne. Ináč to nepôjde, musím tam ísť osobne. Zaklopem na dvere pani LM. Veľmi nervózna, na meno sa pýta hneď dvakrát (zakaždým ma prekvapí, ako moje najslovenskejšie slovenské meno môže znieť tak prekvapivo a exoticky), hneď vstane, vyhodí ma z kancelárie a nechá nejakú chvíľku čakať na chodbe (ešte by som ju mohla vidieť, ako sa v druhej kancelárii díva do papierov, prepánakráľa!). 

„No, nedostali ste to štipendium.“ Sucho prehlási. Začne mi vysvetľovať, že nechápe prečo som si oň vôbec žiadala, je určené budúcim manažérom, právnikom, lídrom – niekomu, kto sa bude podieľať na štátnych rozhodovaniach a má potenciál byť lídrom v tejto krajine. A ja predsa študujem na pedagogickej fakulte (jejda!). A čo to vlastne študujem – ošetrovateľstvo?! A vôbec, som na toto štipendium primladá, môžem si oň požiadať napríklad budúci rok (však, čo by som si nepredĺžila štúdium, kvôli tejto lákavej možnosti :D) a absolútne vraj nechápe, prečo mi pani prodekanka OP nedala vedieť, keď bolo rozhodnuté už v čase, keď som tam telefonovala. „Viete, nechcela som vám to oznamovať do telefónu“ uzavrela to.

Takže tak. Nemám štipendium. A ani ma to nehnevá. Ale čo ma hnevá je to, že

ŠTUDUJEM LIEČEBNÚ PEDAGOGIKU!!!!

Ak to nevie ktokoľvek iný, pracovník rektorátu Univerzity, na ktorej ju študujem, by o existencii tohto odboru mohol vedieť.

Dnes vedú túto krajinu právnici, manažéri, lekári, farmaceuti, sociálni pracovníci, zootechnici, novinári a železničiari a chcela by som vedieť, prečo by vo vysokej politike raz nemohol byť liečebný pedagóg. A ako to môže vedieť prevzácna komisia.

Takže tak. Cítila som sa trochu zle, keď som nastupovala do piataku, že už som fakt na tejto škole jak posledný dinosaurus a kvôli novelám chystaným na študentov od januára som sa trochu bála, že ani pán Fico ma nemá rád, ale kdeže – som ja veru ešte mladica. Minimálne podľa tejto jednej komisie. A možno ma aj pán Fico má rád, len ma chce pripraviť na reálny život, keď na tej mojej katedre sú všetci na mňa tak nevýchovne ľudskí a dobrí.

Až mi je ľúto, že sa tento príbeh skončil len pri písmene P, podľa mňa školská byrokratická príšera bude preto zle spávať.

A teším sa až tento príbeh porozprávam vedúcej katedry (LIEČEBNEJ PEDAGOGIKY – to len pre lepšie zapamätanie si;). Isto sa dobre zasmeje :) 

Októbrový septakord

Milujem jeseň. Prechádzam sa Petržalkou, najprv iba na ďalšiu zastávku a potom na ďalšiu a na ďalšiu. Mám oblečenú obľúbenú mikinu, fajne teplú zvnútra a vietor mi fúka do vlasov, že ich vlastne ani necítim, akoby som ich mala zase úplne kratučké, ako vtedy – pred... 15 rokmi?! Milujem jeseň hrajú tichúčko husle mojej duše. Po chvíľke sa pridáva zamatový hlas priečnej flauty, hĺbku dodá violončelo a zrazu – šup, celá sláková sekcia opakuje slávnostný motív mi-lu-jem jeeeeeeseeeeň a vtom už orchester srdca nevydrží a hučí celý ansámbel aj s prizvaným organistom nádhernú ódu na jeseň – impozantnú a krásnu. Tak výstižnú ako zeleno – zlatý vietor.

_____

Dívam sa na ňu a neviem, čo povedať. A ona to vie a vôbec mi to nemá za zlé. A ja som jej vďačná za úprimnosť. Zakývam jej do autobusu a celou cestou domov rozmýšľam, aké to je niekedy s tou láskou zamotané. A aké je dôležité ísť svojou cestou v živote, aj keď to môže našich milovaných fest bolieť.

_____

Ani neviem, kedy sa to stalo prvýkrát. Obyčajný telefonát, zrazu sa jej zlomil hlas a napriek snahe zadržať ho, prišiel – plač tichý, slabučký, strápený, z hĺbky sklamaného milujúceho srdca. V tej chvíli som mala chuť kričať, dupať, niečo rozkopať v neopísateľnom hneve. Prečo?! Už ani neviem, koľko krát sa to odvtedy zopakovalo. Nechcem to rátať, núti ma to k slzám a tie nie a nie prísť. Ako môže byť jeden dospelý človek schopný takej hrubosti, nelásky, tvrdosti?! Neviem a pripadám si voči tomu malá a slabá. A všetky kurzy o krízovej intervencii môžu ísť do hája.

_____

Je chladno. Po takmer celodennom daždi sa vyjasnilo a svietia hviezdy. Park je tak krásny – prepychovo rozhadzuje listy pod nohy smutných nočných chodcov. Kráčam jemne nahnevaná, jemne ubolená a snažím sa zveriť všetko do Jeho rúk. „Hľa služobnica Pána – nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ a myslím to vážne.   

_____

Basový tón v ľavej ruke – milujem jeseň. Vždy znova a znova nás učí pokore. Pred sebou, pred Bohom, pred nekonečnou krásou stvorenia, čo hýrivo zomiera, aby ho Stvoriteľ opäť povolal k životu ako fénixa. Jop a vedeli ste, že hviezdy sa neodrážajú na hladine jazera? ;)