štvrtok, novembra 29, 2012

o zmenách, čo sa dejú

...tak som si dnes sadla v univerzitke a začala všeličo čítať o kvalite života. Nestihla som toho veľa, len dajakých 50 strán, za ten čas som ale zistila čosi skutočne šokujúce. 

som šťastný človek. 

stretla som kamošky, kecala som s nimi o živote, vzťahoch, o spoločných známych a ten pocit sa vrátil. 

som fakt šťastná.

večer som sedela v obývačke na gauči, spomínala na všeličo a snažila sa uchopiť esenciu toho, prečo sú ľudia nešťastní a ubližujú ostatným. nepríjemné je, že to, čo jedného človeka utvrdí v mylnom názore, to druhého pomkne k hľadaniu pravdy. tak som teda na nič neprišla.

snažím sa dívať na veci racionálne. 

mám mooc veľa rokov, končím školu. nemám nič z diplomky poriadne napísané, snívam o doktoráte z liečebky, čo je vskutku utopistické. nemám ani euro ušetrené, nájsť prácu liečebáka môže byť ozaj náročné.  neviem či sa mi podarí sa niekedy vydať a z osamelosti sú vraj okolo 40tky škaredé depresie (povedal riaditeľ Pinelovej nemocnice :D) všetka moja rodina je síce strašne fajn, ale sme po celom Slovensku rozlezení, uvedomujem si, že za pár mesiacov sa proste môže stať, že odídem z Bratislavy a tak nebudem ani s kamošmi. občas klamem a to je absolútne morálne zlo (a mne to napadne vždy, až keď zaklamem).    

a ja som proste šťastná.

no a čo, že by som štatisticky nemala byť. v sobotu som vyliezla do Kopského sedla, zhodila na zem vetrovku, nechala kamzíky na mňa začudovane civieť, prebehla sa po tej lúke vysokohorskej a pri pohľade do krásnej doliny mráčikovou perinkou prikrytej mi napadlo jediné slovo: ďakujem.  

dnes na omši (btw, u Jezuitov - ten kňaz vyzeral ako John Lennon a hlas mal ako Braňuško Jobus :) som si uvedomila Kto na tom má zásluhu. tak: Ďakujem! ;)





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára