...ale ani pre mladých,
takže pohoda ;)
Napriek tomu, že už
študujem nejaký ten rôčik (exaktne - dvadsiaty), ešte stále ma neopustila viera
v profesionalitu a ľudskosť jedincov na poli školstva sa
realizujúcich. Áno, som strašný blázon a optimista, ale na druhej strane,
to katedra liečebnej pedagogiky za to môže, že verím takým hlúpostiam. A ešte
sa aj čudujem, keď sa stretnem (stále dúfam, že nie) s realitou.
Takže tak. Na školský mail
príde zaujímavá ponuka. Zahraničné štipendium na podporu študentov
diplomovkových. Náročné síce, ale jednoznačne motivujúce. Tak ja to teda
skúsim.
Keďže som na poli
medzinárodných grantov nováčik, poprosím o pomoc šéfku katedry. S radosťou
ma prijme, vypočuje, povzbudí a zhruba mi načrtne, čo a ako asi treba
napísať. Vrámci dobrej vôle a záujmu mi dokonca poradí, kto by tak mohol
vedieť viac a kde vlastne tú žiadosť oň mám podať. Poteším sa, pôjde to.
Tak ja teda prídem za pani
AB na Račko. Je veľmi milá, ale nevie o grante nič. Pošle ma za pani CD na
Šafko. Pani CD má dovolenku, ale jej kolegovia ma chcú predsa len poslať – za pani
AB na Račko. Keď sa ohradím, že u nej som už bola a ona s tým nič
nemá, skúsia zavolať pani EF z vedľajšej kancelárie, ktorá zistí, že moju
žiadosť vlastne môže prebrať tu prítomná pani GH.
Fu, oddýchnem si, podanie
by sme mali.
Prejdú štyri mesiace.
Trochu znervózniem. Hádam
by už mohlo byť rozhodnuté. Začnem teda pátrať. Logicky – tam, kde som žiadosť
podala. A keďže je Šafko trochu od ruky, rozhodnem sa tam zavolať. Ale to
nie je také jednoduché, v kancelárii totiž nikto neberie. Ani doobeda, ani
poobede, ani ráno, ani naobed a piatej podvečer už fakt nie. Zabávam sa dovolávaním
sa do kancelárie na Šafko tak cca týždeň. Po týždni mi to zdvihne veľmi
nervózny pán, telefón podá ešte nervóznejšej pani a pošlú ma do hája s odpoveďou,
že sa rozhodne počas „týchto pár dní“. „Informovať vás bude pani prodekanka. Tresk“
tak premýšľam, ktoráže prodekanka by to tak mohla byť, ale čo už, možnože sa
narozdiel od týchto dvoch predstaví, keď mi bude telefonovať. V AISe predsa
majú aj číslo mojich topánok. (len pre poriadok, v našej melodráme už
vystupuje aj nejaký pán CHI a pani JK)
Prejdú dva týždne. Ináč to nepôjde, musím
tam ísť osobne. Zaklopem na dvere pani LM. Veľmi nervózna, na meno sa pýta hneď
dvakrát (zakaždým ma prekvapí, ako moje najslovenskejšie slovenské meno môže
znieť tak prekvapivo a exoticky), hneď vstane, vyhodí ma z kancelárie a nechá
nejakú chvíľku čakať na chodbe (ešte by som ju mohla vidieť, ako sa v druhej
kancelárii díva do papierov, prepánakráľa!).
„No, nedostali ste to štipendium.“
Sucho prehlási. Začne mi vysvetľovať, že nechápe prečo som si oň vôbec žiadala,
je určené budúcim manažérom, právnikom, lídrom – niekomu, kto sa bude podieľať na
štátnych rozhodovaniach a má potenciál byť lídrom v tejto krajine. A ja
predsa študujem na pedagogickej fakulte (jejda!). A čo to vlastne študujem
– ošetrovateľstvo?! A vôbec, som na toto štipendium primladá, môžem si oň
požiadať napríklad budúci rok (však, čo by som si nepredĺžila štúdium, kvôli
tejto lákavej možnosti :D) a absolútne vraj nechápe, prečo mi pani
prodekanka OP nedala vedieť, keď bolo rozhodnuté už v čase, keď som tam
telefonovala. „Viete, nechcela som vám to oznamovať do telefónu“ uzavrela to.
Takže tak. Nemám
štipendium. A ani ma to nehnevá. Ale čo ma hnevá je to, že
ŠTUDUJEM LIEČEBNÚ
PEDAGOGIKU!!!!
Ak to nevie ktokoľvek iný,
pracovník rektorátu Univerzity, na ktorej ju študujem, by o existencii tohto
odboru mohol vedieť.
Dnes vedú túto krajinu právnici,
manažéri, lekári, farmaceuti, sociálni pracovníci, zootechnici, novinári a železničiari
a chcela by som vedieť, prečo by vo vysokej politike raz nemohol byť
liečebný pedagóg. A ako to môže vedieť prevzácna komisia.
Takže tak. Cítila som sa
trochu zle, keď som nastupovala do piataku, že už som fakt na tejto škole jak
posledný dinosaurus a kvôli novelám chystaným na študentov od januára som
sa trochu bála, že ani pán Fico ma nemá rád, ale kdeže – som ja veru ešte
mladica. Minimálne podľa tejto jednej komisie. A možno ma aj pán Fico má
rád, len ma chce pripraviť na reálny život, keď na tej mojej katedre sú všetci
na mňa tak nevýchovne ľudskí a dobrí.
Až mi je ľúto, že sa tento
príbeh skončil len pri písmene P, podľa mňa školská byrokratická príšera bude
preto zle spávať.
A teším sa až tento
príbeh porozprávam vedúcej katedry (LIEČEBNEJ PEDAGOGIKY – to len pre lepšie
zapamätanie si;). Isto sa dobre zasmeje :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára